Voľné pokračovanie príbehov „Je to inak, mami…“ a „To prejde“.
Novinka Milujem, koho chcem je príbeh o priateľstve, o mladých a pre mladých, je to rozprávanie o schopnosti smiať sa, pretože je to také potrebné…a tak málo smiechu je okolo nás.
Boris je novinár a gej, Sofi je psychologička, ktorá si nesie ťažkú traumu z detstva. Spája ich hlboké priateľstvo, spoločný pes a spoločný byt. A ešte rovnaká túžba po láske. No zatiaľ čo Boris sa lieči zo svojho ďalšieho smutného rozchodu krátkodobými známosťami, jeho priateľka Sofi ako keby úplne rezignovala na lásku.
A potom sa svet oboch mladých ľudí odrazu zatrasie v základoch. Sofiina matka ťažko ochorie a Borisov otec sa stratí kdesi uprostred preľudneného Mexika.
Podarí sa obom prekonať nečakané rany osudu a nájsť nakoniec to, po čom obaja tak veľmi túžia?
Prečítajte si 1.kapitolu z novinky Tamary Tainovej Milujem, koho chcem:
1. kapitola
„Ty kokos, toto je čo za počasie?“ vystrelil Leoš prudko nahor žalúzie, ktoré sme mávali milosrdne spustené, aby nám slnko nesvietilo do očí.
Smiešne. Tento rok sa slnko nekonalo. Jar meškala najmenej mesiac a nám z toho už statočne hrabalo. Spracovávať deň čo deň správy o živelných pohromách, automobilových nehodách, samovražedných útokoch, zavraždených dôchodcoch alebo o varovných ukazovateľoch finančných analytikov a nezblázniť sa – na to bolo potrebné slnko. Lenže slnko kašľalo na rozmočené polia, burzové ukazovatele, zamračených ľudí aj na nás. Boli sme unavení a podráždení viac ako v iné mesiace. A najviac Leoš.
Leoš je môj kolega a kamarát, s ktorým sa už štyri roky trápime vmalej spravodajskej redakcii, a občas nám z toho poriadne šibe. Najmä, keď sa udeje niečo, z čoho je svet na nohách. V tom momente znenávidíme všetky agentúry, ktoré chrlia správy v niekoľkominútových intervaloch, pretože ich treba vždy znovu a znovu pozorne prečítať a aktualizovať. Je to, ako keby ste čítali tú istú kapitolu knihy vždy od začiatku a hľadali pridané riadky.
Ešte horšie je to však vtedy, keď sa nedeje absolútne nič. Vtedy vyťahujeme správy z päty a snažíme sa aspoň niečím naplniť vysielanie, ktoré je podľa nášho šéfstva na očiach celej verejnosti. Dosť o tom pochybujem, no so šéfstvom sa neoplatí hádať.
Podľa mňa správy zaujímajú ľudí akurát dva týždne pred voľbami alebo keď nám hrozia záplavy, odstávka plynu, príchod zmutovaného chrípkového vírusu, alebo popovej divy Kylie Minogue.
Leoš stál pri okne amračil sa. Mal som podozrenie, že tentoraz nejde len o počasie. Poznal som ho. Počasie ho zaujímalo asi tak ako módne kolekcie Victorie Beckhamovej, ceny benzínu a moje sťažnosti na bobuľky čierneho korenia, ktoré som pravidelne nachádzal vo svojich porciách polievky. Nech som si objednal akúkoľvek, vždy tam boli.
„Korenie a ty ste magická dvojka,“ smial sa, keď sa mi podarilo rozhryznúť niektorú z tých mŕch.
„Tie žalúzie za to nemôžu, vyklop, kto ťa nahneval,“ povedal som v presvedčení, že človeku nič tak nepomôže, ako keď sa môže vyzúriť medzi priateľmi.
„Luckina šéfka,“ vyprskol Leoš.
Lucka je Leošova priateľka amatka jeho syna Šimona. Chvíľu pracovala v našej redakcii, po materskej nastúpila do jednej nadnárodnej spoločnosti.
„Šéfka sľúbila Lucke super flek a teraz ho dala niekomu inému! Puči s veľkými kozami a inteligenčným kvocientom hojdacieho koňa.“
„Myslel som si, že na veľké kozy letia len muži,“ podpichol som ho. „Takže aj Luckina šéfka?“
„Proti kozám nemám nič,“ zahundral Leoš a pozrel sa na červenajúce sa kolegyne.
Drobná bucľatá Katka, ktorá nás všetkých vychovávala a omdlievala pri každom nevhodnom slove, sa tvárila, že jej z agentúry práve prišla nejaká úžasne dôležitá správa, a Romana, ktorá bola už dva roky tajne zamilovaná do Leoša, sa mimovoľne pozrela na svoju hruď a smutne si
vzdychla.
„Štve ma, že znovu vyhrala jedna z najobľúbenejších praktík na pracovisku. Tá podlízavá mrcha líže šéfke päty, kdekoľvek sa pohne,“ hundral ďalej.
„A šéfka to nevidí?“ spýtala sa opatrne Romana.
„Nevidí, pretože ako všetci vieme, jediným človekom, ktorý takéto niečo nedokáže rozlíšiť, je šéf. A tá prsnatá puča vraj vliezla šéfke do zadku tak hlboko, že jej odtiaľ trčia len lodičky! Čiže, čo z toho vyplýva?“
S napätím sme čakali na záver.
„Že centrum zraku majú mnohí šéfovia v zadku. Čím viac ľudí sa im tam natrepe, tým menšia je ich rozlišovacia schopnosť.“
Všetci sme sa ako na povel rozosmiali a Leoš na nás zúrivo zagánil.
„Hm, tak si s Luckou povedzte, že od čias rímskych cisárov sa asi nič nezmenilo,“ poradil som mu.
„Kurva, Boris, prečo ma chceš nasrať ešte aj ty?“ zahrmel.
Keď bol rozčúlený, nemal chuť na dejiny. Nedokázal som sa naňho hnevať, aj keď do konca zmeny so mnou neprehovoril ani slovo.
Leoš je moja tajná láska. Chlap, ktorého milujem a ktorého nikdy nebudem mať. Utešujem sa myšlienkou, že priateľstvo je občas viac ako láska, a pohľadom na jeho vysokú pružnú postavu a mužnú tvár s náznakom tmavého strniska na brade a lícach.
Raz sa ma Sofi spýtala, aké to je byť v blízkosti niekoho, po kom túžim a koho sa nesmiem dotknúť, pretože je hetero. Povedal som jej, že je to presne také, ako byť v blízkosti niekoho, po kom túžim a koho sa nemôžem dotknúť, hoci je gej.
Sofi sa občas pýta ako malé decko a ja vážne nedokážem rozlíšiť, či si zo mňa strieľa, či ma skúša, alebo sa pýta úplne vážne. Ako môže niečo nevedieť, keď je psychologička?
„Ty si naozaj myslíš, že psychológovia sú nejakí nadľudia? Haha, máme presne také isté neduhy a slabosti ako iní. A ešte jednu hnusnú nevýhodu k tomu. Vieme svoje slabosti analyzovať, nie však riešiť,“ vysmievala sa láskyplne zo mňa aj zo seba.
Milujem jej pohľad na život, jej chuť do jedla, úsmev a jej nápady. Prednedávnom sa prihlásila do keramického krúžku a okamžite začala nahovárať aj mňa.
„Je to skvelé miesto na ventilovanie akýchkoľvek frustrácií,“ vysvetlila mi, keď priniesla domov prvý hlinený strom, ktorý sa trošku nakláňal na jednu stranu.
„Nechceš tam chodiť so mnou?“
„Však si ty v detstve fičala na Emilovi z Lönnebergy?“
„Ako si to uhádol?“
„Aj on si robieval figúrky. Ibaže nie hlinené ale drevené.“
„Dobre, prekukol si ma. Tak chceš tam so mnou chodiť alebo nie?“
„Radšej by som chodil s tebou tancovať.“
„Nebojíš sa, že raz budeme mať zo seba ponorku?“ overovala si so smiechom.
Ponorku zo Sofi? Nehrozí. Aj keď sa poznáme od detstva. Aj keď spolu bývame.
Aj keď sme si zase zostali.
