Niektoré sny sa naozaj plnia…
Obľúbená autorka Adriana Krištofíková je tu s letnou, sviežou knižkou – už obálka je nádherne pestrá, graficky čistá a s rozšírenými očami sa pustíte do čítania.
Príbeh nesklame. Je čítavý, s pribúdajúcimi stránkami bude vo vás rásť chuť vycestovať na dovolenku do Španielska, ľahnúť niekde na pláž, alebo si sadnúť do parku…a dočítať tam príbeh Sny na mieru🙂
Medziľudské vzťahy sú ako šaty: z niektorých vyrastieme, iné obnosíme a vymeníme za nové, no a ďalšie nám sedia ako šité na mieru. Sú však aj také, ktorých sa za žiadnu cenu nechceme vzdať.
Okolo šiat sa točí aj život módnej návrhárky Sofie. Aj keď je úspešná, trápi ju samota, márna snaha o vzkriesenie prvej lásky a únava z dlhoročného priateľstva s nespokojnou Nelou, ktorá má na prvý pohľad ideálny život. Zabrať jej dávajú aj dotieravé spomienky na smutnú minulosť a čoraz vyššie nároky, ktoré na seba kladie.
Neplánovaný výlet do španielskej Marbelly jej pomôže nájsť stratenú rovnováhu a ešte oveľa viac. Hoci už zabudla snívať, môže sa to opäť naučiť. Stačí, ak dá šancu novej láske…
„Ľudí si treba vážiť, city prejaviť a život žiť práve teraz…“
Adriana Krištofíková
Adriana Krištofíková už napísala 5 románov a získala si množstvo čitateliek. Striedavo žije s manželom diplomatom a dcérou na Slovensku a v zahraničí, kde sa venuje aj reprezentácii Slovenska. Práve za našimi hranicami nachádza nové charaktery a námety pre svoju tvorbu. Za najväčšie šťastie považuje svoju rodinu a čas s ňou strávený.
Okrem písania má svoje povolanie – je učiteľkou angličtiny. Je aj ženou diplomata, čo je ďalší, pomerne náročný „džob“.
Adriana písala poviedky a novely už od stredoškolských čias. Tematicky ju oslovuje myslenie a konanie žien v hraničných životných situáciách.
Jej príbehy sú zo súčasnosti, v ktorých rieši medziľudské vzťahy. Často svojich hrdinov zavedie do známych a aj menej známych krajín, kde poukazuje na to ako môže veľká vzdialenosť vzťahy rozdeliť, no niekedy aj úspešne prehĺbiť.
V každom príbehu čitateľky nájdu niečo iné – situácie plné emócií, nádych dobrodružstva či hlbší duševný stav hlavných postáv. Inšpiráciu neraz čerpá z prostredia (ako to bolo v románoch Život (nie) je román a Srdce má vlastnú hlavu, kde to boli mestá Londýn a Riga), alebo od jej známych. Väčšinou nejde o konkrétne osoby, ale o ich príbehy alebo fragmenty z ich životov, ktoré jej porozprávali.
Začítajte sa do novinky Sny na mieru:
Ľudia korzovali sem a tam, veľa z nich mierilo práve do vysvieteného vchodu galérie. Sofia vošla prvá a očami pátrala po miestnosti plnej návštevníkov.
Na podobných miestach býva obyčajne ticho, ale tu vládol čulý ruch ako na preplnenej pláži. Deti rôzneho veku pobehovali medzi obrazmi a sochami.
Zbadala ho v rohu, sústredene sa rozprával s výstredne oblečenou ženou a s každou novou vetou sa k nej naklonil o čosi bližšie. Pichlo ju v žalúdku a z celej sily sa snažila potlačiť žiarlivosť. Vyzeral inak ako včera večer a dnes ráno. Čierne vlasy mal sčesané dozadu, do čela mu neposlušne padal jeden dlhší kučeravý pramienok. Dvojdňové strnisko na opálenej tvári mu len pridávalo na príťažlivosti.
Man in white, napadlo jej, keď si zboku premerala voľnú ľanovú košeľu a plátenné nohavice, ktoré mal na sebe. Pohľadom skĺzla po svojich trochu vyčačkaných šatách s čipkou na chrbte. Možno sa obliekla nevhodne, všade okolo nej vial ľahký hodváb a pokrčený ľan, akoby sa celá spoločnosť práve vrátila od mora. Obzrela sa, aby našla u Nely útočisko, ale tú už zaujímal jeden z obrazov. Samko stál po jej boku a niečo jej šepkal do ucha. Obaja sa zatriasli od tlmeného smiechu.
„Zdravím,“ ozvalo sa vedľa nej. Teo na ňu hľadel mäkkými čiernymi očami.
„Teším sa, že si prišla, vyzeráš…“ obišiel ju dookola a naširoko roztiahol ruky, „ … úžasne!“
„Ďakujem, ale oproti tvojej priateľke som iba sivá myška,“ pohodila hlavou k vysokej ryšavke v obtiahnutých červených šatách s odvážnym výstrihom. Och, čo to stváram! Čo ma je po jeho frajerkách! pomyslela si vzápätí, ale už bolo neskoro. Teo gavaliersky prepočul iróniu v jej hlase.
„Áno, Selena je číslo! Šéfredaktorka časopisu o umení. Práve ma spovedala pre svoj článok o dnešnej výstave…“ usmial sa a sklonil hlavu. Sofia sa zahanbila, ale hneď sa jej vybavila jeho tvár, ktorá sa pred chvíľou takmer dotýkala novinárkinho profilu. Intuícia ju nikdy nesklamala. Hrdo sa narovnala a pomyslela si na svoje pracovné úspechy.
cíti taká neistá a zraniteľná. Kam sa podelo sebavedomie Pyšnej princeznej? A kde, dopekla, je Nela, ktorú si sem pozvala, aby jej kryla chrbát?
„Tu som,“ kamarátka akoby jej prečítala myšlienky.
„Dobrý večer, vy budete Teo, však?“ spýtala sa po anglicky a vyčarila úsmev, aký Sofia nepoznala. No čo, baví sa, veď si to dievča zaslúži, pomyslela si trpko, ale mala chuť zasadiť
jej poriadny buchnát.
„Áno. A vy Sofiina priateľka. Rád vás spoznávam.“ Teo jej neutrálne podal ruku a Sofii sa uľavilo. Iskra, o akú stála ona, medzi nimi nepreskočila.
„Dámy, čo si dáte? Trochu šampanského, kým oficiálne otvorím výstavu, vám určite neuškodí.“ Zdvihol ruku a kývol na mladého muža, ktorý držal antikorovú tácku s niekoľkými
pohármi zlatistého nápoja.
„Áno, rady,“ odpovedala Nela, kým stihla Sofia otvoriť ústa.
„Prepáčte, musím privítať zopár dôležitých hostí. Budem sa vám venovať neskôr,“ povedal Teo a celý čas pritom pozeral na Sofiu. Otočil sa a zmizol z ich zorného poľa. Sofia ho otvorene pozorovala. Košeľa mu viala okolo štíhlych bokov, keď rázne kráčal v mäkkých mokasínach po obrazárni.
„Teda, Sofi! Toto čo je za prírodný úkaz? Byť tebou, sťahujem sa do Marbelly, aby som mu bola nablízku,“ Nela vyvalila oči a pohodila krátkymi tmavými vlasmi. Na rozdiel od Sofie sem úplne zapadala: bledé nohavice, azúrová tunika a masívne drevené korále okolo krku. Prečo jej na tom záleží? Zapadá – nezapadá. Je to predsa ona, jedinečná a neopakovateľná! Úžasná, ako povedal Teo. Zaumienila si, že zbytočné starosti hodí za hlavu a uvoľní sa.
„Počuj, kamoška! Zdá sa mi to alebo s ním koketuješ?“ Sofia jemne pacla Nelu po zadku.
„Sofi, všetko robím kvôli tebe, nech vidí, že máš okolo seba správnych ľudí. Bude si ťa viac vážiť,“ bránila sa
Nela. „No dobre! Je zlatý…“
„Nepovedala si práve, aby som sa naňho pricucla? Ja! Nie ty!“ šepla Sofia naoko nahnevane. Hlasy tíchli, Teo sa blížil k malému pódiu.
„Pozri, čo som videla za tých pár sekúnd – úplne ťa žerie! Očami by sa ti najradšej zavŕtal pod rozviatu sukničku a nielen očami. Ale…“ vzdychla Nela a ústami sa pritisla na Sofiino ucho: „Dopraj mame trochu radosti. Chcem sa naňho aspoň pozerať…“
Sofia vybuchla do smiechu a zopár ľudí okolo nich sa obzrelo. Teo sa práve nadýchol a chcel začať príhovor, no zarazil sa. Venoval jej dlhý pohľad a krátko sa zasmial. Nevedela rozlúštiť či je pobavený, alebo nahnevaný. A hoci sa pozeral raz doľava, raz doprava, napokon každú vetu hovoril len jej. Oči sa im neustále stretávali a Sofia sa na seba hnevala, pretože vďaka kombinácii prázdny žalúdok a šampanské sa prihlúplo usmievala.
Nela hľadala Samka a zbadala ho v skupinke rovnako starých chlapcov. Jedným uchom počúvala Teovu španielčinu, z ktorej rozumela každé desiate slovo. Chvíľu ho intenzívne pozorovala, jeho šarmantnú gestikuláciu, dlhé štíhle prsty, biele zuby za plnými perami. Potom zaostrila na Sofiu, stojacu o krok pred ňou. Hodili by sa k sebe. Veľmi by si želala, aby bola Sofia konečne šťastná a Teo jej pripadal ako muž, ktorý by sa k nej dokonale hodil.
Opäť sa pozrela na Samka a s prekvapením zistila, že zboku vyzerá ako Paľo: rovnaké kostnaté plecia, ostrý nos a dlhé nohy. Pred očami sa jej vynorila manželova tvár.
Vzdychla si. Či chcela, alebo nie, chýbal jej.
Mechanicky sa pridala k potlesku. Výstava bola otvorená a Teo schádzal s pohárom vína z pódia. Videla ho, ako sa zamiešal medzi ľudí a ako sa nenápadne prediera k Sofii. Ustúpila dozadu. Krátko sa na ňu usmial, skôr zo slušnosti, ako sa na hostiteľa patrí. Vyšla pred galériu a zaklonila hlavu k nočnej oblohe. Novonadobudnutý pocit pokoja bol preč a myšlienky sa jej opäť krútili v dobre známom otravnom kolotoči: Paľo, Alica, nudný daňový úrad, Samkova štvorka zo slovenčiny… Vrásky a dve kilá navyše, ktoré nešli dole, aj keby pila dva týždne len čistú vodu.
Vošla opäť dnu a zamierila k synovi.
„Tak ako, Sami. Baví ťa to tu?“
„Už ani nie. Zoznámil som sa s nejakými chalanmi, ktorí ilustrovali túto knihu,“ podával jej útlu knižku s detskými riekankami. „Baskický folklór, celkom zaujímavé,“ prekvapil ju svojou reakciou. „Vezmem si ju do školy, zíde sa mi na projekt z geografie.“
„Tak vidíš, nebol to až taký zlý nápad,“ položila mu Nela ruku na plece.
„Písal mi oco,“ priamo sa na ňu pozrel spoza okuliarov v tenkom striebristom ráme. Nela zvážnela. „Hej? A čo?“
„Nič. Len chcel vedieť, ako sa mám. A ja, že dobre. Škoda, že tu nie je, mohli by sme ísť spolu na speedboat. Videl som super reklamu.“ Samko vylovil z vrecka rifl í mobil a zahľadel sa na displej.
„Veď môžeme ísť my dvaja,“ poponáhľala sa s odpoveďou.
„Ale, mami! No, neviem. Neviem si ťa predstaviť…“ nedopovedal. „Skúsiť to môžem. Daj mi šancu, nie som žiadna padavka!“ zasmiala sa nasilu. Syn pokrčil plecami a rýchlo zmenil
tému. „Poďme už. Myslíš si, že by som mohol ísť ešte do bazéna?“
„Určite áno. Všetko je pootvárané do neskorých nočných hodín. Ja som skôr rozmýšľala, či by sme nešli so Sofiou a Teom na večeru.“ Nela sa postavila na špičky a hľadala ich medzi návštevníkmi.
Samko prevrátil oči. „To ani náhodou! Hladný síce som, ale dal by som si ten vynikajúci hotelový hamburger, ktorý sme mali na olovrant. Ty si môžeš objednať šalát, ak túžiš
po zdravej výžive.“
„Aha,“ sklamane zatiahla Nela. „A čo tak prejsť sa po meste alebo po pláži?“
„Nie, mami. Choď sama alebo sa pridaj k Sofii, ale ja nikam nejdem.“ Samko pozrel opäť na mobil a vložil si ho späť do vrecka.
„Dobre teda. Sofiu nikde nevidím, ale pošlem jej esemesku. Poďme, vonku si chytíme taxík.“
Mali šťastie. Pár metrov od galérie zbadali jeden pristavený. Viezli sa nočným mestečkom, a hoci sa Nela všemožne usilovala vnímať upokojujúcu atmosféru večerného prístavu, nemohla sa ubrániť pocitu, že na niektoré veci synovi jednoducho sama nestačí.
