Zhýralý šľachtic, osirelá dievčina, zákerná nevlastná matka a manželstvo z donútenia… Jana Pronská rozohrala pútavý príbeh, ktorý vás pohltí silou a hĺbkou emócií, k tomu pridajte nečakané zvraty a výborné dialógy.
Hriech prvej noci je nádherná romanca zo stredovekého Slovenska, ktorá vychádza v novom vydaní s novou, ešte krajšou obálkou. To prvé vydanie sa totiž takmer všade vypredalo a množstvo čitateliek sa dožadovalo ešte jedného vydania…
Tentoraz Janka nepostavila príbeh na čestnom rytierovi, ale skôr opilcovi a naničhodníkovi, ktorý je navyše sukničkárom. Protipólom je krásna Kristína, čím príbeh získal na sile a pútavosti. Výborne vykreslené postavy, historické zaujímavosti a romantika, ktorá poteší každú fanúšičku tohto žánru.
Keď sa zhýralec Gabriel de Richnau v deň svojich dvadsiatych ôsmych narodenín ožení s krásnou Kristínou, nevlastnou dcérou vypočítavej vdovy Eufrozíny Peréniovej, ide mu iba o to, aby splnil otcovu poslednú vôľu a získal rodinný majetok. A tak hneď na druhý deň opustí mladú manželku i Richnavský hrad, rozhodnutý pokračovať v doterajšom neviazanom spôsobe života.
Cesty osudu sú však nevyspytateľné…
„Svoju minulosť nezmením a do smrti už budem žiť s vedomím toho, ako som zlyhal, ale prisahám, urobím všetko preto, aby som ti bol dobrým manželom. Všetky svoje hriechy som pochoval tak hlboko, ako sa len dalo. No pochopím, ak mi povieš, že ma nenávidíš.“
Toto bola jej štvrtá kniha. Niekedy v roku 2010. Už vtedy bola hviezdou. Jana Pronská je jedna z našich najobľúbenejších spisovateliek a nekorunovaná kráľovná slovenskej historickej romance. Celkovo už napísala šestnásť románov, z ktorých predala ďaleko cez stotisíc výtlačkov. A s každou novou knihou rastie aj počet jej čitateliek.
Začítajte sa do knihy Hriech prvej noci:
Jan de Richnau stál rozkročený, s rukami vbok nad synovcovým nevládnym telom. Zatínal zuby. Zúril. Mal sto chutí zmlátiť ho, vytriasť z neho dušu. Brat urobil strašnú chybu, keď svojho syna už v útlom veku v dobrej viere vyslal na dvor. Stal sa z neho postrach všetkých slušných ľudí. Víno, ženy, súboje a hrôza, ktorú vôkol seba šíril, zahanbovali celú rodinu. A nebolo s ním rady. Jeho otec už nevládal uniesť tú potupu a utrápil sa na smrť. Takto to ďalej ísť nemohlo.
Jan de Richnau zazvonil na sluhov.
„Odpracte ho, a keď sa preberie, zavolajte ma!“ prikázal.
Sadol si ku kozubu v hradnej sieni a spod tuniky vytiahol zrolovaný pergamen. Bratov testament. Znova si ho prečítal. „Ktovie, či toto pomôže, brat môj.“ Vzdychol si a spomínal na chvíle, keď stál pri umierajúcom bratovi. V prítomnosti kňaza Adam de Richnau diktoval podmienky, za ktorých dedičstvo prejde na syna. Obával sa, že keď Gabriel získa majetok, ešte väčšmi sa zvrhne. Napriek tomu mu Jan chcel pomôcť, veď bol jediným potomkom starého a váženého rodu de Richnau. Jan sa nikdy neoženil, svoj život obetoval službe Bohu a kráľovi. Bol osobným tajomníkom spišského biskupa a zastával aj úrad kráľovského radcu pre cirkevné záležitosti na Spiši. Župan si jeho rady ctil a vážil. So všetkým si vedel poradiť, iba so synovcom nie.
Z neveselých myšlienok ho napokon vytrhol kastelán, ktorý opatrne nakukol do miestnosti.
„Pane?“ oslovil ho a Jan mu vľúdne pokynul, aby vošiel.
„Čo s tými dvoma? Pán Gabriel ich kázal doviezť, ale sú takí doriadení, že nevedia o sebe.“
Jan sa zamyslel a pošúchal si briadku. Vstal z kresla a pomaly prešiel k oknu. Díval sa do doliny v podhradí, na obrobené lány polí, na ktorých dozrievalo obilie. Aj sady jabloní a sliviek ukazovali, že bude úrodný rok.
„Vyneste ich do izieb a viac sa o nich nestarajte! Doriadili sa sami, nech si aj sami pomôžu!“ povedal, hoci najradšej by ich bol nechal na páliacom slnku. Nech sa uvaria vo víne, čo im koluje v krvi.
„Ako si želáte, pane,“ kastelán sa úctivo uklonil a vyšiel z miestnosti.
Čo len bude s týmto panstvom? So zemou, ktorú mal jeho brat tak rád? Ak sa Gabriel nespamätá… Jan vedel, že poslednú vôľu nesmie porušiť. A čo bude s Annou? Ráno ju zazrel iba letkom, bežala do lesa v sprievode slúžky a svojho psa, obrovského sivého miešanca pripomínajúceho vlka. Od narodenia bola hluchonemá, ale Jan veril, že aj takíto ľudia majú dušu.
Dedič richnavského panstva bude mať o dva mesiace dvadsaťosem rokov. Už sa to nedá odkladať.
Gabriel sa prebral až po niekoľkých hodinách. Darmo zvonil na služobníctvo, darmo nadával. Na strýkov rozkaz mu nepriniesli ani pohár vody.
Jan začul tresnúť dvere, a Gabriel sa ako rozzúrený býk rútil dole schodmi.
„Vyhodím vás, banda všivavá, všetkých do jedného! A predtým vás ešte vyobšívam bičom! Ja vám dám neposlúchať!“ klial, a keď vo dvorane zbadal strýka, osopil sa naňho: „Ako sa opovažuješ vydávať rozkazy v mojom dome?!“
Vyzeral hrozne. Tmavé vlasy mu ovísali poniže pliec, strapaté, špinavé. Krvou podliate oči sa temne blyšťali, odrážali sa v nich všetky neresti, ktorým holdoval. Prepadnuté líca a tmavé kruhy pod očami robili z neho priam obludu. Ledabolo vykasaná košeľa, roztrhané nohavice a bosé nohy vonkoncom nevzbudzovali rešpekt, aký sa u muža v jeho postavení žiadal.
Kedysi to bolo také krásne chlapča, pomyslel si Jan smutne a unavene si pretrel čelo. Veď by mohol vyzerať k svetu, keby neviedol ten zhýralý život.
Poposielal ponuky šľachtickým rodinám široko-ďaleko, no všetky odmietli, s poďakovaním či s pohoršením. Nepomohol ani dôvetok, že Gabriel nepožaduje veno. Keď sa tak Jan díval na synovca, ani sa nečudoval.
„Odpovieš mi konečne, drahý strýko?“ opýtal sa zlostne, s náznakom irónie.
„Odpoviem, milý synovec…“ odvrkol Jan a pomyslel si, aký požičaj, taký vráť. „Sadni si, lebo sa určite neudržíš na nohách!“
„Pokúšaš sa ma uraziť?“ vyštekol Gabriel. „Lebo ak áno, potom sa ti to veľmi dobre darí!“
„To som nemal v úmysle, synak…“
„Nie som tvoj syn!“ Gabriel tresol päsťou po stole, očami prebodol staršieho muža a možno by sa bol doňho aj pustil, no prevládol smäd a vyprahnuté hrdlo. Vrhol sa na džbán s vínom, ktorý v dvorane nikdy nesmel chýbať.
„Keby si bol, všetky hnáty by som ti dolámal za to, ako sa správaš!“
Gabriel prevrátil do seba pohár a posmešne vyprskol: „Pche! To by som sa pozrel!“
Jan de Richnau slovnú prestrelku napokon vzdal. Nikam neviedla. Pokojne sa usadil do kresla a vzal do ruky testament. Ako sa tak díval na svojho synovca, ktorý v mihu vlial do seba čašu vína, rástlo v ňom presvedčenie, že už mu viac nemôže pomôcť. Alebo nájde v sebe silu zachrániť sa sám, alebo padne až na samé dno.
„O dva mesiace budeš mať dvadsaťosem rokov…“
„A?“
„Tvoj otec pred dvoma rokmi na smrteľnej posteli spísal dva testamenty,“ prehovoril strýko slávnostne a Gabriela jeho tón zarazil. V očiach sa mu mihol strach, no bleskovo ho zamaskoval arogantným výrazom.
„Ten prvý hovorí, že zdedíš panstvo, ak sa do dvadsiatich ôsmich rokov oženíš, a že dovtedy budeš dostávať rentu; ten druhý ti jasne určuje podmienky, drahý synovec.“
„Aké podmienky? Ako to, že som o nich nevedel? Vedel som iba o rente…“ vyskočil Gabriel podráždene.
„Bol by si vedel viac, keby si bol triezvy!“ odsekol mu Jan.
„Klameš!“
„Nazvi ma ešte raz klamárom, Gabriel, a prisahám, že na to do smrti nezabudneš !“
Gabriel vyskočil zo stoličky, no potočilo ho a bezmocne sa zviezol späť.
„Vráťme sa k tým podmienkam, Gabriel. Testament tvojho otca stanovuje, že v deň dvadsiatych ôsmych narodenín musíš byť ženatý, inak stratíš na nárok dedičstvo. Všetok majetok, hrad i priľahlé pozemky a zisky z nich plynúce prepadnú…“
„Komu? Vari len nie tebe? Takto si si to zariadil, ty bastard?!“ zreval Gabriel a vytrhol mu listiny z rúk. Avšak dedičstvo nemalo pripadnúť Janovi, ale Spišskému komitátu, čiže kráľovi.
„Kedy si mi to chcel povedať?“
„A čo? O tom, že sa máš oženiť, si predsa vedel. Stálo to v prvej listine, ktorú si držal v rukách už niekoľkokrát. Hodil si mi ju do tváre, pamätáš? A vlastne nemôžeš si pamätať, bol si so svojimi kumpánmi a sotva si stál na nohách…“ Jan nemilosrdne útočil.
„Rozpošlem ponuky…“ váhavo navrhol Gabriel.
„To som už urobil, ale všetky rodiny v okruhu troch stolíc ťa odmietli. Piješ ako dúha, vlezieš pod sukňu každej ženskej, ktorá ti skríži cestu, si násilník, tyran a nestaráš sa o panstvo! Tvoja povesť ťa dobehla ako líška zajaca.“
„Nájdem si nevestu na dvore!“
„Skúsiť to môžeš, ibaže mladé devy na kráľovskom dvore čakajú onakvejšiu partiu. Priznaj si, že aj keď richnavské panstvo celkom slušne vynáša, nie je to bohviečo!“
Gabriel si až v tej chvíli uvedomil, aký život ho čaká bez príjmov z dedičstva.
Vezmem si hoc aj slúžku! zaprisahal sa v duchu.
„Musí to byť žena, ktorá ti je roveň!“ povedal Jan, akoby mu čítal myšlienky. „Zo šľachtickej rodiny.“
„Nejakú si už len nájdem…“
„Tak hľadaj, chlapče, hľadaj…“ Jan sa pobral na odchod, no pri dverách ešte na chvíľu zastal.
„Máš na to dva mesiace. Ja do tohto domu viac nevkročím, viem, že tu nie som vítaný, tak mi daj vedieť. No pamätaj, že máš zodpovednosť nielen za seba, ale aj za svoju sestru a za ľudí, ktorí ti slúžia…“ Jan de Richnau naposledy pohľadom prebehol po miestnosti, kde vyrastal. Po ošumelých stenách, na ktorých kedysi viseli vzácne gobelíny a obrazy, ani po zbierke otcových zbraní nebolo ani pamiatky. Ešte aj erb nad kozubom zmizol. Neostalo tu nič cenné, nič, čo by mu pripomínalo šťastné detstvo. Bol len o málo starší od Gabriela. Narodil sa, keď už jeho starší brat behal za dievčatami. Chcel byť synovcovi skôr priateľom ako strýkom, ale on okrem svojich kumpánov nepotreboval nikoho. Potlačil smútok a odišiel.
Milan Buno, literárny publicista
