Spomínate si? Všetko sa to začalo v roku 2012, keď vyšla knižka Neznámych nemiluj. Útly, no mimoriadne silný príbeh, ktorý pre veľký úspech vychádza teraz v druhom vydaní.
Lucia Sasková je autorka bestsellerov Zlatokopka, Zlatokopka 2, Nebezpečná a Prostitútka. Patrí k najčítanejších slovenským autorkám a dokazuje to stále novými knihami.
Keďže mnohí sa nevedeli dostať k jej prvotine, vydavateľ prišiel s novým vydaním.
Román Neznámych nemiluj je príbeh mladého dievčaťa, ktoré žije v istom slovenskom meste. Pokojne by však mohlo žiť vedľa vás, a možno aj žije – alebo je to dokonca váš príbeh. Len ste nenašli odvahu alebo nemáte talent na to, aby ste ho dali na papier.
Príbeh sa začína zostra, drsne a tvrdo. Mladú vysokoškoláčku znásilní na záchode kamarátkinho bytu jeden z hostí celkom nevinnej kolaudačnej oslavy. Je to naozaj brutálne a smutné. No stáva sa to. A niekedy častejšie, ako by sme si želali.
Následne sledujeme, ako sa hlavná postava (rozprávačka) vyrovnáva s týmto zážitkom, hľadá svoje staré ja. Prechádza rôznymi fázami od odmietania a strachu, cez sebaľútosť, paniku, úniky až po odhodlanie a napokon v sebe nachádza novú, zrelšiu osobnosť.
Lucia Sasková skvele vystihla bežný život i myšlienky mladých ľudí. Výborne podala samotnú hlavnú postavu, ktorá je neskutočne autentická, takže nemáte problém uveriť jej. Oceňujem, že autorka neskĺzla do sebatrýznenia a smútku, ale príbehu nechýba ani humor a sebairónia.
Navyše žiadne lacné moralizovanie, ale skôr trefné a vecné komentovanie. Úvahy, ktoré zaujmú. Dynamika, ktorá strhne čitateľku. A rozprávačský štýl, ktorý neskôr dokázala využiť vo svojich veľkých hitoch.
Je výborné, že kniha Neznámych nemiluj napokon vyšla, lebo spočiatku nebolo všetko také jasné a isté. Lucia napísala príbeh už skôr, mala ho asi rok uložený v šuplíku a rozhodovala sa, čo s ním. Poslať ho? Neposlať? Napokon to vyskúšala a poslala ho do troch vydavateľstiev. Jedno rukopis odmietlo, druhé sa vyhlo priamej odpovedi a tretie ho vzalo. Slovenský spisovateľ. Riaditeľ Martin Chovanec vytušil v príbehu veľký potenciál a veril mu.
Napokon kniha vyšla a dosiahla veľký úspech. Priaznivé recenzie a v Knižnej revue dokonca obsadila 3. miesto v kategórii debut roka 2013. „Dnes vychádza veľké množstvo kníh, preto ma tento úspech veľmi povzbudil,“ spomína si Lucia Sasková.
Začítajte sa do prvých strán knihy Neznámych nemiluj:
Keď mi na ľavom líci pristála rana, zaliala ma taká bolesť ako ešte nikdy. Mala som pocit, že ma ovalili prinajmenšom lopatou. Priemerná postava, priemerné IQ, priemerná výška a kto by to bol povedal, že taká obrovská a zákerná sila. Stena, pri ktorej som stála, mi ochotne uštedrila ďalšiu ranu a po nej som sa bezmocne zviezla na zem.
Ešte pred chvíľou som sa s partiou najbližších priateľov dobre bavila na kolaudačnej oslave prenájmu malého útulného rodinného domu v jednej z lepších štvrtí nášho mesta. A zrazu toto. Zrazu sa z nevinnej a tak trošku nudnej párty stal bojový ring. Po niekoľkých pohároch koly som krížila nohy a neskôr som jednoducho musela ísť. Alkohol sa zrejme vstrebáva oveľa ľahšie. Pila som kolu, ostatní víno a drinky a nikto z nich ešte nevstal od stola v obývačke. Prešla som cez dlhú chodbu lemovanú starými obrazmi smerom k vchodovým dverám a vošla do vkusnej, jednoducho zariadenej kúpeľne.
Klopanie.
„Obsadené.“
Vošiel. Michal.
„Nepočul si?“ Ani som si ešte nestihla sadnúť a vykonať to, prečo som tam prišla. Bez zábran vošiel a zamkol za sebou dvere.
„Chcem si s tebou užiť, viem, že to chceš aj ty.“ Priblížil sa ku mne, a keď som posmešne zakrútila hlavou a chcela odísť, stalo sa to. Bum. Po prvej rane ma rýchlo pozbieral zo zeme a posadil na kraj vane.
Michal. Človek, s ktorým som ešte pred pár minútami viedla zdvorilostný rozhovor medzi ostatnými. Človek, s ktorým sa iný rozhovor ani viesť nedal. Bol zvláštny, čierne vlasy mu padali do hnedých očí, z ktorých vyžarovalo čosi neidentifikovateľné, zarážajúce, nikdy by však nenapadlo ani mne, ani nikomu inému, že agresívne. Dostal sa medzi nás vďaka Robovi, frajerovi našej spoločnej kamarátky Mirky. Jeho kolega, prisťahovalec z východu, ktorý tu nikoho nemá a nikoho nepozná. Prečo nie? Nikdy sme nemali problém vziať niekoho medzi seba.
„Prosím ťa, prosím… Nechaj ma na pokoji, pusti ma odtiaľto von a nikto sa nič nedozvie. Rozmysli si to,“ drali sa mi slová cez bolesť, ktorej som vzdorovala a usilovala sa jej nepodľahnúť. Strach a šok z toho, čo sa to vlastne deje, mi tlačili slzy do očí. Odolávala som, nikto ma nikdy nevidel plakať a nejaký Mišo, ktorého ani poriadne nepoznám, nebude výnimkou.
„Keď budeš ticho, tak to ostane medzi nami. Nikto sa to nemusí dozvedieť.“ Vzal mi surovo bradu do oboch rúk a zdvihol mi hlavu, aby som sa mu pozrela do očí. Videla som v nich výraz, na ktorý sa nezabúda. Ani ja som nezabudla. Dodnes. Zovrel mi krk tak, že som bola vďačná aj za obmedzený prísun vzduchu do pľúc. Snažila som sa sústrediť na to, čo by som mala robiť. Snažila som sa dýchať. Snažila som sa myslieť. V obývačke dal niekto hlasnejšie hudbu. Zacítila som pach jeho potu v kombinácii s lacným alkoholom.
„Čo chceš?“ takmer som zašepkala do jeho len pár centimetrov vzdialenej tváre. Akoby som ešte vždy dúfala, že mu ide o niečo iné, ako bolo zrejmé. Že si svoj čin rozmyslí a vezme si radšej moju peňaženku, mobil, čokoľvek.
Zasmial sa. Tvár mi ovial alkoholový dych a zaštípal ma v očiach.
„Predsa to isté, čo ty. Na čo sa tu hráme?“ Pravou rukou mi stále tuho zvieral hrdlo a ľavou mi cez tričko hrubo chytil prsník. Reflexívne som mu odstrčila ruku. Chyba! Za odmenu sa mi v okamihu z dolnej pery vyvalil cícerok krvi. Cítila som ju na jazyku a stekala mi po brade. Panika ma prinútila urobiť rázny krok. Musela som to skúsiť. Úplne nelogicky som sa pustila do zápasu. Bojovala som ako srna chytená do pasce. Prudko som sa mykala, kopala som, škriabala a udierala úbohými pästičkami, kam sa mi podarilo. Márne. Poznáte ten pocit zo zlého sna? Keď chcete utekať a nemôžete spraviť ani krok? Keď sa chcete zahnať a všetko je spomalené, akoby ste bojovali vo vode? Presne tento pocit sa ma pri tom zápase zmocnil. On mal silu, ja som nemala nič. Chcela som kričať, no pri prvom nádychu a pri prvej slabike mena svojej najlepšej kamarátky som utŕžila ďalšiu ranu. Bolesť a krvácanie z nosa. Hudba hrá ďalej. Akoby čoraz hlasnejšie. A čím hlasnejšie hrá, tým menej síl mám. Počujem zborový smiech. Akoby patril mne. Akoby to bol výsmech za to, kde som. A hlavne s kým. Slzy sa mi už lejú po lícach, miešajú sa s krvou, strachom a hrôzostrašnými scenármi v mysli. Nechcem zomrieť.
Trasiem sa ako osika. Neviem, čo mám robiť. Som úplne bezmocná v rukách cudzieho človeka, netuším, aké má so mnou plány. Krúti sa mi hlava, je mi na vracanie a som úplne zúfalá. Prečo môj mozog zrazu nedokáže myslieť? Vždy keď som sa dostala do nejakej zlej situácie, vedela som si zachovať chladnú hlavu. A teraz? Nič. Len jedna veľká diera. Neviem ani, koľko je jeden plus jeden.
„Ľahni si! Sem! A nerob sprostosti!“ Ukázal na pestrofarebný koberček pred vaňou. Tuším ešte aj ten sa mi vysmieva. Tá kombinácia veselých tónov sa mi doslova smeje do očí. Zaváham… Vlastne, nestíham zaváhať. Stihla som len pomyslieť na zaváhanie a po ďalšej bolestivej rane niekde do rebier sa v okamihu ocitnem na zemi. Nedokážem už ani sedieť. Postupne sa vzdávam, Michal ma ťahá za kolená, núti ma, aby som si ľahla a mne dochádza, že spolupráca je to jediné, čo mi v tomto momente môže pomôcť. V celom tele cítim bolesť a aj tú už akosi prestávam vnímať. Vtom si uvedomím, že prichádza k najhoršiemu. Sedí na mne celou váhou, pozerá mi do očí, v jednej ruke zviera svoj penis a prudko onanuje, druhou bojuje s mojimi džínsami a rozopína ich. Cítim smrad z jeho genitálií. Bože, strašný zápach, spotený, neosprchovaný, lepkavý. Inštinktívne sa mu pokúšam odsunúť ruku od svojho rozkroku, ale nezaberá to. Je ako z kameňa, žiadna reakcia. Prečo sa nevládzem brániť? Prečo mi nenapadá nič, ako sa odtiaľto dostať? Prečo z môjho hrdla nevychádza ani najtichší zvuk? Pieseň, ktorá k nám dolieha, je ironicky veselá a rytmická a ja ju dodnes nenávidím.
Michal mi stiahol nohavice, kľačí nado mnou a stále na mňa hľadí. Hľadám bod. Hľadám čokoľvek, na čo sa môžem pozerať, len aby som nemusela hľadieť naňho a na jeho šialený výraz. Ako keď vám berú krv a nechcete to vidieť ani cítiť, preto otáčate hlavu opačným smerom. Mám pocit, akoby som bola v tej kúpeľni už celú večnosť.
Ako to, že ostatným nechýbam? Michal si navlieka kondóm. Nechápem, prečo to robí, ale naozaj ma oči neklamú, roztrasenými rukami ho navlieka na ten odporný smradľavý úd.
„Si lacná suka, nebudem riskovať, že od teba chytím nejaké svinstvo. Od prvého momentu, keď som ťa uvidel, som vedel, že spávaš s každým,“ vyhlási a skôr než stihnem niečo namietnuť, pľuje si na ruku, prechádza mi ňou tam dole, a zrazu cítim bolesť. Tupá a najodpornejšia bolesť, aká existuje. Slzy mi tečú prúdom a nezmôžem sa už absolútne na nič. Chcem radšej ďalšie údery do tváre. Opakovane do mňa naráža. Stále a stále. Trvá to večnosť a modlím sa, aby už konečne bolo po všetkom. Bolesť mi vystreľuje do celého tela. Vnímam len tlmené vzdychy, vniknutia, boľavé zápästia, ktoré mi zviera, akoby som sa ešte dokázala brániť, vnímam zápach lacného alkoholu z jeho úst v tesnej blízkosti svojej tváre. Vzdych, smrad, bolesť, vzdych, smrad, bolesť, bolesť, bolesť, bolesť…
A zrazu len matne vidím, že prestal. Bolesť pretrváva, ale on prestal. Posledný raz slastne vydýchne.
Púšťa mi zápästia, chytá bradu a nakloní sa ku mne.
„Obleč sa, nechcem ťa už ani vidieť, si nechutná kurva.“ Dal mi odporne vlhký bozk na krvavé pery a odhodil ma od seba s takou silou, že som opäť tvrdo pristála na studenej dlažbe. „Na čo čakáš? Padaj! Alebo si to chceš zopakovať?“ Smiech. Ironický a víťazný. Navliekam si džínsy a roztrasenými, boľavými rukami ich zapínam. Vtom ma Michal naštvane zdvihne a posadí na kraj vane. Namočí zopár papierových vreckoviek a začne mi utierať tvár. Najmä krv z nosa a pery. Zrazu sa nežne usmieva.
