Mary Baloghová si už získala srdcia desaťtisícok slovenských čitateliek. Vyšli už knihy ako Žiadosť o ruku, Sobáš z rozumu, Jedna noc lásky, Šteklivé tajomstvá, či Vášeň ako liek. Láska bez citu je ďalšia vynikajúca romanca tejto obľúbenej spisovateľky.
A určite pohladí vašu čitateľskú dušu.
Je to príbeh o vášni i povinnosti, o láske i hrozbách.
Príbeh o tom, ako sa Anna a Lucas naučia veriť v samých seba, a že sa oplatí riskovať pre šťastnejšiu budúcnosť.
Lucasa Kendricka, vojvodu Harndona, život naučil, že srdce je človeku iba na príťaž. Nielenže ho otec odvrhol a matka sa ho stránila, ale zradil ho i starší brat a odmietla snúbenica. A tak utiekol do Paríža, kde sa stal idolom mladých dám a miláčikom vyššej spoločnosti.
Po desiatich rokoch ho osud prinútil vrátiť sa do Anglicka – stal sa hlavou rodiny, ktorá ho odmietla. Hoci sa netúži s nikým zblížiť, musí sa ujať zodpovednosti za mladších súrodencov, postarať sa o rodinný majetok aj o dediča. Vidina manželstva ho ani trochu neláka, až kým raz večer nezazrie v plesovej sále lady Annu Marlowovú…
„..všimol si, že pleť má jemnú, čistú a zdravú. Pery sa jej zvlnili v úsmeve, oči jej žiarili. Takto zblízka nepredstierala ľahostajnosť. Možno rada flirtuje, ale nie je koketa… Tancovala ľahko, graciózne. Prežívala hudbu a pohybovala sa rytmicky, harmonicky. Nebol to obyčajný tanec, bola to číra radosť, vyjadrenie vnútorných pocitov.“
A aj Lucas padol Anne do oka…
„Vždy si myslela, že muž jej snov bude vysoký. Tento muž bol len o pár centimetrov vyšší ako ona. A predsa si predstavovala, aké by to bolo úžasné ocitnúť sa v jeho objatí. Ako dobre by jej padlo oprieť si hlavu o jeho svalnatý krk.“
„Láska bez citu je nádherná, dojímavá romanca, ktorá pohladí srdce každého čitateľa. Nečudo, že Mary Baloghová sa teší popularite po celom svete,“ napísali v Affaire de Coeur.
Začítajte sa do novinky Láska bez citu:
Luke prišiel vo chvíli, keď sa končil úvodný menuet. Preňho to bolo nezvyčajne skoro, ale oneskorencov na londýnskom bále nevideli radi. Strýko ho varoval. V skutočnosti mal strýko niečo za lubom a nemusel byť génius, aby uhádol čo.
„Marjorie pozvala na jar svoju krstnú dcéru z vidieka,“ poznamenal lord Quinn bezstarostne večer predtým. „Dcéru grófa Roycea. Aj jej mladšiu sestru. Poviem ti, chlapče, sú to dve krásavice.“
Ktovie, ktorú mi strýko chce dohodiť, premýšľal Luke.
„Skutočne?“ spýtal sa. „Nie sú to prosté dedinčanky, Theo?“
„To nie,“ odvetil strýko. „Marjorie sa o všetko postarala a vystrojila ich. Určite sú také krásne a dobre vychované, že človek im odpustí, ak pôsobia trochu vidiecky. Poviem ti, chlapče, keby som bol o dvadsať rokov mladší…“
„Keby ste boli o dvadsať rokov mladší,“ podotkol Luke, „ešte vždy by ste milovali lady Sternovú, hoci by ste boli v rozpakoch z vekového rozdielu.“
Strýko zaklonil hlavu a od srdca sa zasmial. „Veru máš pravdu, chlapče. Namojveru. Ale v tvojom prípade…“
„Predpokladám,“ skočil mu do reči Luke, „že lady Sternová príde zajtra na bál k Didderingovcom. Aj so svojimi zverenkami.“
„Čože?“ Strýko sa prekvapil. „To je už zajtra večer? Namojveru, áno. A či tam Marjorie privedie dievčatá? Možno. Áno, asi tam budú. Dúfam, že ich niekto pozve do tanca, Luke. Teda, niekto okrem mňa. Nie je to ich prostredie, chápeš.“
„Krásne cudzinky!“ podotkol Luke. Strýko to s tou bezstarostnosťou preháňal.
„Krásne? Veru áno,“ prikývol lord Quinn. „Predpokladám, že nebudú mať núdzu o partnerov.“
Luke na to neodpovedal. Zmenil tému, no bolo mu nad slnko jasné, o čo strýkovi ide.
Prišiel na bál sám, hoci Angélique, markíza d’Étienne, naznačila, že ho bude rada sprevádzať. Krátko potom, čo naznačil, že sa vráti domov, vyhlásila, že plánuje pobudnúť mesiac či dva v Londýne. Život v Paríži je niekedy taký únavný, vzdychla si. A vraj počula, že v Londýne je veľká zábava. Necestovali spolu a iba raz sa ukázali na verejnosti, hoci ju navštívil v hoteli a pobudol tam dosť dlho. Nechcel, aby si ľudia spájali ich mená.
Menuet sa skončil. Parket sa vyprázdňoval. Tanečníci priviedli mladé dámy ku gardedámam. Pohľadom vyhľadal štíhlu postavu lady Sternovej, spoznal by ju, aj keby pri nej nestál strýko. Na tú vzdialenosť sa zdalo, že nezostarla ani o rok, odkedy ju videl pred ôsmimi rokmi v Paríži. Vedľa nich stála mladá dáma – v skutočnosti ešte dievča. Pôsobila milo, ostýchavo a bola veľmi, veľmi mladá. Luke ju skúseným okom vyzliekol a mal pocit, akoby sa dopustil obscénnosti. Je to ešte dieťa. Ten Theo sa zbláznil?
Vtedy sa k nim pripojila iná dvojica. Džentlmen sa uklonil a odišiel, partnerku nechal tam. Bezpochyby je to druhá Royceova dcéra. Luke si ju kriticky obzrel. Hoci ju videl iba z profilu, očividne to bola staršia sestra. V zelených šatách pôsobila sviežo a príťažlivo, a zároveň elegantne. Ovievala si tvár a rozprávala sa s lady Sternovou. Aj on vytiahol z vrecka vejár, otvoril ho a ovieval sa.
Keď dohovorila, obrátila sa. Na tvári jej žiaril úsmev, veru bolo vidieť, že je z vidieka. Keby strávila pár mesiacov v Paríži – alebo aj v Londýne –, hneď by jej z tváre zmizla veselosť a nahradila by ju znudenosť. Dychtivo sa obzerala naokolo a poklopkávala nohou, hoci hudba nehrala. Sukňa sa jej pritom rozhojdala.
Prebehla po ňom pohľadom, neosobne sa usmiala. O pár minút naňho znova uprela zrak, a keby to nerobila tak otvorene, prisahal by, že robí presne to, čo pred chvíľou robil on s jej mladšou sestrou. Zrazu akoby si uvedomila, že hľadí rovno na ňu, očarujúco sa usmiala, ústa si zakryla vejárom a ďalej sa usmievala očami.
Zdvihol obočie a mierne naklonil hlavu. Páni, ona s ním flirtuje.
Ale Angélique ho našla.
„Luc, prišli ste, chéri,“ povedala po anglicky s výrazným prízvukom a položila jemnú ruku na jeho širokú manžetu. „Je to rozkošné, non?“
Rozkošné? Naozaj? Poobzeral sa okolo seba. Anglická móda veľmi nezaostávala za parížskou, hoci Francúzi ohŕňali nosom nad zaostalými Angličanmi alebo sa k nim správali iba blahosklonne. Samozrejme, boli tam malé rozdiely – menej parochní, menej púdru a maľovania, než bol zvyknutý vidieť na dámach počas spoločenskej udalosti. Všimol si, ako zhrozene a opovržlivo naňho pozrela staršia dáma, s pohľadom upretým na jeho vejár.
„Je to typicky anglické, Angélique,“ odvetil. „Ale sme predsa v Anglicku. Nasleduje štvorylka? Urobíte mi tú česť a zatancujete si so mnou?“
Hoci bol v anglickej smotánke nový, predsa len sa našli ľudia, s ktorými sa stretol v Paríži, aj ľudia, ktorí poznali jeho otca a brata, aj džentlmeni, s ktorými sa stretol v klube White’s. Samozrejme, boli tu aj jeho matka, Doris a Ashley – šiel ich pozdraviť, keď sa štvorylka skončila. Očarúval dámy, konverzoval s džentlmenmi a hodinu po príchode sa tam cítil ako doma. Vždy mal rád bály. Rád tancoval.
Lady Sternovej a jej krstným dcéram – hoci krstnou dcérou bola asi len staršia sestra – sa hodinu vyhýbal. Strýko ho nepritiahol do ich kruhu – bol na to priveľmi rafinovaný, alebo si to aspoň o sebe myslel. Pravdepodobne ani nevedel, že Luke pochopil, o čo mu ide.
Luke neodtŕhal pohľad od staršej sestry. Ďalej sa usmievala, žiarila, otvorene si vychutnávala zábavu. Nemala núdzu o partnerov, hoci mladšia sestra, ktorú by mnohí považovali za krajšiu, jedno kolo vynechala. Staršia sestra si ho všimla. Priveľmi často k nemu zablúdila zrakom, aby to bola náhoda, a keď sa im pohľady stretli, usmiala sa ešte žiarivejšie.
Zaujímavé. Keď Theo usúdi, že je vhodná chvíľa, rád sa s ňou stretne. Zistí, či je zblízka naozaj taká koketná ako na diaľku. Pobavene rozmýšľal, či si tá dáma uvedomuje, že Theo jej ho vybral za manžela. Vtom vytriezvel. Ak sa Theo rozhodol dať ich dokopy, jeho spolusprisahankyňou bola pravdepodobne lady Sternová. A krstná dcéra o tom možno vie – pravda, ak je to ona. Možno mu vybrali to mladšie dievča.
Musí byť opatrný. Nedá sa chytiť do pasce manželstva s nevinnou mladou vidiečankou s rozžiarenými očami. Ani s nikým iným.
—
Lady Sternová a lord Quinn sa postarali, aby ona aj Agnes mali partnerov na úvodný menuet, to bolo Anne jasné a bola im za to vďačná. Hoci na bál prišla len ako pozorovateľka a aby Agnes poskytla možnosť stretnúť dobrú partiu, keď tam už bola, rozhodla sa aktívne zapojiť do zábavy. Užije si to. Bude aj tancovať. A naozaj tancovala. S priateľom lorda Quinna. Pôvabne sa pohybovala po parkete, vychutnávala si hudbu, nasávala vôňu kvetín a parfumov, očarená farebnosťou hodvábov, saténov a šperkov. Zdali sa jej to najkrajšie chvíle jej života, hoci partner nebol príťažlivý ani mladý a nevedel konverzovať. Ale tancoval dobre.
Keď sa skončil menuet, stála s Agnes, krstnou matkou a lordom Quinnom, poklopkávala si nohou, akoby ešte počula hudbu, a pásla sa pohľadom po tej nádhere. Dúfala, pevne dúfala, že ju pozve do tanca aj niekto iný. Vedela by tancovať celú noc bez prestania. Kým nebude mať na nohách otlaky, kým bude vládať. Pri tých pochabých myšlienkach sa pobavene usmiala.
Cítila sa mladá a pekná, plná energie mladosti. Nikdy som nebola mladá, uvedomila si zrazu. Nikdy nemala príležitosť byť mladá – ako dvadsaťpäťročná mala pocit, že mladosť ju obišla. Ale neobišla. V tento čarovný večer omladla, cítila sa slobodná, pekná a… a šťastná. Taká šťastná, že ledva ovládla veselosť.
A vtedy v duchu postrehla, čo pred chvíľou videla. Znova pozrela na muža osamotene stojaceho vo dverách. Cítila sa obklopená nádherou, ale on bol – existuje vhodnejšie slovo ako nádherný? Bol úchvatný. Hoci sa jej zdalo, že to nie je vhodný prívlastok na označenie muža.
Štíhly, no nie veľmi vysoký. Pôvabný – znova slovo nie celkom vhodné na opisovanie muža. Karmínovočervený saténový frak, k tomu zlatá vesta, obe súčasti odevu do jagava posiate drahokamami a výšivkou. Spony na topánkach mal vykladané drahokamami, vysoké podpätky takisto vykladané. Rukoväť meča posiata rubínmi. Vlasy – bola si istá, že to nie je parochňa, hoci ich mal bohato napudrované – zviazané do chvosta čiernou stužkou. Aj na diaľku ju ohromilo, že tvár má napudrovanú a narúžovanú, na rozdiel od väčšiny mužov v plesovej sále.
Ale najväčšmi upútal jej pozornosť slonovinový vejár. Práve si ním ovieval tvár.
Mal by vyzerať zoženštene, premýšľala Anna, keď po ňom blúdila pohľadom. Prečo tak nepôsobí? Bolo v ňom čosi, čo pôsobilo až zadúšajúco mužne. Pre tie oči? Spod oťažených viečok hľadeli priamo na ňu.
Až vtedy si uvedomila, že naňho uprene hľadí a on si to všimol. No všimol si to aj preto, lebo sám robil to isté. Bol rovnako nespôsobný ako ona. Ten muž ju fyzicky priťahoval. A keďže bola v novom svete a ten svet akoby nebol celkom skutočný, a pretože sa cítila mladá, pekná a slobodná, nevšímala si nutkanie zmätene odvrátiť pohľad a ďalej naňho hľadela, usmievajúc sa pri pomyslení, že obaja robia to isté. Odhadujú sa.
Zašla ďalej. Nejaký inštinkt – dlho potláčaný inštinkt ženskosti – ju nútil úmyselne zdvihnúť vejár až k nosu, aby sa ponad okraj mohla naňho usmievať očami. Neopätoval jej úsmev, len nadvihol obočie a mierne sa jej uklonil hlavou, kým jeho pozornosť nezaujala žena rovnako ohromujúco nádherná ako on. Práve mu položila ruku na rameno.
Anna mala v každom kole partnerov a vychutnávala si každý okamih. A predsa si stále uvedomovala prítomnosť džentlmena v karmínovom fraku a zlatej veste – tancoval, konverzoval, pohyboval sa tak elegantne a graciózne, až ju to ohromilo. Predstaví sa mi? premýšľala. Pozve ma do tanca?
Dúfala, že áno. Aj keď tancovala s inými tanečníkmi, bez hanby ho vyhľadávala pohľadom. A nehanebne sa naňho usmievala, keď sa im pohľady stretli. Odvážne s ním flirtovala na diaľku.
Je to úžasné takto flirtovať, prebleslo jej hlavou. Ani pri tom slove sa nezahanbila. A pocit mladosti a slobody sa v nej rozvinie naplno, keď ju pozve do tanca.
—
Luke sa díval, ako jeho sestra tancuje a k svojim partnerom aj k iným mladým mužom, ktorí sa s ňou zrejme poznali a prišli sa s ňou porozprávať medzi jednotlivými kolami, sa správa spôsobne. Videl, že Ashley tancoval len jedno kolo a potom zmizol, zrejme v kartárskom salóniku. Samozrejme, aj on tancoval, konverzoval a neodtŕhal pohľad od krstnej dcéry lady Sternovej.
Jedno kolo vynechal a zašiel do kartárskeho salónika – tam zistil, že stávky nie sú vysoké a Ashley vyhráva. A popíja. To nebola dobrá kombinácia. Zistil to dávno na vlastnej koži – nebol by nadobudol majetok, keby nemal rozum, ktorý mu popíjanie zakazoval. Rozhodol sa, že v najbližších týždňoch na svojho brata dohliadne. Jeho pozornosť rozptýlili dvaja džentlmeni, ktorí sa pristavili na kus reči.
Lord Quinn ho našiel v kartárskom salóniku. Na pár minút sa pripojil k ich skupinke, potom položil ruku na Lukovo rameno a nenápadne ho odviedol do plesovej sály.
„Tuším si to užívaš, čo?“ nadhodil. „Poviem ti, videl som, ako sa za tebou obracajú hlavy. To ten vejár – znova.“ Zasmial sa.
„Myslel som si,“ Luke prešiel do ofenzívy, „že ma predstavíte krstnej dcére lady Sternovej, Theo. To je tá staršia? V zelených šatách?“
Výraz potláčaného triumfu na strýkovej tvári vyznel takmer komicky. „Namojveru, chlapče, obával som sa zbytočne. To dievča nevynechalo ani jedno kolo. Takže si si ju všimol?“
„Iba preto, lebo ste sa o nej zmienili,“ zaklamal Luke. „Ak dovolíte, zatancujem si s ňou, Theo – zo zdvorilosti k lady Sternovej.“
V sále sa pripravovali na ďalšie kolo. Luke šiel za strýkom cez sálu k miestu, kde stála lady Sternová so svojimi dvoma zverenkami. Staršia sa prestala ovievať, keď ho zbadala, potom znova začala takmer zúrivo rýchlo mykať rukou. Na okamih sklopila oči, vzápätí ich odvážne zdvihla. Veľké zelené oči zvýrazňovala farba šiat.
„Marjorie moja drahá,“ oslovil ju lord Quinn hlasno, „len sa pozrite, na koho som natrafil v kartárskom salóniku. Pred polhodinou som vám hovoril, že tuším nebudem mať príležitosť prehodiť slovko-dve so svojím synovcom.“
„Harndon,“ lady Sternová sa pôvabne usmiala, „teší ma, že vás znova vidím. Ako dobre, že Theodore prechádzal okolo kartárskeho salónika.“
Veru, pomyslel si Luke, tí dvaja sa naozaj sprisahali. „Madam?“ Uklonil sa jej.
„Smiem vám predstaviť svoju krstnú dcéru?“ spýtala sa lady Sternová. „Lady Anna Marlowová, dcéra mojej drahej nebohej priateľky grófky Royceovej. A lady Agnes, jej mladšia sestra. Jeho milosť vojvoda Harndon, Anna.“
Hlboko sa im uklonil a obe mladé dámy urobili pukerlík. Hoci sa uklonil obom, všetku pozornosť sústredil na staršiu sestru. „Som očarený,“ zamrmlal.
Parížanka by sa cítila polonahá bez hrubej vrstvy kozmetiky a dômyselne umiestnených znamienok krásy. Lady Anna Marlowová nemala nič také. Všimol si, že pleť má jemnú, čistú a zdravú. Pery sa jej zvlnili v úsmeve, oči jej žiarili. Takto zblízka nepredstierala ľahostajnosť. Možno rada flirtuje, ale nie je koketa.
„Jeho milosť sa nedávno vrátila do Anglicka po dlhých rokoch v Paríži,“ vysvetľovala lady Sternová.
„Lady Anna nedávno prišla z vidieka po dlhom smútku za rodičmi,“ vysvetľoval lord Quinn takmer súčasne.
Lady Anna sa naňho usmiala, akoby v živote nesmútila a neprechovávala nijaké trúchlivé myšlienky.
„Úprimnú sústrasť,“ znova sa uklonil obom sestrám.
„To muselo byť fascinujúce,“ povedala v tej istej chvíli lady Anna dychtivo. Naozaj pôsobila dychtivo.
Usmiala sa. On sklonil hlavu.
Počas uplynulých rokov mal vždy do činenia so ženami, ktoré sa správali rafinovane. Z toho, ako otvorene ho šacovala tá žena a ako sa tešila, že sa ocitla v noblesnom prostredí, sa mu mierne krútila hlava. Na parkete sa tvorili rady na ďalší tanec, chystalo sa kolo ľudových tancov.
„Madam.“ Znova sa uklonil, tentoraz iba lady Anne. „Smiem dúfať, že toto kolo ste nikomu nesľúbili? Smiem mať tú česť odviesť vás na parket?“
„Ďakujem.“ Odpovedala takmer predtým, než dokončil otázku, a zdvihla ruku, aby sa ho chytila. „Ďakujem, vaša milosť.“ Jej úsmev žiaril ako letné slnko.
„Ako dobre,“ počul Luke strýka. „Po tomto kole bude večera.“
Samozrejme, strýko je naslovovzatý dohadzovač. Luke odviedol partnerku na koniec radu dám a postavil sa oproti nej do radu džentlmenov. Hudba spustila.
Tancovala ľahko, graciózne. Bol zvyknutý na graciózne tanečnice. Smotánka si na gracióznosti dala záležať. No lady Anna Marlowová akoby prežívala tú hudbu a pohybovala sa rytmicky a harmonicky. Nebol to obyčajný tanec, bola to číra radosť, vyjadrenie vnútorných pocitov. A po celý čas, čo tancovala, okrem okamihov, keď ju tanečné figúry zaviedli k iným tanečníkom, mu hľadela rovno do očí a usmievala sa.
Odkiaľ to viem…? pýtal sa sám seba pred koncom kola. Vedel to len preto, lebo aj on na ňu upieral oči. Jej krása a priamosť naňho zapôsobili. Príjemná zmena. Nevedel, koľko má rokov, no odhadoval, že plnoletosť dosiahla už dávnejšie. Zostala na vidieku, lebo smútila za oboma rodičmi. To muselo byť ťažké, najmä ak si boli blízki. Ale odhliadnuc od toho súdil, že nemá veľa skúseností, nevyzerala ako žena, ktorá by v živote veľmi trpela.
A predsa tá jej nevinnosť a jednoduchosť pôsobili v kombinácii s úsmevmi a veselosťou očarujúco. Neľutoval, že strýko ho nakriatol, aby si s ňou zatancoval posledný tanec pred večerou. Už sa tešil, ako sa s ňou porozpráva. Dúfal, že vie konverzovať a že sa nebude len červenať a chichotať, čo bola spoločná črta neskúsených dievčat.
—
Anna vedela, že tento večer si zapamätá do konca života. Šperk na tmavej ceste jej života sa zjavil nečakane a dychtivo sa ho zmocnila, lebo vedela, že na nijaký iný už nenatrafí. Zajtra sa život vráti do zabehaných koľají, a hoci mala v meste stráviť ešte dva mesiace, nečakala, že zažije podobný večer, ako je tento. Také čosi sa jej zdalo nemožné.
Celé roky žil v Paríži. To veľa vysvetľovalo. Hovorilo sa, že Parížania sú ďaleko popredu v oblasti módy a frivolnosti. Dáma, ktorá k nemu pristúpila krátko po jeho príchode a tancovala s ním, bola takisto Parížanka. To Anna zistila v priebehu večera. Volala sa markíza d’Étienne. Vlasy mala kratšie a zvlnenejšie než iné dámy a bola výrazne namaľovaná. Biely púder si naniesla nahrubo, žiarivým rúžom si namaľovala dva kruhy na lícach, pery mala rovnako červené. Anna počula, že tak sa to nosí v Paríži. Veru ťažko odtrhnúť pohľad od tej dámy.
Aj on žil v Paríži. Bol vojvoda. A tie jeho oči, no, mala pravdu. Pôsobil graciózne – ležérne graciózne. Oči tmavosivé, veľmi prenikavé, hoci často sklápal viečka. Jeho očiam akoby nič neušlo. A mala pravdu, aj pokiaľ išlo o čosi iné – hoci bol namaľovaný, pôsobil veľmi mužne. A nie iba pre tie oči.
Až jej to vyrazilo dych. Vždy si myslela, že muž jej snov bude vysoký. Tento muž bol len o pár centimetrov vyšší ako ona. A predsa si predstavovala, aké by bolo úžasné ocitnúť sa v jeho objatí. Ako dobre by jej padlo oprieť si hlavu o jeho svalnatý krk.
Zhrozila sa, keď sa pristihla pri tej myšlienke. Nikdy sa neoddávala lascívnym predstavám. Načo aj, nemalo by to zmysel, keď sa tento večer skončí, uvedomí si, aká je osamelá, taká bude do konca života. A predsa – v duchu sa zachvela – by mala byť za tú osamelosť vďačná. Keby sa on vrátil, nemala by ani to. Ale nebude naňho myslieť. Najmä nie dnes, lebo dnes prežíva taký čarovný večer.
Teraz mala s vojvodom Harndonom pretancovať cez prázdny priestor medzi dvoma radmi, sú na rade. Tieto chvíle si budem pamätať navždy, prebleslo jej hlavou, keď cítila jeho ruky na svojich. Silné, pekné ruky. Keď sa mu usmiala do očí, pery mala iba pár centimetrov od jeho úst. Na okamih na ne uprela pohľad.
Tento muž strávil roky dospelosti medzi smotánkou. V Paríži. Bol to kultivovaný, šarmantný muž – cítila jeho šarm, aj keď s ním neprehovorila ani slovo. No je to aj frivolný muž. Flirtovala s ním bez obáv. Bude sa pri ňom vedieť uvoľniť a rozprávať sa tú polhodinu počas večere. Necítila sa ohrozená.
Je úplne odlišný od – neho. Chvíľu myslela na toho druhého muža, na vysokú chudú postavu, úzku peknú tvár, na tichý, príjemný hlas. Zapáčil sa jej na prvý pohľad. Každému sa páčil a pravdepodobne sa stále páči. Myslela si, že je jej záchranca. Očakávala, že ju požiada o ruku, a bola pripravená jeho žiadosť prijať – možno nie z lásky, ale z rešpektu a čohosi, z čoho sa mohla vyvinúť oddanosť. Ale jeho nezaujímalo manželstvo – ani zvádzanie. A to druhé ju miatlo a znepokojovalo. Ak sa s ňou nechcel oženiť ani využiť jej telo mimo manželstva, tak prečo…?
Ale nie. Nie! Celé dva roky ovládal jej život a mátal ju, hoci jeden rok bol preč. No nedá sa ním ovládať tento večer. Toto je jej čarovný večer a nedopustí, aby ju prenasledovali myšlienky naňho.
S ľútosťou počúvala koniec skladby. Ale ešte príde večera. Možno najlepšia časť dňa, ktorý bol aj bez toho dokonalý. Ako môže byť niečo dokonalejšie než dokonalé? Usmiala sa.
„Madam.“ Vojvoda Harndon jej nastavil rameno. „Urobíte mi tú česť a navečeriate sa so mnou?“
Položila mu ruku na ligotavý saténový rukáv, zacítila teplo jeho tela. „Ďakujem, vaša milosť,“ odvetila.
Rozprávkový princ, usmiala sa nad svojím fantazírovaním. Možno aj Popoluškin princ bol odetý v karmínovo-zlatom šate. O polnoci sa Popoluškine krásne šaty zmenili na handry a ocitla sa na tekvici. Nebude si zbytočne pripomínať, že rozprávkový princ si nechal jednu z jej sklených črievičiek a vďaka nej znova našiel svoju princeznú.
Popoluška žila v rozprávke. Lady Anna Marlowová žije v skutočnom svete.
Milan Buno, literárny publicista
