Túto autorku pravdepodobne ešte nepoznáte.
Julianne Donaldsonová vyrastala v rodine pilota amerického vojenského letectva. V talianskych Alpách sa naučila lyžovať, navštívila východný Berlín pred pádom Berlínskeho múru a tri roky žila v susedstve päťstoročného hradu. Po získaní vysokoškolského titulu v odbore anglický jazyk sa zamerala na písanie o dávnych časoch a starobylých miestach.
Teraz jej vyšla v slovenčine nádherná historická romanca Panstvo Edenbrooke.
Prečítajte si viac + úryvok a prezradíme, kde ju kúpite s uvádzacou zľavou až o 4 EURÁ lacnejšie!
Aj najdômyslenejšie plány na vydaj
môže skrížiť nečakaná láska.
Marianna Daventryová by urobila čokoľvek, aby unikla nudnému životu v anglickom Bathe a prejavom lásky nechceného ctiteľa. Ako dar z neba odrazu prichádza pozvanie pre ňu a sestru, dvojča Cecíliu, na návštevu rozľahlého vidieckeho panstva Edenbrooke. Marianna sa chopí príležitosti a vydáva sa na cestu. Starej mame musí sľúbiť, že sa bude správať ako skutočná dáma, hoci to sa jej veľmi nedarí. Teší sa však, že si oddýchne a užije milovaný anglický vidiek. Cecília si robí nádeje na príťažlivého dediča panstva Edenbrooke. Marianna sa však zakrátko presvedčí, že aj najdômyselnejšie plány sa môžu vymknúť z rúk. Zapletie sa do nečakaného dobrodružstva pretkaného tajomstvom a náklonnosťou. Poradí si nakoniec so svojím zradným srdcom, alebo jej záhadný cudzinec úplne obráti život naruby?
Historickú romancu Panstvo Edenbrooke
kúpite nielen ako klasickú tlačenú knihu,
ale môžete si ju stiahnuť hneď teraz so zľavou 37%, takže ušetríte až 4 EURÁ!
Stiahnuť Panstvo Edenbrooke.
Prečítajte si celú 1.kapitolu z novinky Panstvo Edenbrooke:
Anglicko, Bath v roku 1816
Z myšlienok ma vytrhol starý dub. Zvedavo som vkročila pod jeho košatú korunu. Niečo ma nabádalo pozrieť sa hore. Vietor sa opieral do zelených listov. Krútili sa na stonkách sem a tam. Pri pohľade na ne som si náhle uvedomila, ako dávno som sa nekrútila. Zastala som pod konármi a rozmýšľala, kedy sa ma naposledy zmocnila túžba zatočiť sa.
Vtom sa ku mne prikradol pán Whittles.
„Slečna Daventryová, aké milé prekvapenie!“
Zháčila som sa a horlivo som sa rozhliadala, no tetu Améliu som nikde nevidela. Zrejme pokračovala chodníkom ďalej, kým som sa kochala v tieni stromu.
„Pán Whittles! Ja… nepočula som vás prichádzať.“ Zvyčajne som mala jedno ucho nastražené, aby mi jeho prenasledovanie neuniklo. Ale strom ma pripravil o všetku bdelosť.
Žiaril šťastím. Uklonil sa tak hlboko, až mu zapraskala vesta. Široká tvár sa mu leskla od potu. Rednúcu šticu mal prilepenú k hlave. Mal dvakrát toľko rokov ako ja a bol taký obludný, že som ho nemohla vystáť. Najväčšmi ma na ňom odpudzovali ústa. Nedokázala som však od nich odtrhnúť zrak. Keď rozprával, na perách sa mu tvorila vrstva slín, ktoré sa mu zberali v kútikoch úst.
Premáhala som sa, aby mi na ne nepadol pohľad, keď hovoril: „To máme ale utešené ráno, však? Priam sa mi žiada zanôtiť Ó, aké nádherné ránko, ó, aký krásny sen, ó, aká krásna dáma, čo mi priniesol tento deň.“ Uklonil sa, akoby čakal za svoj výkon potlesk. „Ale rád by som sa s vami podelil o čosi skvostnejšie, než je táto pieseň. Napísal som novú báseň. Iba pre vás.“
Vykročila som smerom, ktorým sa mi zrejme stratila z dohľadu teta Amélia. „Pán Wittles, teta by si istotne s radosťou vypočula vašu poéziu. Nebude ďaleko, dobehneme ju.“
„Ale, slečna Daventryová, dúfal som, že poéziou urobím radosť vám.“ Pristúpil ku mne bližšie. „Azda sa vám moje básne nepáčia?“
Schovala som si ruky za chrbát, aby sa ma nemohol dotknúť. Už sa mu to predtým podarilo, a bolo to priam odporné. „Bojím sa, že k poézii neprechovávam takú lásku ako teta…“ Obzrela som sa ponad plece a vydýchla si od úľavy. Na chodníku som zbadala tetu Améliu, ako sa po mňa náhlivo vracia. Teta sa nikdy nevydala, no robila mi vynikajúce garde, čo som si naplno uvedomila až v tomto okamihu.
„Marianna! Kde si sa stratila? Ach, to ste vy, pán Whittles? Z diaľky som vás nespoznala. Viete, oči mi už neslúžia ako kedysi…“ Radostne sa naňho usmiala. „Prišli ste s novou básňou? Viete dobre, ako obdivujem vašu tvorbu… Ste majster slova!“
Teta by bola pánu Whittlesovi dokonalou partnerkou. Pre slabý zrak prehliadala všetky jeho odpudivé črty. A keďže mala viac vlasov než dôvtipu, jeho nezmysly ju nevyvádzali z miery tak ako mňa. Pravdupovediac, už dlhšie som sa snažila presmerovať pozornosť pána Whittlesa na tetu, no zatiaľ bez väčšieho úspechu.
„Áno, vlastne mám novú báseň.“ Z vrecka kabáta vytiahol útržok papiera a láskyplne ho vyhladil. Jazykom si prebehol po perách. Objavila sa na nich obrovská slina. Bránila som sa zo všetkých síl, no nedalo sa odtrhnúť od nej zrak. Pohojdávala sa na pere a neodpadla, ani keď začal čítať.
„Slečna Daventryová nie je sen. Stojí tu predo mnou skutočná, s očami sťa stromu peň. Ani zelené, ani jasnohnedé, sú okrúhle a ako morí tieň.“
Uhla som pohľadom od hompáľajúcej sa sliny. „Pekné prirovnanie… Oči vo farbe mora… Častejšie sú však sivé než žiarivo modré. Väčšmi by sa mi páčila báseň o sivých očiach.“ Anjelsky som sa naňho usmiala.
„Á-áno, isteže. Už toľko ráz som si vravel, že vaše oči sú vskutku sivé.“ Na okamih zvraštil obočie. „A mám to! Doplním tam za búrky morí tieň. Isto viete, že v búrke sa more pomerne často javí ako sivé. Taká zmena je hotová raz-dva, nebudem musieť báseň prepisovať ako posledné razy.“
„Ste hlavička,“ precedila som pomedzi zuby.
„Myslí vám to, pán Whittles,“ pritakala teta Amélia.
„Ale báseň ešte pokračuje. Slečna Daventryová nie je sen. O vlasoch jej nôtim pieseň. Ligocú sa v svetle sviece, sťa jantár sú, sťa zlata vrece.“
„Výborne,“ zvolala som. „Nenapadlo by mi, že mám vlasy ako jantár.“ Pozrela som sa na tetu. „Čo myslíš, teta Amélia? Prišlo ti to niekedy na um?“
Naklonila hlavu nabok. „Nie, ani raz.“
„Vidíte? Mrzí ma, že s vami nemôžem súhlasiť, pán Whittles, ale domnievam sa, že je nutné, aby sa z vášho pera rodili len dokonalé diela.“
Prikývol. „Bolo by pre vás prijateľnejšie, ak by som farbu vašich vlasov prirovnal k farbe môjho koňa?“
„Áno.“ Z hrude sa mi vydral vzdych. „To by bolo rozhodne výstižnejšie.“ Táto hra ma začínala unavovať. „Možno by ste mali ísť domov a báseň ihneď prepísať.“
Teta zdvihla ukazovák. „Často si vravievam, že máš vlasy ako med…“
„Med! Áno, to je ono!“ Odkašľal si. „Ligocú sa v svetle sviece, sťa z lúk med sú, sťa zlata vrece.“ Vlhké pery roztiahol do širokého úsmevu.
Sťažka som preglgla. Ako sa môže jednému človeku tvoriť toľko slín?
„Teraz je to dokonalé. V piatok prednesiem báseň na večierku u Smithovcov.“
Zdesila som sa. „Ach, len to nie, pán Whittles, to nie je vhodné! Krásnu báseň, ako je táto, treba nosiť v srdci.“ Načiahla som sa za papierom. „Mohli by ste mi ju venovať, prosím?“ Váhal, no napokon mi papier vložil do dlane. „Ďakujem,“ povedala som s nepredstieranou vďačnosťou.
Teta Amélia sa spýtala pána Whittlesa, ako sa vodí jeho matke. Obrátil sa mi žalúdok, keď začal vykresľovať jej hnisajúcu nohu. To už bolo na mňa priveľa. Potrebovala som prísť na iné myšlienky, a tak som sa vzdialila a kochala sa pohľadom na dub, ktorý ma už raz upútal.
Bol majestátny a prebúdzal vo mne túžbu po vidieku. Listy sa vo vánku krútili, čo ma opäť priviedlo k otázke, ktorá zastavila moje kroky. Kedy som sa naposledy zakrútila?
Kedysi som sa ustavične točila. Keby o tomto zvyku vedela stará mama, istotne by nebola nadšená. Ale patril ku mne ako nekonečné vysedávanie v sade s knihou v ruke či potulky po okolí v konskom sedle.
Naposledy som sa točila pred štrnástimi mesiacmi. Pred štrnástimi mesiacmi som v najväčšom žiali opustila domov a ocitla som sa predo dvermi starej mamy v Bathe. Otec zmizol kdesi vo Francúzsku, aby sa so zármutkom vyrovnal po svojom.
Štrnásť mesiacov. O celé dva mesiace dlhšie vydaná napospas tomuto zatuchnutému mestu! Dúfala som, že rok žiaľu v odlúčení bude dostatočný trest. A tak som pred dvoma mesiacmi, na výročie mamičkinho odchodu z tohto sveta, celý deň vyčkávala na otcov návrat. Dokola som si predstavovala, ako začujem klopanie na dvere a ako mi od šťastia poskočí srdce. Predstavovala som si, ako letím otvoriť dvere. Predstavovala som si, ako sa na mňa usmieva, keď mi oznamuje, že si po mňa prišiel a ideme domov.
Ibaže toho dňa pred dvoma mesiacmi sa neukázal. Pri plameni sviečky som presedela na posteli celú noc. Načúvala som, či sa neozve klopanie na dvere, ktoré by ma vyslobodilo zo zlatej klietky. Svitalo. Na dvere nikto nezaklopal.
Vzdychla som si a pozrela som nahor na tancujúce zelené lístie. Už dlho som nemala dôvod zatočiť sa. Azda sa v sedemnástich rokoch nenájde dôvod na radosť? To bude vskutku závažný problém…
„Tečie…“ Hlas pána Whittlesa ma vrátil naspäť do reality. „Stále z nej tečie hnis.“
Teta Amélia mierne ozelenela. Dlaň v rukavičke jej vystrelila k ústam. Rozhodla som sa, že je čas zasiahnuť. Schmatla som ju pod pazuchu. „Stará mama sa už istotne strachuje,“ vyhŕkla som. „Prosím, ospravedlňte nás,“ povedala som pánu Whittlesovi.
„Ale isteže, isteže,“ odvetil a uklonil sa. Vesta mu hlasito zapraskala. „Dúfam, že sa čoskoro opäť stretneme, slečna Daventryová. Trebárs na kolonáde?“
Pravdaže, navrhol najfrekventovanejšie miesto v Bathe, lebo dúfal v ďalšie náhodné stretnutie. Veľmi dobre totiž poznal moje obyčaje. Venovala som mu zdvorilý úsmev a v duchu som sa vystríhala, aby som na čaj na kolonáde aspoň týždeň ani nepomyslela. Potom som tetu Améliu odtiahla k širokému zelenému trávniku, ktorý oddeľoval štrkovú cestu od rezidencií Kráľovský polmesiac. Stavba z maslového kameňa sa elegantne stáčala do polkruhu a pripomínala otvorenú náruč. Apartmán starej mamy v Kráľovskom polmesiaci patril k najluxusnejším, aké Bath ponúkal. Ale ani luxus nezatienil skutočnosť, že sa mi tu nežilo dobre. Žalostne sa mi cnelo po živote na vidieku. V meste som trpela dňom aj nocou.
Starú mamu som našla v salóne. Sedela v kresle ako kráľovná na tróne a čítala list. Dosiaľ neodložila smútočné čierne šaty. Zdvihla hlavu a kriticky si ma premerala. Mala prísny pohľad. Jej sivým očiam nič neuniklo.
„Kde si sa túlala celé dopoludnie? Zase si lietala pod stromami ako nejaký fagan?“
Keď som počula túto otázku prvýkrát, od strachu sa mi roztriasli kolená.
No teraz som sa usmievala. Hru, ktorú sme spolu hrali, som už dobre poznala. Pochopila som, že stará mama si aspoň raz denne potrebuje precvičiť ostrý jazyk v slovnom súboji. A tiež mi došlo – nikdy by som jej to však nepovedala do očí –, že pod drsným zovňajškom ukrýva svoju najväčšiu slabinu, nežné srdce.
„Kdeže, stará mama, to robím len v nepárnych dňoch. V párnych sa učím dojiť kravy.“ Sklonila som sa k nej a pobozkala som ju na čelo. Chvíľu ma držala za plece. To bol od nej najväčší prejav lásky, aký si dovolila.
„Pozrime sa! Niekto si tu o sebe myslí, že je vtipný,“ konštatovala.
„Ani nie. Podojiť kravu, to vôbec nie je hračka. Chce to čas. Pripadám si taká nešikovná!“
Videla som, ako jej myká kútikmi úst. Bolo mi jasné, že zubami-nechtami sa bráni, aby sa nerozosmiala. Bradu zaborila do čipkovej štóly a rukou mi naznačila, aby som sa posadila do kresla vedľa nej.
Na stolíku som zbadala hŕbu obálok. „Prišla mi dnes nejaká pošta?“
„Ak sa pýtaš na toho darebáka, ktorého nazývaš otcom, tak nie, neprišla.“
Odvrátila som sa, aby som zamaskovala sklamanie. „Čo ak práve cestuje a nemá možnosť posielať listy?“
„A čo ak si v sebaľútosti na svoje deti ani nespomenie?“ precedila pomedzi zuby. „Hodiť vlastnú zodpovednosť na niekoho, kto o ňu vôbec nestál… Najmä v takom pokročilom veku…“
Mykla som sa. Niektoré poznámky starej mamy boli mimoriadne pichľavé. A toto bola zvlášť bolestivá téma. Nedokázala som sa vyrovnať s predstavou, že som pre niekoho bremenom. A odísť som nemala kam.
„Chceš, aby som odišla?“ Nemohla som sa ubrániť tejto otázke.
Zamračila sa. „Azda si už aj ty rozum potratila? Dosť si užijem s Améliou.“ Poskladala list, ktorý predtým čítala. „Mám ďalšie nepríjemné správy o synovcovi.“
Ach, ten naničhodník! Mohlo mi to dôjsť. Nič nerozladí starú mamu tak ako škandály jej dediča, pána Kelleta. Bol to zhýralec a darebák, ktorý prehajdákal všetky peniaze a nevedel sa dočkať nemalého dedičstva po starej mame. Moje dvojča, sestra Cecília, ho považovala za neodolateľného romantika, čo sa úplne priečilo môjmu názoru. Jedna z mnohých vecí, na ktorej sme sa nevedeli zhodnúť.
„Čo pán Kellet vyviedol tentoraz?“ spýtala som sa.
„Nič, čo by mali počuť tvoje nevinné uši.“ Stará mama si vzdychla a pokračovala tichým hlasom: „Spravila som chybu, Marianna. Stane sa z neho troska. Nezmazateľne pošpinil meno našej rodiny.“ Chvejúcu sa ruku zdvihla k obočiu. Vyzerala krehká a vyčerpaná.
Hľadela som na ňu v nemom úžase. Ešte sa nestalo, aby sa predo mnou ukázala taká zraniteľná. Akoby to ani nebola ona. Naklonila som sa k nej a chytila som ju za ruku. „Stará mama, je ti nevoľno? Mám ti niečo priniesť?“
Vytrhla si ruku zo zovretia. „Nemusíš sa takto starostiť, dieťa. Vieš, že pre také správanie nemám pochopenie. Som len vyčerpaná.“
Zahryzla som si do pery, aby som sa nerozosmiala. Odpoveď ma presvedčila, že sa o ňu nemusím strachovať. No jej reakcia bola nevídaná. Zvyčajne sa nad správanie pána Kelleta povzniesla a pripomenula si, prečo bol jej obľúbencom. (Podľa mňa ho mala rada, lebo sa jej nebál.) Ale ešte nikdy som ju nevidela takto si zúfať.
Stará mama ukázala na kopu listov na stole. „Prišiel ti list. Z Londýna. Prečítaj si ho a nechaj ma chvíľu osamote.“
Vzala som list a podišla s ním k oknu. Svetlo odhalilo známy rukopis. Otec ma odviedol do Bathu, no mojej sestre Cecílii vytvoril ešte vhodnejšie podmienky. Posledných štrnásť mesiacov bývala u našej sesternice Edith v Londýne. Očividne si tam užívala každý okamih.
Hoci sme boli s Cecíliou dvojčatá, vôbec sme sa na seba neponášali. Na rozdiel odo mňa bola sestra majsterkou v ženskosti. Predstihovala ma v kráse aj v noblese. Hrala na piane a spievala ako anjel. Poľahky koketovala s mužmi. Zbožňovala mestský život a snívala o tom, že sa raz vydá za muža s titulom. Bola veľmi cieľavedomá.
Moje ciele boli z úplne iného súdka. Snívala som o živote na vidieku, túžila som jazdiť na koni, sedieť v sade a maľovať, starať sa o otca, cítiť, že niekam patrím, robiť niečo užitočné a múdro nakladať s časom. No najväčšmi som túžila byť milovaná taká, aká som. V porovnaní s Cecíliinými sa moje ciele zdali skromné a nezáživné. Niekedy ma prepadla obava, či po sestrinom boku nepôsobím nezáživne a zakríknuto.
V poslednom čase mi Cecília písala najmä o svojej najlepšej priateľke Louise Wyndhamovej a jej peknom staršom bratovi s titulom. Cecília si zaumienila, že sa zaňho vydá. Nikdy mi neprezradila, ako sa volá. V jej listoch bol jednoducho brat. Podľa mňa sa bála, aby sa listy nedostali do rúk niekomu, kto nie je taký diskrétny ako ja. Možno sa obávala mojej spoločníčky Betsy. Vôbec by som sa tomu nedivila. Betsy bola totiž najväčšou klebetnicou na svete.
Cecílii som to ešte neprezradila, ale nedávno som sa Betsy spýtala, ako sa volá najstarší syn Wyndhamovcov. Zistila, že je to Charles. Sir Charles a lady Cecília, ako pekne to znie, pomyslela som si. Ak sa Cecília rozhodla, že sa zaňho vydá, svoj zámer bezpochyby naplní. Vždy dosiahla všetko, čo si zaumienila.
Prv než som rozlomila pečať na liste od sestry, v duchu som vyslovila želanie: Prosím, nech zase nepíše dokola o najdrahšej Louise a jej príťažlivom bratovi. Proti Wyndhamovcom som nič nemala, napokon naše mamy boli v mladosti blízkymi priateľkami. Túto známosť som si podobne ako Cecília vážila, ibaže za posledné dva mesiace som od sestry dostávala trochu iné správy než doteraz. Začínala som pochybovať, či pre ňu Wyndhamovci náhodou nie sú dôležitejší než ja. Otvorila som list a pustila som sa do čítania.
Najdrahšia Marianna,
mrzí ma, že sa v Bathe cítiš ako vo väzení. Len ťažko sa viem vžiť do Tvojej situácie, pretože Londýn priam zbožňujem. Možno nám to bolo takto súdené, lebo sme dvojčatá: ja milujem mesto a civilizáciu, ty zase prírodu a vidiek. V tejto záležitosti sme sa nepodelili rovnocenne, čo myslíš?
(Mimochodom, keďže som Tvoja sestra, odpúšťam Ti myšlienky ako „Väčšmi by som sa potešila slnku, vetru a oblohe nad hlavou než peknému klobúku.“ Ale, prosím Ťa, nerozprávaj takto pred ostatnými. Bojím sa, že by si ich poriadne vydesila.)
Keďže viem, že Ti v súčasnosti nie je do spevu, nebudem Ťa zaťažovať opisom všetkého, čo som minulý týždeň zažila. Prezradím Ti len toľko: moja prvá sezóna vo veľkom meste splnila všetky moje očakávania. Ale nebudem skúšať Tvoju trpezlivosť, nedajbože by si ešte roztrhala tento list prv, než si prečítaš dôležitú novinu, ktorú Ti v ňom oznamujem.
Moja najdrahšia priateľka Louisa Wyndhamová ma pozvala na návštevu ich vidieckeho panstva. Podľa všetkého je to veľkolepé sídlo. Nazýva sa Edenbrooke a nachádza sa v grófstve Kent. Odchádzame tam o dva týždne. Ale teraz tá dôležitá správa: pozvanie si dostala aj Ty! Lady Caroline rozšírila pozvánku o Tvoje meno, keďže obe sme dcéry jej drahej priateľky z detstva.
Bože, len napíš, že prídeš, a bude nám nepredstaviteľne krásne! A možno Ťa budem potrebovať, aby si mi pomohla v mojom úsilí stať sa lady Cecíliou. (Neznie to veľkolepo?) Louisin brat tam pochopiteľne bude tiež a toto je moja príležitosť poistiť si ho. Ba čo viac, budeš mať možnosť zoznámiť sa s mojou budúcou rodinou.
S láskou
Cecília
Nádej ma tak pevne zdrapla do pazúrov, že som sotva lapala dych. Vrátim sa na vidiek! Opustím Bath a toto príšerné väzenie! Po dlhom čase opäť uvidím svoju drahú sestričku! Toľko šťastia v jedinom okamihu! Znovu som čítala riadok za riadkom, tentoraz pomaly, a vychutnávala som každé slovo. Pochopiteľne, Cecília ma vôbec nepotrebovala, aby si poistila náklonnosť sira Charlesa. Pokiaľ išlo o dvorenie, nepomohla by som jej s ničím, čo by sama nezvládla najlepšie. Tento list však dokazoval, že som pre ňu stále dôležitá, že na mňa nezabudla. Ach, akú mám úžasnú sestru! Toto by mohlo vyriešiť všetko moje trápenie! Toto by ma mohlo opäť roztočiť!
„Pochváľ sa, čo ti píše Cecília?“ zaujímala sa stará mama.
Nadšene som sa k nej obrátila. „Pozýva ma na návštevu do kentského sídla Wyndhamovcov. Z Londýna odchádza o dva týždne.“
Stará mama zovrela zvráskavené pery a hĺbavo si ma premeriavala. Nepovedala ani slovo. Pichlo ma pri srdci. Predsa by mi tam nezakázala ísť… Alebo sa mýlim? Azda nevie, čo to pre mňa znamená?
List som si pritisla na prsia. Zabolelo ma srdce pri pomyslení, že by som o toto nečakané požehnanie mohla prísť. „Dovolíš mi odcestovať?“
Sklopila zrak a hľadela na list vo svojich rukách. Prinášal zlé správy o pánu Kelletovi. Vzápätí ho odhodila na stôl a napriamila sa.
„Môžeš ísť, no pod jednou podmienkou. Musíš zmeniť svoje divošské spôsoby. Žiadne lietanie kade-tade od rána do večera! Musíš sa naučiť správaniu kultivovanej mladej dámy. Vezmi si príklad zo sestry. Tá vie, ako sa obracať v spoločnosti. Nemôžem dopustiť, aby sa moja dedička správala ako divoch. Nedovolím, aby si mi robila hanbu ako ten naničhodník.“
Nespúšťala som z nej oči. Jej dedička? „Ako to myslíš?“
„Tak ako si to pochopila. Chystám sa pána Kelleta vydediť a časť majetku prepísať na teba. Tvoj podiel predstavuje zhruba štyridsaťtisíc libier.“
