Najsledovanejší jojkársky seriál Divoké kone sa dostal do knihy. Spracovala ho jedna z najobľúbenejších slovenských autoriek Andrea Coddington, pre ktorú to bola veľká výzva: presne vystihnúť atmosféru seriálu, postavy a ich charaktery. Kniha Divoké kone ponúka všetko to, čo seriál . lásku, nenávisť, zradu aj smrť.
Na knihe Divoké kone pracovala Andrea Coddington niekoľko mesiacov. Najskôr si musela pozrieť všetkých 92 častí prvej série, od prvej po poslednú minútu, následne si prečítať námet, 92 príbehových osí a 92 stostranových scenárov…
Andrea je povestná skvelou prípravou na svoje knihy a nič nenechala na náhodu ani pri Divokých koňoch. Ponorila sa do príbehu, vcítila sa do jednotlivých postáv a postupne prenášala televíznu rodinnú ságu do knižnej podoby.
„Zachovala som hlavnú dejovú líniu, ktorú som rozvila po svojom… ale zase tak – aby sa v nej našli nadšenci Divokých koní, ale aj tí, ktorí seriál napríklad nepozerajú. Je to naozaj zaujímavé a pútavé. Kniha je úplne niečo iné ako scenár,“ povedala Andrea Coddington v prvom rozhovore o knihe pre webzin LepšíDeň.sk.
Možno si ešte spomínate na príchod mladej kaskadérky Hany na statok Holzmanka. V jeho majiteľoch vyvoláva spomienky na obdobie z konca druhej svetovej vojny, keď ešte patril rodine karpatských Nemcov.
Holzmannovci koncom vojny utiekli pred drancujúcimi Rusmi a viac o nich nik nepočul. Ich majetok sa zákerným spôsobom dostal do rúk človeka, ktorý sa pre moc a peniaze neštítil vraždiť. Šíri okolo seba nenávisť a potvrdzuje, že kto raz zabil, zabije znova.
Iba on vie, že Holzmannovci nikdy živí krajinu neopustili. Hoci je presvedčený, že niet svedkov jeho dávnych zverstiev, veľmi sa mýli. Jedným z nich je stará pomätená Benčíčka. Tou druhou dcérka Holzmannovcov, ktorá v túžbe po poslednom objatí s detskou láskou Albertom zoskočila z unikajúceho koča, a odvtedy sa po nej zľahla zem.
Pravda však vždy vyjde na povrch a zdá sa, že vinníkov ani po mnohých desaťročiach neminie spravodlivý trest.
Divoké kone sú na slovenské pomery najvýpravnejší seriál, nakrúca sa aj v exteriéroch, nielen v štúdiách. Je to herecký koncert známych a vynikajúcich hercov, a celkovo zo seriálu cítiť mravčiu prácu scenáristov. Andrea Coddington to dokázala a v knihe Divoké kone zachovala rázovitosť postáv, jedinečnosť prostredia a sympatického ducha celej rodinnej ságy, ktorá sa točí okolo lásky a nenávisti.
Aj na obálke knihu sú samozrejme filmové kone – so štábom bola Andrea nafotiť Kométu a Farga, a v počítači má asi desaťtisíc fotiek z nakrúcania. Prezerá si ich, keď sa potrebuje viac ponoriť do príbehu, oživiť si charaktery, scény. „Posledné mesiace som zaspávala zobúdzala sa s Divokými koňmi,“ usmieva sa Andrea.
V seriáli zbožňuje Juraja Kempku v úlohe nešťastného Jožka Šušoreného. Trio Anna Javorková, Ivan Romančík a Leopold Haverl si podľa nej fantasticky sadlo.
Knihu pokrstia už túto nedeľu 13.septembra o 16:30 na podujatí JOJ v meste. Presnejšie v Bratislave pri OC Eurovea. „Keďže Albert Závodský stále všetkých núka domácou slivovicou v jeho správcovskom dome, priala by som si, aby herci knihu Divoké kone práve tak pokrstili,“ dodala v spomínanom rozhovore obľúbená autorka.
Určite príde Leopold Haverl, Anna Javorská, Juraj Kemka, Ivan Romančík, či Lujza Schrameková. Srdečne vás pozývame!
Začítajte sa do novinky Divoké kone od Andrey Coddington:
Koniec vojny, 1945
Na Holzmanke, rozľahlom statku karpatského Nemca Jurgena Holzmanna, chlapa s dobrou dušou a rovným chrbtom, sa odjakživa chovali kone. S láskou sa o ne staral obetavý správca Dušan Závodský so svojím bratom Osvaldom a rodinou.
V ten osudný deň tam bolo nezvyčajne rušno. Vojna sa blížila ku koncu, všetci na majeri vrátane koní a ostatných zvierat ju prežili ako-tak v pokoji, pod ochrannými krídlami svojho pána. Teraz sa však približoval nepriateľ, ktorý ničil všetko, čo sa mu postavilo do cesty. V očiach zakalených vodkou sa Rusom zračila nenávisť. Ku každému, ale predovšetkým k Nemcom. Tých bolo treba postrieľať ako zajace, jedno, či boli dobrí alebo zlí. Na udeľovanie milostí alebo palcov smerujúcich k zemi nikto nemal čas. Ruskí osloboditelia už vôbec nie.
Statoční ľudia splašene pobehovali po majeri, nevedeli, či majú skôr ratovať seba, kone alebo zvyšky majetku. Rusi postupovali, plienili, ničili a vraždili rýchlo. Nič im nebolo sväté.
Jurgenovi Holzmannovi a celej jeho rodine – krásnej manželke Gréte, synovi Erichovi a maličkej Margarétke – išlo o život. Pred drancujúcimi, znásilňujúcimi Rusmi by ich nezachránilo nič, ani prosíkanie, ani rodinné šperky. Nič. Nikoho by nezaujímalo, že neboli súčasťou vraždiacej nacistickej mašinérie a napriek hrozbe smrti ukrývali cez vojnu židovku.
Všetci si veľmi dobre uvedomovali vážnosť a hlavne neúprosnosť situácie.
Inej cesty ako úteku z domova pre Holzmannovcov nebolo. Aby sa im podarilo dostať do bezpečia, museli by nad nimi stáť všetci svätí.
Noblesná dáma Gréta Holzmannová plakala. Prosila manžela, aby z majera uprostred Malých Karpát čo najrýchlejšie ušli. Nikdy jej na majetku nezáležalo, nedal sa už zachrániť. Vedela iba, že ak ich zabijú, bude im nanič.
Nechcela zomrieť, šialene sa bála o svoje maličké deti.
Išlo jej iba o ne.
Za Margarétku a Ericha by položila vlastný život.
Oblečená do čiernych dlhých šiat, v ktorých vynikla jej štíhla postava, pôsobila nenápadne a krehko. Na hlavu si nasadila čepiec. Hoci jej zakrýval tvár, červenala sa, lebo stále cítila prenikavý pohľad Osvalda Závodského. Od posledného incidentu sa jej paholok vyhýbal, bez slova poslúchal príkazy pána Jurgena, mechanicky vykonával svoju prácu. Gréta však vedela, že nezabudol.
Neodpustil.
Nenávidel…
Na Grétu Holzmannovú mal Osvald ťažké srdce. Dvoril jej a raz sa dokonca odvážil prísť za ňou s návrhom. Prekvapil ju na priedomí vily s kvetmi. Vyznal jej lásku, povedal, že ju miluje a nemôže bez nej žiť. Keď ju násilne pobozkal na ústa, Holzmannová sa mu vytrhla, spakruky mu strelila zaucho a nazvala ho kočišom, ktorý patrí do stajne. Tú hanbu nikdy nerozdýchal.
Osvald s červeným lícom, čo ho ešte dlho štípalo, a s dolámanou kyticou lúčnych kvetov pribehol do chalupy k Benčíčke. K židovke, ktorú Holzmannovci ukrývali. Osudom ťažko skúšané dievča sa len zázrakom zachránilo, schované v močiari, keď jej rodinu nacisti odviezli do lágra. Ich čakala istá smrť, ju v lesnej chalúpke pomalé umieranie. Láskavý Jurgen jej vždy po niekom poslal jedlo, iba preto sa v strachu o život a v smútku za rodinou dočkala konca vojny. V nejakom prekvapujúcom pude sebazáchovy sa dokonca zaľúbila. Do toho najhoršieho z najhorších. Osvalda Závodského.
Zastal uprostred izby, kyticu hodil prekvapenej dievčine na drevený bielizník a bez slova si rozopol nohavice. Nešetrne ju strhol k sebe, bozkával a vyzliekal. Sotil ju na posteľ, zvalil sa na ňu, vyhrnul jej sukne. Benčíčka cítila jeho nástojčivosť a násilníckosť. Zneužitím nevinného, osudom trápeného dievčaťa si Osvald chcel vybiť zlosť na Holzmannku. Keď Benčíčku opakovane znásilňoval, po lícach jej stekali slzy.
Deväť mesiacov nato sa im narodil syn.
Plod znásilnenia, živý dôkaz Osvaldovho zlyhania.
Osvald nechal Benčíčku vytrápiť sa, zakrýval jej ústa, keď pri pôrode revala od bolesti. Na moment, keď si v náručí držala syna, na ten krátky okamih šťastia nikdy nezabudla. S láskou mu ho podala, aby sa s ním potešil. Osvald jej novorodenca zabaleného iba do ľanovej deky vzal. Chcel ho utopiť v jazere, pochovať jeho telíčko na dne močiara, ale nedokázal to. Položil ho k stromu, dúfajúc, že bezbranné dieťa neprežije viac ako pár hodín.
Vtedy sa Benčíčka od šialeného smútku zbláznila…
Synovi dala meno Jákov.
Po otcovi, ktorého jej odvliekli do lágra.
Pri živote ju držala len nádej, že ho raz v živote uvidí, poláska a povie mu, že ho celý život ľúbila.
„Dušan, poď sem,“ zavolal Jurgen v panike svojho správcu do vily.
Panský dom bol priestranný, svetlý, odvšadiaľ dýchal vycibrený vkus a cit pre nadčasovosť pani Holzmannovej. Poriadkumilovná žena mala vzorne poukladané knihy, sviatočný servis a vo vázach čerstvé poľné kvety. V okolí ich bolo neúrekom. Jej šesťročná dcéra Margarétka so správcovým synom Albertom jej ich radi trhali. Dušan chodieval do vily zriedkavo, aj keď s Jurgenom a jeho rodinou mali srdečný až priateľský vzťah. Doma bol v správcovskom dome, tam bolo jeho miesto. Najradšej bol aj tak na pastvinách, v maštaliach, v spoločnosti svojich štvornohých priateľov. Jurgen potreboval s Dušanom prebrať niečo dôležité, tak poslal ženu, nech zbalí rodinné šperky, pre každého teplé oblečenie a košík s jedlom. Viac sa im na korbu koča nezmestí.
„Rýchlo, Dušan, nech chlapi naložia kufre a jedlo. Pani Holzmannová sa postará o deti.“
„Pane, je mi to veľmi ľúto, ale naozaj vám nezostáva nič iné, ako utiecť,“ povedal Dušan Závodský.
Aj jemu, rozvážnemu koniarovi, sa zo skazy, ktorá sa neúprosne blížila, triasol hlas.
„Presne na to som myslel,“ sadol si sťažka na stoličku v jedálni Jurgen. Za pár hodín ostarol minimálne o desať rokov.
„Mňa so ženou a s deťmi prevezie do bezpečia Osvald. Sám sa ponúkol, vraj pozná rýchlu cestu do zóny kontrolovanej Američanmi a vie sa vyhnúť Rusom. Ty zostaneš tu a ešte niečo…“
„Áno, pán Holzmann?“
„Zúfalé časy si vyžadujú zúfalé rozhodnutia. Jedno z takých som práve urobil, aby sme o všetko neprišli. Takto sa postaráme o obidve rodiny, moju aj tvoju, a o to jediné teraz ide.“
„A o kone,“ dodal Dušan Závodský.
Kone preňho znamenali všetko. V širokom chotári nebol zdatnejší koniar. Miloval na nich stelesnenie neskrotnej vášne, oddanosti, sily a majestátnej krásy. Učil svojho jediného syna Alberta, že kone by mu vždy mali byť príkladom a práve od nich sa treba učiť nespútanej slobode, nech sú časy akékoľvek.
„Samozrejme, a o kone.“
„Je mi veľmi ľúto, že sa lúčime za takýchto okolností, v chvate a drancovaní. Môj Albert a vaša Margarétka milujú kone. Neraz som si predstavoval, že práve oni dvaja sú budúcnosť tohto statku a nášho… ehm, prepáčte, vášho chovu koní. Teraz je všetko stratené, ale musíte sa aspoň zachrániť.“
„Presne ako vravíš, nášho chovu koní,“ pozrel naňho obdivne Jurgen. „Na Holzmanke sa odjakživa chovali kone a ty mi musíš sľúbiť, že nech by sa dialo čokoľvek, urobíš všetko, čo je v tvojich silách, aby si chov zachránil.“
„Nemáme veľa času. Sľubujem. Prisahám vám na všetko, čo je mi drahé, že o váš statok a kone sa postarám, ako najlepšie viem.“
„Pozri, ale k veci. Podpíšeme dve zmluvy. V jednej všetko prepíšem na teba, aby Rusi mali bezúhonného vlastníka, a v dodatku ju anulujem s tým, že ťa poverím správcovstvom svojho majetku do chvíle, keď sa budem môcť bezpečne vrátiť domov.“ Holzmann vedel, že Dušanovi Závodskému môže absolútne veriť.
„Súhlasím, len sa, preboha, ponáhľajme. Sú za dverami.“
„Dobre, tuto to podpíš,“ ukázal Holzmann miesto na papieri.
„Nepotrebujeme svedka?“ Dušanovi sa od smútku triasol hlas a pri podpisovaní nahusto popísaných papierov aj ruka.
„Júlia bude naším svedkom.“
„Myslíte Júliu Benčíkovú?“
„Áno. Ak by som mohol, vzal by som to chudobné židovské dievča so sebou. Vojna Júliu pripravila o rodinu, nemá nikoho, len nás. Celý čas ju tu ukrývam, starám sa, aby mala čo jesť a bola aspoň ako-tak v bezpečí, a teraz sa neviem postarať ani o svoje deti,“ buchol Jurgen Holzmann od zlosti a bezmocnosti do stola.
„Postarám sa o kone, statok aj o Júliu. Spoľahnite sa. Dávam vám svoje slovo.“ Dušan Závodský sám šiel po Benčíčku.
Na smrť vystrašené dievča našiel v jej lesnej chalupe pri jazere. Ľudia ju považovali za bláznivú. Vraj sa pomiatla od žiaľu za rodinou odvezenou do lágra.
Benčíčka mala tie najsmutnejšie a najutrápenejšie oči na svete.
