"Láska je rovnako prchavá ako šťastie. Časom by som k nejakým deťom iste dospel. Ale nemal by som naponáhlo.“
„Vy nie ste veľký optimista, však? Skôr cynik,“ povedala. „Ale láska a šťastie existujú. Či vydržia, záleží len a len na človeku. S tým hádam súhlasíte?“
„Vyžadujú prácu?“
„Prácu asi nie, ale trocha námahy iste. A možno ani tú nie, možno stačí porozumenie. No človek musí v prvom rade veriť, že ich môže dosiahnuť, bez toho to nejde.“
Posmešne vytiahol polovicu obočia. „No nie, filozofka? Ste samé prekvapenie.“
Je tu novinka obľúbenej autorky historických romancí Johanny Lindseyovej. Budeš ma milovať je príbeh o tajomnom šľachticovi, nemilujúcej rodine a nevojácnej mladej žene…
Jeden súboj by sa dal považovať za vec cti, ale tri súboje, to je už pokus o vraždu!
Syn grófa z Tamdonu Róbert Whitworth a lord Dominik Wolfe si idú po krku, ale ich nekonečné zvady a šarvátky princa regenta už unavujú. Preto im prikáže, aby zanechali spory a spojili svoje rodiny manželstvom. Ten, ktorý sa nepodrobí jeho príkazu, príde o pozemky aj o titul.
Keďže už nemajú možnosť pripraviť sa navzájom o život v súboji, Withworth dúfa, že svojho súpera zbaví aspoň majetku. Ak pošle svoju mladšiu sestru Brooke na jeho panstvo ako budúcu nevestu, Dominik Wolfe určite odmietne vziať si ju, a tak príde o všetko. Lenže Brooke má celkom plány. Je silná, dôvtipná a nebojácna a vydaj za tajomného šľachtica pre ňu predstavuje jedinú možnosť úniku od nemilujúcej rodiny.
Johanna Lindseyová je americká spisovateľka, ktorá sa radí medzi najpopulárnejšie autorky historicko-romantických próz. Ešte počas štúdií sa vydala, no po manželovej smrti sa presťahovala do Nového Anglicka. Nemecká rodáčka s úspechom debutovala v roku 1977 knihou Zajatá nevesta a odvtedy napísala vyše 40 románov.
Všetky jej knihy sa dostali na popredné priečky rebríčka najpredávanejších titulov vydavateľstva New York Times, mnohé z nich až na vrchol, a predalo sa z nich takmer 60 miliónov výtlačkov.
Začítajte sa do novinky Budeš ma milovať:
Prvá kapitola
„Neuveriteľná nehoráznosť! Ten zhýralý šašo bude našej rodine dávať ultimátum?!“
Thomas Whitworth, o dvadsaťpäť rokov starší ako jeho žena, stál už na prahu staroby, no jeho tvár popierala plynutie času. Vlasy mu už zbeleli, ale pleť mal takmer bez vrásky a napriek pokročilému veku to bol nápadne pekný muž, i keď ho už dlhšie trápili boľavé kĺby. Bolesť však nedával najavo, pred cudzími tobôž nie, aj teraz pozbieral všetky sily a stál vzpriamene ako dub. Tak si to vyžadovala hrdosť a on bol veľmi hrdý muž.
„Ten šašo už oficiálne zložil prísahu a teraz je regentom. Anglicko a kolónie sú v jeho rukách,“ povedala lady Whitworthová, žmoliac si prsty. „A nie tak nahlas, Thomas, veľmi ťa prosím! Posol ešte neodišiel.“
Gróf sa s úľavou zvalil na pohovku, len čo regentov vyslanec opustil izbu. „Je mi fuk, či ma počuje, nemysli si,“ odvrkol. „Môže byť rád, že som ho nevykopol!“
Harriet pobehla k dverám salóna a pre istotu ich pevne zatvorila. „Dobre, dobre… ale náš názor na regenta počuť nemusí! To nie je pre jeho uši!“
Za Thomasa Whitwortha, grófa z Tamdonu, sa Harriet vydávala mladučká. Nikdy nemala núdzu o nápadníkov, bola vychýrená krásavica – záplava plavých vlasov, priezračne modré oči. Teraz mala štyridsaťtri rokov, no vek jej z krásy neubral. Kedysi si myslela, že sa naučí milovať muža, ktorého jej vybrali rodičia, no Thomas neurobil nič, aby v nej prebudil lásku. Bol popudlivý, až krutý a Harriet sa časom naučila, ako sa nestať terčom jeho výbuchov, a nikdy, naozaj nikdy sa nedopustila ničoho, čo by v manželovi mohlo vyprovokovať záchvat zlosti.
Srdce jej pri ňom zatvrdlo, no nevedela mu odpustiť, že z nej urobil svoju kópiu. Jej názorom sa však nevysmieval, občas sa dokonca pýtal, čo si o veci myslí. To o Thomasovi vypovedalo veľa: svoju ženu si možno vážil, no nikdy to nedával najavo. Niežeby Harriet o jeho náklonnosť ešte stála. Úprimne povedané, celkom by uvítala, keby gróf umrel, vtedy by opäť mohla byť sama sebou – pokiaľ z tej voľakedajšej Harriet ešte niečo zostalo. No Thomas Whitworth bol priveľmi zanovitý, aby sa v primeraný čas odporúčal na onen svet.
Grófka doniesla prikrývku a chcela mu zabaliť nohy, ale odstrčil ju a urobil to sám. Stále mu bolo zima, hoci leto vrcholilo a všetci sa kúpali v pote. Nenávidel vlastnú slabosť a boľavé kĺby. V poslednom čase zúril väčšinou sám na seba, veľmi ťažko znášal, že už nie je ten silák, čo kedysi, no dnešný výbuch hnevu vyvolal princ regent.
„Toľká drzosť!“ vykríkol. „Tomu chlapovi je úplne jedno, čo si o ňom ľudia myslia. Je to nezodpovedný pôžitkár, politika ho nezaujíma, jedine radovánky, ktoré si môže dožičiť len vďaka svojej kráľovskej krvi. Zadlžil sa po uši, a keď mu parlament neschválil ďalšie peniaze, vymyslel trik, ako nám skonfiškovať majetok!“
„Ja si nemyslím, že ide o peniaze,“ namietla grófka. „Súboje sú predsa zakázané… nad jedným by regent privrel oči, ako nám opakovane zdôrazňoval jeho vyslanec. Dva súboje, nad tým by sa vraj už pozastavil, ale keby pri nich nik nezahynul, aj tie by prešiel mlčaním. No ten severský divoch vyzval Róberta aj po tretí raz, a keď sa to rozchýrilo, vypukol škandál. Na vine je náš syn. Mal výzvu odmietnuť.“
„Aby mu navždy prischla nálepka zbabelca? Odmietnuť nemohol, to je jasné! Jediná útecha, že tentoraz Dominika Wolfa takmer zabil. Modlime sa, aby sa na nás usmialo šťastie a vikomt zraneniam podľahol. Tým by sa tá nekonečná vendeta skončila a s vikomtom by na večnosť odišli aj regentove prefíkané úskoky, ako severanovu pomstu využiť vo svoj prospech.“
„A čo ak Dominik Wolf nezomrie? Myslíš, že z princovej strany sú to iba plané vyhrážky? Že nás nepotrestá, ak s lordom Wolfom neuzavrieme mier, ktorý požaduje? Obávam sa, že to urobí. Jeden súboj sa koná pre česť, ale tri, to už je jasný pokus o vraždu! Verejnosť dlho volá po zákaze duelov a v tomto sa bezvýhradne postaví na regentovu stranu. Najvyšší čas urobiť tomu koniec. Alebo chceš, aby náš syn znova riskoval život? Už si zabudol, že v tých súbojoch sa trikrát vážne zranil?“
„Nie, žena, toto mi pripomínať nemusíš! No princ regent musí byť rovnako pomätený ako jeho otec, keď si myslí, že sobáš medzi našimi rodinami Dominika Wolfa zastaví. Ak regentovi vyhovieme a dáme vikomtovi tvoju dcéru, pohrá sa s ňou v posteli a potom si nájde spôsob, ako sa jej navždy zbaviť.“
Grófka stisla pery. Neznášala, keď sa Thomas o Brooke vyjadroval, akoby bola iba jej. Ale takto to u nich bolo, odkedy dcéra prišla na svet. Thomas vrhol na prekrásne dievčatko jediný pohľad, potom znechutene zavrčal a div si neodpľul. Túžil po synoch, nie po umravčaných ženských, no Harriet mu dala iba dve deti. Nebola to jej voľba, ochotne by rodila ďalej, ďalších päť tehotenstiev sa však skončilo predčasne.
Vedela, čo chce jej muž počuť, a tak utrúsila: „Nuž… radšej nech zabije ju než Róberta. Róbert je dedič, Brooke iba ďalšie ústa v dome, ktoré treba kŕmiť.“
Vtom sa dvere rozleteli a vošiel ich syn. Matkinu poznámku zrejme zachytil, pretože znudene vyhlásil: „Pošlite mu ju čím skôr. My regentovmu zákerného návrhu na zmier vyhovieme, no Wolfe z nej svoju manželku určite neurobí. O pozemky a titul príde on, nie naša rodina.“
Harriet od neho iné ani nečakala, svoju sestru nikdy nemal v láske. Róbert bol po otcovi, vysoký takmer stoosemdesiat centimetrov a rovnako pekný a robustný ako Thomas zamlada. Mal veľa nedostatkov, no grófka syna vrúcne milovala.
Obe deti – urastené, čiernovlasé a zelenooké – sa podali na jej manžela. Brooke bola od matky vyššia najmenej o pol hlavy. Róbert bol rovnaký pôžitkár ako princ regent a vo svojich dvadsiatich troch rokoch si vydržiaval niekoľko mileniek naraz, či doma v grófstve Leicestershire, alebo v Londýne. Bezohľadný muž, no ak niečo chcel, vedel byť neodolateľný. Inak sa správal ako jeho otec, k seberovným s dešpektom, k služobníctvu hrubo.
Grófa však ultimátum od regenta rozzúrilo natoľko, že synovo zľahčovanie tentoraz odmietol tolerovať.
„Ak si sa zasa dostal do podobnej šlamastiky, akú sme riešili vlani… Ak si porušil slovo…“
„Neporušil!“ skočil mu syn do reči.
„Tvrdil si, že vikomt ťa vyzýva pre bezvýznamné veci, že vlastne o nič nejde, ale zrejme je to celé inak, ak Wolfe tak strašne prahne po pomste. Čo si mu vyviedol, dopekla?“
„Nič! Párkrát sme na seba narazili v Londýne. Chce ma vidieť mŕtveho, ale prečo, to doteraz nepovedal. Predpokladám, že je za tým závisť alebo žiarlivosť, skrátka nejaká malichernosť… taká nezmyselná, že sa ju hanbí vysloviť nahlas.“
„V takom prípade máš legitímny dôvod súboj odmietnuť.“
„Myslíš, otec, že som to neskúšal? Nazval ma luhárom! To si predsa nemôžem nechať!“
Harriet Whitworthová si syna poznala. Nikdy nehral čisto, ak mu pravda nešla do karát, no Thomas Róbertovi veril. Akoby nie! Netúžil svojho jediného synáčika potrestať.
Starý gróf sa trocha upokojil. „Ty si vedel, čo na nás chystá regent?“ opýtal sa vecnejším tónom.
„Áno, varovali ma, že sa o to pokúsi. Práve preto som sa vrátil z Londýna. Princ počúva rady svojich pätolizačov, a tým sa nepáči, že mu parlament neodsúhlasil ďalšie peniaze. Regent nemá čo rozhadzovať, preto dúfa, že jeho návrh na to trápne prímerie odignorujeme a on vyhrážku naplní. Otec, hádam mu na to neskočíš? Či?“
„Takže ty si nemyslíš, že sú to jalové hrozby?“
„Žiaľ, nie! Na pevnine Napoleon vyzabíjal veľa Angličanov. Regentovi poradcovia vyhlásili, že ak sa šľachta vraždí aj na ostrovoch, podkopáva to morálku národa. Princ robí všetko, aby tento názor presadil. Ak sa mu vzoprieme, vytasí proti nám svoje kráľovské právomoci a šľachta aj duchovenstvo ho podporia.“
Thomas vzdychol a pozrel na manželku: „Kde je to tvoje dievčisko? Musíme jej oznámiť, že sa bude vydávať.“
Druhá kapitola
Budú ju hľadať! Brooke, ktorá počúvala učupená pod otvoreným oknom salóna, rýchlo opustila skrýšu a rozbehla sa ku stajniam. Zachytila každé slovo, aj to, čo jej rodičom oznámil kráľovský vyslanec. Bola práve na ceste k výbehu, keď dojachal jeho parádny koč, a zo zvedavosti sa prikrčila pod okno. K rodičom nechodievalo veľa hostí. Spoločenský život Whitworthovcov sa odohrával v Londýne, návštevy prijímali vo svojom tamojšom sídle. Na vidieku nemali veľa známych, ich priatelia by sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. S dcérou sotva prehovorili, preto sa už v detstve naučila načúvať za dverami.
Sprvu ju budú hľadať v jej izbe, potom v skleníku a potom v stajniach – to boli jej obľúbené miesta. Nechcela, aby ju našli, a tak sa nepristavila pri žrebcovi, ktorý si nešťastne natiahol šľachu na prednej nohe, ani sa nezvítala s práve narodeným žriebätkom, len posúrila paholka, aby jej čo najrýchlejšie osedlal Rebelku. Kobyle dala meno podľa seba, aj ona sa cítila rebelkou, aspoň v srdci. Život, ktorý viedla doma, z duše nenávidela a túžila po zmene. No keďže nebolo v jej moci ovplyvniť ani tú najbezvýznamnejšie udalosť, časom sa prispôsobila.
Na lokaja, ktorý sa vzdialil, aby sa naobedoval, nepočkala. Neporušila tým nijaký zákaz, jazdiť smela na ich rodinných pozemkoch a tam sa bez sprievodcu zaobišla.
Whitworthovské panstvo bolo rozľahlé, no štvrtinu z neho zaberali ohradené pasienky. Rodina celé desaťročia chovala ovce a bohatla na obchode s vlnou, i keď nikto z Brookiných príbuzných v živote nevidel, ako sa strihá ovca. Zvyšok panstva tvorili lúky a lesy: skvelý terén pre rýchlu jazdu na koni. A práve to dnes Brooke potrebovala: byť aspoň hodinku sama, aby strávila tajne vypočutý rozhovor, kým jej tú „novinu“ oznámia rodičia.
Pocítila obrovské sklamanie, že ju Róbert zakázanými súbojmi pripravil o prvú spoločenskú sezónu v Londýne. Rodičia jej ju sľúbili. Plánovanie a prípravy na cestu ju zblížili s matkou. Brooke s ňou roky netrávila toľko času, čo teraz, a keby Harriet nepoznala, verila by, že vidina dcérinho spoločenského debutu napĺňa grófku rovnakým vzrušením ako ju.
Už čoskoro sa mali zbaliť a vyraziť na cestu. Kufre boli nachystané aj nová garderóba. Harriet dievčaťu sľúbila sezónu v Londýne nie preto, že by to sama chcela, alebo aby vyhovela dcérinej túžbe. Uvedenie do spoločnosti si vyžadoval bontón a grófka vždy robila, čo sa od nej očakávalo. Brooke sa na svoju prvú cestu do Londýna nesmierne tešila. Nuž, sľuby sa sľubujú…
Teraz však sklamanie vystriedal strach. Chcú ju vydať za úplne cudzieho človeka! Brooke popohnala koňa a cvalom sa pustila cez lúky. Po chvíli premýšľania si však povedala, že nečakaný plán so svadbou môže byť aj požehnaním: ponúkal jej rýchly a spoľahlivý spôsob, ako sa dostať z rodiny. Pretože, ak mala byť k sebe úprimná, cesta do Londýna ju napĺňala nielen radostným očakávaním, ale i hrôzou: doma ju nenaučili, ako sa pohybovať v spoločnosti, bála sa, že nezapadne a že sa medzi nezadanými mladými mužmi nenájde ani jeden, ktorý by o ňu prejavil záujem. Túto obavu mohla teraz pustiť z hlavy.
Napriek sklamaniu a pochybnostiam sa jej na perách usadil slabučký úsmev. Zmietali ňou protichodné pocity, no ani strach z muža, čo sa s ňou možno iba „pohrá v posteli“ a potom ju zabije, neprekryl jej radosť. Konečne vypadne z domu! Jej nastávajúci, ktorého rodina nazýva severským vlkom, býva až kdesi v Yorkshire. Chvalabohu! Vydaj síce nebol druh úniku, aký by si zvolila sama, ale stále lepšie než žiť s rodinou, čo ju neľúbi a nikdy neľúbila.
Na okraji lesa pritiahla Rebelke uzdu a odbočila na chodník, po ktorom chodievali s komornou Alfrédou, keď sa vybrali na bylinky. Tú cestičku si vyšliapali samy. Keď sa dostala na čistinu zaliatu slnkom, zoskočila z koňa, zdvihla tvár k oblohe a tri razy vykríkla – najprv od hnevu, potom od strachu a naostatok od radosti: konečne sa oslobodí od bezcitných, chladných ľudí, ktorých krv jej koluje v žilách!
Za rodným domom, ani za ľuďmi, čo v ňom žijú, sa jej cnieť nebude, jedine ak za služobníctvom. Alice, chyžná, ktorá udržiavala izby na poschodí, jej na londýnsku sezónu nachystala celú škatuľu ručne vyšívaných stúh. Koľko času a lásky do nich vložila! pomyslela si Brooke a od dojatia jej vyhŕkli slzy. A kuchárka Mary, tá pre ňu vždy mala objatie a odložený koláč. Alebo William, lokaj, vždy ju rozosmial, keď bola smutná.
Lenže čo ak jej komorná odmietne odísť do Yorkshiru? Ach, drahá-predrahá Alfréda Wichwayová! Ako mi len budeš chýbať!
Brooke mala iba týždeň, keď ju zverili do Alfrédiných rúk – Harriet stratila mlieko a Alfrédu, ktorá práve prišla o bábätko, rodina najala ako dojku. Neskôr sa stala Brookinou pestúnkou, potom vychovávateľkou a napokon komornou. Čiernovlasá Alfréda s očami takými tmavými, až vyzerali čierne, mala teraz tridsaťtri rokov a Brooke od nej dostala viac materinskej lásky než od vlastnej matky. Alfréda, prostá, priama a trocha panovačná, nemala v sebe štipku slúžkovskej servilnosti. Pred nikým nehrbila chrbát a časom sa svojej zverenkyni stala najdôvernejšou priateľkou. Brooke s ňou trávila veľa času v skleníku, spolu sa starali o bylinky, aby Alfréda mala zásobu na celý rok.
V chorobách sa mohli obyvatelia dediny patriacej k panstvu spoliehať iba na Alfrédine liečiteľské schopnosti. Zaklopali na kuchynské dvere a po kuchárke alebo jej pomocniciach komornej odkázali, čo ich trápi, a ona im poslala namiešané bylinky či liečivé odvary. Dedinčania jej za pomoc zakaždým nechali mincu. Takto pomáhala chorým dlhé roky a Brooke usúdila, že jej pestúnka už musí byť bohatá žena. Ľudia ju síce nazývali bosorkou, ale po liečivé elixíry tak či tak chodili. Nijaká bosorka, pravdaže, Alfréda nebola, len sa vyznala v bylinkách a presne vedela, čo ktorá lieči. V jej rodine sa tieto znalosti dedili z pokolenia na pokolenie. Pred Brookinými rodičmi a Róbertom však Alfréda svoje liečiteľské schopnosti tajila zo strachu, že ju obvinia z bosoráctva a vyženú z panstva.
„Na zlosť a krik mávaš dostatok dôvodov, ale prečo sa smeješ? Čo ťa tak rozradovalo, dušička? Cesta do Londýna?“ spýtala sa Alfréda, keď sa z ničoho nič vynorila spoza stromu. Brooke sa k nej rozbehla.
„Nijaký Londýn nebude, ale cesta nás čaká! Poď, mám pre teba dosť dobrú novinu!“
Komorná sa zasmiala. „Dosť dobrú? Neučila som ťa, že ,dosť dobré’ môže byť nebezpečné?“
„Asi hej, ale s týmto nič nenarobím. Chcú ma vydať za bratovho úhlavného nepriateľa. Niežeby s tým prišli sami, je to žiadosť princa regenta.“
Alfréda vytiahla polovicu obočia. „Vladári nežiadajú, tí vydávajú rozkazy.“
„Presne tak! A ešte sa vyhrážajú strašnými trestmi, ak sa im nevyhovie,“ dodala Brooke.
„Neuvažovala si nad tým, že príkaz neposlúchneš?“
„Ani nie, zato rodičia áno. No napokon sa rozhodli nevyčkávať, či princ náhodou neblufuje. Pošlú ma k tomu mužovi. Ale možno sa zaňho nebudem musieť vydať, Róbert si totiž myslí, že ma vikomt odmietne.“
„Stále si mi nepovedala, čo sa ti na tom pláne tak náramne pozdáva,“ pripomenula jej Alfréda.
„Ochotne sa zaňho vydám, ak to znamená, že budem mať od našich naveky pokoj. Jen bod k dobru už severan u mňa má: trikrát sa pokúsil zabiť môjho brata. Už len pre toto by sa mi mohol páčiť.“
„To sú tie nedávne súboje, ktoré spomínali tvoji rodičia?“
„Áno.“
„Otázku cti zvyčajne vyrieši jeden duel. Už si zistila, prečo sa zrazili trikrát?“
Brooke sa uškrnula, Alfréda vedela, že dievča často načúva za dverami. „Mama sa na to Róberta pýtala, keď bol naposledy doma, ale odbil ju, vraj pre hlúposť, čo nestojí za reč. Určite je za tým niečo viac, ale keď ho dnes otec spovedal, čím lorda zo severu rozhneval, Róbert zopakoval, že nemá ani potuchy, ale my dve vieme svoje: môj brat je luhár od kosti.“
Alfréda prikývla. „Už teraz máš s mužom, za ktorého ťa chcú vydať, niečo spoločné. To je dobrý začiatok.“
„Spája nás to, že ani jeden z nás nemá rád môjho brata, ibaže ja som sa Róberta nikdy nepokúsila zabiť, hoci on tvrdí, že áno,“ rozhorčila sa Brooke. „Potkla som sa, keď sme sa naháňali na schodoch, a narazila doňho. Podarilo sa mi zachytiť o zábradlie, ale Róbert sa skotúľal až dolu. Rodičom žaloval, že som ho náročky sotila, a oni mu uverili. Vždy veria jemu, nie mne! Zamkli ma do izby a musela som tam trčať, kým sa brat nezotavil. Ten hnusák ešte niekoľko týždňov predstieral, že ho podvrtnutý členok bolí. Dobre vedel, ako neznášam byť zatvorená medzi štyrmi múrmi! Nenávidel ma dávno predtým, než sa to stalo. Ty to dobre vieš.“
Komorná objala Brooke okolo pliec a privinula si ju k sebe. „Pre teba bude len dobre, ak toho darebáka viac neuvidíš.“
Brooke by k bratovi pridala aj zvyšných členov rodiny, ale zahryzla si do jazyka. „Do týždňa môžem byť na severe. Pôjdeš so mnou? Prosím ťa, povedz áno!“
„Pravdaže, veľmi rada.“
„Musíme využiť čas a urobiť si poriadnu zásobu byliniek. A vziať aj priesady a odrezky, aby si si tam mohla vypestovať nové. Ktovie, či sa na severe rastú všetky druhy, čo potrebuješ.“
„Kde presne na severe by to malo byť?“
„Neviem. Zatiaľ akože neviem nič… Zatiaľ.“
Alfréda sa rozosmiala. „Áno, viem, akým spôsobom zbieraš informácie.“
Milan Buno, literárny publicista
