Jane Featherová sa už zapísala aj do našich sŕdc. Dlhá cesta k oltáru, Svadobná stávka, či Nevhodná nevesta. Zatiaľ tri jej príbehy v slovenčine a už 18.augusta pribudne štvrtý – Nevestou proti svojej vôli.
Opäť fascinujúci ľúbostný príbeh o hrdej a odvážnej Ariadne Dauntovej, ktorá sa zaľúbi do básnika Gabriela Fawcetta.
No rodina má s ňou iné plány.
Už v detstve Ariadnu zasnúbili s Ivorom Chalfontom a teraz starý otec trvá na sobáši, ktorým by sa konečne nastolil mier medzi ich znepriatelenými rodmi. Ariadne sa tak proti svojej vôli ocitne pred oltárom s mužom, ktorého nemiluje.
Ivor si Ariadne obľúbil ešte v detstve a jeho náklonnosť k nej postupne prerástla v lásku. A hoci sa Ariadne stále nazdáva, že miluje iného, Ivor je odhodlaný získať si jej srdce, dôveru i vášeň…
Začítajte sa do novinky Nevestou proti svojej vôli:
Gabriel Fawcett stál medzi stromami a sledoval, ako sa k nemu poľom blíži Ariadne. Držal zopár ruží, ktoré odtrhol v záhrade svojej matky. Rozbúšilo sa mu srdce a krv rozprúdila v žilách, ako sa Ari približovala. Niekedy sa čudoval, ako je možné, že má v sebe toľko vášne, toľko túžby a lásky k tejto deve. Ariadne Dauntová mu v porovnaní s ostatnými dievčatami pripadala ako zázrak, ako víla. Nebola z jeho sveta a niekedy sa mu zdalo, že vôbec nie je zo sveta ľudí. Uvedomil si však, že do tohto sveta patrí. Už len meno Daunt dokázalo vystrašiť každého.
No nie vždy to tak bolo. Dauntovci patrili v Somersete k najstarším a najbohatším rodinám, až kým kráľ Karol I. neprišiel o hlavu a krajine nezačal tvrdou protestantskou rukou vládnuť Oliver Cromwell. Katolícka rodina Dauntovcov sa postavila za kráľa a v jeden chladný januárový deň roku 1649, keď kráľa popravili, prišla o všetko. Zachránili si len holý život a odvtedy sa im mstili všetci, ktorí ich považovali za zradcov. Patrili k nim aj bývalí priatelia a susedia, vlastne každý, kto sa sklonil pred Cromwellovými zákonmi.
Dauntovci sa utiahli do údolia rieky Wye, kde sa riadili vlastnými zákonmi a ľahko sa tam ubránili. A keď im zišlo na um, že vyvolajú vzburu, urobili to, hoci inak v kraji zvyčajne vládol pokoj. Napadli prístavy v Devone a Cornwalle, a stali sa z nich piráti; neprotivilo sa im takto nahromadiť si poriadny majetok.
Gabriel Fawcett sa teda zaľúbil a zahorel vášňou k Ariadne Dauntovej, ktorá pochádzala z jednej z najstarších a najbohatších rodín na západe krajiny. A na jeho veľké prekvapenie ona jeho city opätovala. Ich zväzok však neprichádzal do úvahy, lebo nebol rovný. No keď ju teraz sledoval, ako ľahkým krokom kráča po šťavnatej tráve a sukne jej odhaľujú štíhle nohy, uvedomil si, že urobí čokoľvek, len aby bola jeho.
Vykročil spomedzi stromov, Ari ho hneď zbadala. Zdvihla ruku a zakývala mu na pozdrav. Potom sa k nemu rozbehla a hodila sa mu do náručia. Počula, ako mu bije srdce. Položila mu naň ruku a vdychovala vôňu čerstvého rozmarínu vystupujúcu z jeho košele.
„Veľmi si mi chýbal,“ zašepkala. „Je to hrozné, Gabriel. Neviem, čo mám robiť.“
Zaklonil hlavu a lačne sa jej prisal na pery. V objatí drvili kyticu kvetov, ale nevšímali si to. Napokon sa Gabriel odtiahol od Arinho krehkého tela, z ktorého však sálala sila. V jej zvyčajne priezračných očiach zbadal tmavý tieň, aj ústa mala čudne stiahnuté.
„Čo sa stalo, láska moja?“
Ariadne odstúpila, aby mu lepšie videla do očí. „Môj starý otec lord Daunt pred tromi dňami zomrel.“
Gabriel sa zamračil, netušil, ako zareagovať. Ari len zriedkavo spomínala starého otca, svojho poručníka, odkedy pred desiatimi rokmi zomrel jej otec. Naozaj, veľmi málo hovorila o živote v údolí.
„Čo to pre teba znamená?“ opýtal sa váhavo.
Krivo sa naňho usmiala. „Môj drahý, znamená to, že sa musím vydať za svojho druhostupňového bratanca Ivora Chalfonta, aby sa obe rodiny spojili a konečne ukončili nepriateľstvo medzi Chalfontovcami a Dauntovcami. Ako keby to bolo vôbec možné,“ dodala trpko. „Dve vetvy rodiny sa znenávideli ešte pred križiackymi výpravami.“
„Nerozumiem tomu,“ povedal Gabriel vyľakane a kytica kvetov mu vykĺzla z ruky. Všimol si škrabanec od tŕňa na ukazováku a oblizol si ho.
Ari sa zohla po ruže, zbadala, že jeden malý biely puk zostal neporušený. „Ivor vyrástol v údolí. Hrávali sme sa ako deti. Zasnúbili nás ešte v útlom veku a pred niekoľkými dňami sa začalo hovoriť o spojení našich rodín.“ Zaváhala. Nikdy sa jej ľahko nerozprávalo o rodine, radšej ju pred Gabrielom nespomínala. Akoby ich lásku chcela ochrániť pred nákazou šíriacou sa z údolia.
No záležalo na tom ešte? Po chvíli pokračovala: „Dauntovci sú katolíci, Chalfontovci protestanti. Môj starý otec sa rozhodol, že ak sa tieto dve rodiny spoja, budú schopné čeliť akýmkoľvek náboženským či vládnym pomerom. Bude to vraj pre dobro všetkých.“ Trpko sa zasmiala. „Takže niekto sa musí pre to dobro obetovať, a zdá sa, že to budem ja.“
Gabriel pokrútil hlavou. „A čo ten bratanec… Ivor… Ten to tiež cíti ako obeť?“
Zastokla si ružový puk do gombíkovej dierky na košeli a odvetila: „Nie, on sám seba nepovažuje za obeť. Celkom sa mu to pozdáva. Vyhovuje mu to.“ Ak sa Ivor ožení s dedičkou Dauntovcov, zbohatne. Ale je to naozaj jeho cieľ? Ariadne sa zdalo, že to nie je až také jednoduché. Ivor bol občas nepredvídateľný, nekráčal vždy priamo. A to sa jej na ňom páčilo. V detstve bol vždy zábavný, rada sa s ním hrávala. No ako dieťa nikdy neuvažovala o tom, aký by bol z neho manžel. A vlastne ani nepomyslela na to, že sú zasnúbení, až pred dvoma týždňami, keď sa to stalo skutočnosťou. No vtedy už poznala Gabriela Fawcetta aj svet mimo ich údolia. A sobáš dohodnutý v detstve sa jej zrazu zdal nereálny.
„Moja rodina ťa určite prijme,“ vyhlásil rozvášnene Gabriel. „Ari, musíš ísť hneď teraz so mnou. Budeme ťa chrániť.“
Usmiala sa, ale akosi neisto. „To by zničilo tvoju rodinu aj všetko, čo ti je drahé. To nejde.“
„Ale ja ťa nesmiem stratiť, Ari… láska moja. Bez teba by som zomrel.“
Odhodlane mu pozrela do očí. „Nie, skôr by sme zomreli spolu. Na niečo prídeme, Gabriel. Ani ja ťa nechcem stratiť, ale aspoň navonok to musí vyzerať tak, že poslúchnem. Svadba sa nebude konať skôr ako o týždeň a dovtedy niečo určite vymyslíme.“
Zdesene na ňu pozrel. „Týždeň… len týždeň.“
„Áno, ale nemaj strach. Týždeň stačí na to, aby sme na niečo prišli.“ Postavila sa na špičky a pobozkala ho letmo na ústa. „Už musím ísť. Ak sa nevrátim, pošlú za mnou psy.“
„Psy?“
Krátko sa zasmiala. „Hej, majú aj psy, ale myslela som to obrazne. Nechcem zbytočne vyvolávať podozrenie.“ Ibaže Ivor poznal pravdu. No ten by ju hádam len nezradil…
