„Po celý čas som sa ovládal, lebo som si myslel, že ste počestná dáma. A po celý čas ste to chceli.“ Sklonil sa a zmocnil sa jej úst, ktoré ho uchvátili svojou mäkkosťou.
Nebral ohľad na to, že je taká drobná, útla – a taká ženská. Zastonala, netušiac, či od bolesti alebo túžby…
Cítite už v týchto prvých riadkoch vášeň a žiadostivosť?
O čo ide v Havraňom princovi?
Mladú vdovu Annu takmer zrazí do blata na ceste muž na koni, sprevádzaný obrovským psom. Neromantické a trápne. Anna sa dozvie, že gróf zo Swartinghamu, muž s tvárou poznačenou kiahňami a s povesťou zlostného grobiana hľadá tajomníka, lebo dvoch už vyhnal.
Anna využije situáciu a zamestná sa uňho, musí totiž do spoločnej domácnosti so svokrou doniesť niečo na obživu. Svojou nebojácnosťou a usilovnosťou grófa zaujme a z nevrlého šľachtica sa postupne stáva galantný spoločník.
Anna si uvedomuje, že sa zaľúbila a cíti k nemu fyzickú túžbu. Mladá žena stojí pred voľbou, či ten oheň v sebe potlačiť, ako sa na cnostnú vdovu patrí, alebo ho nechať, nech sa naplno rozhorí…
Stiahnite si hneď teraz e-knihu Havraní princ len za 2,90€.
Autorka Elizabeth Hoytová vyštudovala antropológiu po druhom dieťati si dlho nevedela nájsť prácu. Na pobádanie matky a priateľky sa teda pustila do písania a vyplatilo sa. Na konte má už niekoľko úspešných kníh.
Ako druhý vyšiel v slovenčine Leopardí princ.
Začítajte sa do príbehu Havraní princ:
Little Battleford, Anglicko
Marec 1760
Kôň, ktorý sa ženie priveľmi rýchlo, blatistá poľná cesta plná zákrut a dáma, ktorá kráča pešo, to nikdy nie je dobrá kombinácia. Aj v tom najlepšom prípade je šanca na
pozitívny výsledok žalostne nízka. Pridajte ešte psa – veľmi veľkého psa –, a Anne Wrenovej bolo náhle jasné, že katastrofa je nevyhnutná.
Keď ju zmätený kôň zbadal na ceste, odskočil nabok. Mastif, uháňajúci povedľa koňa, reagoval tak, že mu prebehol popred nos, načo sa valach vzopäl na zadných. Vzduch rozrazili kopytá veľkosti menšieho taniera. Obrovský jazdec sa nevyhnutne ocitol mimo sedla. Dopadol však na obe nohy ako jastrab padajúci z neba, aj keď menej elegantne. Dlhé natiahnuté nožiská stlmili jeho pád, no stratil pritom bičík i trojrohý klobúk a s ukážkovým šplechnutím pristál v blatistej kaluži. Špinavá voda Annu výdatne zmáčala.
Všetci vrátane psa znehybneli.
Idiot, pomyslela si, ale nahlas nevyriekla nič. Počestné vdovy v istom veku – o dva mesiace bude mať tridsaťjeden – nenadávajú džentlmenom, akokoľvek sa im to žiada. Skutočne nie.
„Dúfam, že ste si pri tom páde neublížili,“ povedala namiesto nadávky. „Môžem vám pomôcť vstať?“ So zaťatými zubami sa usmiala na premočeného muža.
Ten jej však zdvorilosť neoplatil. „Dopekla, čo robíte priamo uprostred cesty, vy hlupaňa?“
Chlap sa zdvihol z blatistej kaluže a teraz sa nad ňou týčil, tváriac sa dôležito, ako to robia muži v situácii, keď pôsobia takto smiešne. Stekajúce kvapky špinavej vody lemovali jeho bledú tvár, poďobanú od kiahní a pôsobiacu priam odstrašujúco. Krásne obsidiánové oči mu rámovali husté čierne mihalnice, ale tie len ťažko stlmili zlý dojem z veľkého nosa, výraznej brady a tenkých bledých pier.
„Je mi ľúto.“ Anna sa tentoraz usmiala bez zaváhania. „Práve som sa vracala domov. Keby som bola vedela, že budete potrebovať celú šírku cesty…“
Jeho predchádzajúca otázka bola však zjavne iba rečnícka. Vyskočil na rovné nohy, odmietnuc jej pomoc i vysvetlenie. Nevenoval pohľad ani spadnutému klobúku a bičíku a pobral sa ku koňovi, hrešiac hlbokým, čudne upokojujúcim monotónnym hlasom.
Pes si sadol a sledoval, čo sa bude diať.
