Katka Gillerová je rozhodne jedna z našich najobľúbenejších a najpredávanejších autoriek. Doteraz napísala šestnásť románov a získala si čitateľky nielen na Slovensku, ale vďaka viacerým prekladom aj v susednom Česku. Niektoré jej romány sa už vypredali a tak poteší, ak sa vydavateľ rozhodne pre nové vydania.
To je prípad aj šiesteho Katkinho príbeh s názvom Neodchádzaj.
Čítali ste?
Veronika vyrastala v rodine s večne zaneprázdneným otcom a matkou, ktorá sa videla v jej staršej sestre. Azda preto je ako mladá žena veľmi citlivá a vnímavá. A predsa ju intuícia sklame v tom najkritickejšom období – keď si jej manžel začne budovať nový vzťah.
Len čo Veronika zostáva sama so synom, zisťuje, že stratila nielen oporu a lásku, ale i ľudí, ktorí kedysi stáli pri nej. Medzi nimi aj najlepšiu priateľku, ktorej pohľad na životné hodnoty zmenili peniaze.
Napriek tomu neskladá zbrane, lebo si uvedomuje, že človek sa musí aj sám pričiniť o svoje šťastie. Nájde v sebe ešte dosť síl, aby si znovu vybudovala to, čo bolo kedysi najdôležitejšou súčasťou jej života?
Neodchádzaj je príbeh citlivej mladej ženy, ktorá stratila veľa. Niekoho by to dostalo na kolená, zrazilo k zemi…no ona si uvedomí, že človek sa nesmie vzdávať a jeho povinnosťou je bojovať o svoje šťastie.
Príbeh zo súčasnosti, z reálneho života je vierohodne napísaný a naozaj pútavý. Dobre vykreslené postavy, výborne namixovaná súčasnosť s minulosťou.
Spestrením príbehu sú všetečné otázky malého Andrejka a štipku tajuplnosti dodáva veštenie z kávovej usadeninyJ Rozprávanie má šťavu, je zo života a ak máte radi Katarínu Gillerovú, ani táto kniha nesklame.
Začítajte sa do knihy Neodchádzaj:
Koniec oslavy
Ten čarovný, úžasný mesiac som si všimla hneď, ako som vystúpila z taxíka. Žiaril priamo nad mojou hlavou tak jasne a rozprávkovo, že som to pokladala za priaznivé znamenie na dnešný večer, vlastne už noc. Nikto okrem mňa vtedy ešte netušil, že to bude noc zázrakov. Noc, ktorú som privolávala vo svojich predstavách pomaly, deň za dňom, minútu po minúte, vytvárala si o nej obrazy a sny, ukladala si ich do hlavy i do srdca, chránila si ich v imaginárnom svete, aby ich nikto neodhalil.
Prijala som Andrejovu ponúknutú ruku, keď otvoril dvere taxíka, vložila som do jeho veľkej dlane svoju a pomaly som vystúpila. Dvere zabuchol opatrne, s ohľadom na neskorú nočnú hodinu, taxík sa odpichol od obrubníka a o chvíľu zmizol za najbližším rohom.
Kráčali sme pomaly, ruka v ruke, ku vchodu nášho domu, mne sa však v ten teplý májový večer ešte nechcelo zavrieť sa v byte na prvom poschodí, ešte som chcela vnímať opojnú vôňu vôkol nás, bežať bosá po tráve pomedzi stromy a vychutnávať si radosť z toho, čo má prísť. Môj manžel netušil, že som pre neho pripravila večer, na ktorý dlho nezabudne.
„Nejdeme ešte domov?“ spýtal sa prekvapene, keď som ho ťahala do parku pred naším domom, ďalej od vchodu, kde sme bývali. „Nie je ti v tých ľahkých šatách chladno?“
Usmiala som sa jeho dojemnej starostlivosti. „Nie, vôbec nie!“ pokrútila som hlavou. „Dnes je tak nádherne! Vieš čo? Mám dojem, že dnes večer môžem chytiť ten žiarivý mesiac do dlane a zniesť ho z oblohy do našej spálne. Pozri!“ Vystrela som ruku hore k tmavej oblohe nad našimi hlavami. Okrúhly mesiac vyzeral, že už-už vyplní moje prianie a skotúľa sa mi do dlane, odhodlaný oddnes vydávať striebristý jas iba pre nás dvoch. Napĺňal ma pocit, že by som najradšej vyobjímala celý svet.
Andrej pozeral na moju vystretú ruku. „Niekedy si ako malá,“ povedal.
„Je mi tak úžasne!“ Tancovala som po chodníku a ovíjala sa okolo manžela ako liana. „Som tvoja nočná víla, tvoj sen, som dnes všetko, čo si budeš priať,“ šepkala som tajomne. Mala som bláznivú radosť z toho, čo príde. A možno o trošku viac vína v sebe ako inokedy. „A mám pre teba prekvapenie.“
„Prekvapenie?“ Zastal uprostred chôdze. Asi som v tom prítmí nepostrehla jeho široký úsmev, ktorý som po týchto slovách očakávala. Dokonca sa mi zdalo, že v nočnom tichu visí obava.
„Áno, ale až doma,“ zatiahla som tajnostkársky.
Ach bože, ako som sa na to tešila! Už som sa nevedela dočkať, kedy si vyzlečiem nové vínovočervené šaty, ktoré mám na sebe – pomaličky, postupne, aby mi padali k nohám ako červená rieka, ktorú potom opatrne prekročím v lodičkách rovnakej farby. Tie si nechám na nohách, dokonca si v nich v spálni ľahnem na našu širokú posteľ. Andrej nebude schopný ani slova, keď uvidí, čo mám pod šatami. Krásny vínovočervený korzet s čipkami s jemným vzorom ruží. Vystužená podprsenka nádherne zvýrazňuje prsia a podväzky pôsobia tak vzrušujúco, že tá chvíľa nebude potrebovať žiadne slová. Je to taká hra, ktorú som vymyslela, aby dnešný deň nebol len symbolom rozlúčky s našimi dobrými susedmi, ale i začiatkom niečoho nového v našom živote. Musela som premýšľať, ako nepreplakať tieto chvíle, keď sa Hela definitívne odsťahuje z bytu oproti a ja stratím najlepšiu kamarátku. Vymyslela som scenár dnešnej noci.
Mlčky sme kráčali chodníčkom pomedzi stromy späť ku vchodu nášho domu. Andrej odomkol bránu, výťah nás čakal na prízemí. Pritúlila som sa k nemu aj na tú krátku chvíľu, kým sme nevystúpili, a keď odomykal dvere bytu, zľahka som ho zozadu objala oboma rukami, líce pritisnuté k jeho pevnému chrbtu.
Andrej sa mi zdal trochu mĺkvy, ja som však tušila dôvod. Zrejme aj jeho mrzí odchod našich priateľov, o to viac, že keď kúpili pozemok v Rusovciach a začali stavať, Andrej mi navrhol, aby sme sa pridali k nim. Bola som však kategoricky proti. My sme na tom predsa finančne neboli rovnako ako Hela s Bohušom, ktorým sa zrazu začalo dariť, a peniaze sa im sypali zo všetkých strán. A potom: náš krásny štvorizbový byt v Karlovej Vsi bol podľa mňa pre nás troch – Andreja, mňa a nášho päťročného syna stále priveľký. Som tu spokojná, načo sa zadlžiť pôžičkami, keď náš život plynie spokojne aj bez veľkého domu? Keby sme na tom boli ako Hela a Bohuš a rozmýšľali, kam investovať peniaze, možno by som uvažovala inak. Andrejovi sa už vtedy rysovalo lepšie zamestnanie a je pravda, že odvtedy sme si finančne naozaj veľmi polepšili, ale keď som vstúpila do nášho bytu teraz, o jednej po polnoci, uvedomila som si, aká som tu šťastná.
„Konečne doma!“ vydýchla som si v predsieni. Najradšej by som sa ihneď vyzula a odhodila červené lodičky na tenkom opätku čo najďalej, patrili však k mojej dnešnej hre. „Tak, čo povieš na ten ich nový dom?“ spýtala som sa manžela. Bola som zvedavá na jeho dojmy z dnešného večera, z oslavy, ktorá sa spájala s definitívnym presťahovaním sa našich priateľov. Kolaudačná oslava nového domu.
„Pekný začiatok nového života,“ odpovedal Andrej. Vyzliekol si sako a prehodil ho cez operadlo stoličky. Vošiel do spálne.
Skúmavo som sa na neho zahľadela. „Teba trochu mrzí, že sme nestavali vedľa nich, však? Ale predstav si tie pôžičky na krku… tie starosti… Pozri,“ rozkrútila som sa po miestnosti a vykresľovala rukami priestor naokolo, „pozri, nie je nám tu fajn? Pred domom máme park, byt má veľký balkón, Andrejko sa môže hrať vonku bez toho, aby som oňho mala strach, z balkóna naňho kedykoľvek dohliadnem. No povedz, kde by sme boli spokojnejší?“
Andrej zastal pri okne chrbtom ku mne a pozeral von. Potom odvrátil zrak od výhľadu z okna smerom ku mne. Usmial sa, ruky vo vreckách nohavíc. Zaliala ma vlna nehy. Ľúbim ho, pomyslela som si, stále ho ľúbim.
Pozeral na mòa. „Ty si naozaj šťastná povaha. Mal som trochu strach, ako budeš psychicky znášať Helin odchod, ale ty to zvládaš bez problémov.“
Ach, Andrej, keby si vedel, koľko úsilia ma stálo vyrovnať sa s tým! Trvalo však vyše dvoch rokov, kým dom dostavali, a ja som si pomaly, postupne zvykala na myšlienku, že odtiaľto odídu. Už nič nebolo také ako predtým. Zmeny zasiahli rovnako všetkých. Mňa najviac.
Bolo to vo mne, ten pocit postupnej straty, ako keď odchádzajú staré dobré časy. Ako detstvo, keď sa nebadane vytráca a uvedomíte si to, až keď oň prídete. Keď zrazu dospelý čelíte problémom sveta, ktoré sa na vás valia zo všetkých strán. Náhle si uvedomíte, že možno by ste ešte zopár chvíľ zostali v tej detskej bezstarostnosti, aspoň občas, na krátky čas, aby ste striasli z pliec všetku ťarchu bežných dní a rozbehli sa späť k detským hrám.
„Bohuš sa správne rozhodol,“ skonštatoval Andrej, „sú to dobre uložené peniaze. Dom rokmi získava na hodnote, bola to dobrá investícia.“
Milan Buno, literárny publicista
