Čítali ste Alžbetin dvor od Hany Zelinovej? Neskutočný príbeh, od ktorého sa len ťažko odtrhnúť. Zelinová namiešala príbeh, aký len málokto prekoná. Ak ste doteraz obchádzali túto knihu, nechajte sa presvedčiť a začítajte sa doň. Už po prvých stranách vás vtiahne a presvedčíte sa, prečo patrí Alžbetin dvor k vrcholným dielam slovenskej literatúry.
Celá trilógia – Alžbetin dvor, Volanie vetra a Kvet hrôzy- sleduje životné osudy štyroch generácií zemianskych rodín od začiatku 19.storočia do pohnutých dejín 2.svetovej vojny.
Hlavný hrdina a zároveň rozprávač Filip Fabici vyrastá bez rodičov na Alžbetinom dvore, v jednom z najkrajších kaštieľov v Turci i v celom Hornom Uhorsku. Najviac sa kaštieľ môže pýšiť veľkou izbou, salónom, ktorý vzbudzuje závisť a zamestnáva fantáziu mnohých iných miestnych šľachticov. Kaštieľ dal postaviť Filipov prastarý otec Mathias ako dar pre svoju manželku Alžbetu Castiglione za to, že mu porodila syna…
O pohnutej histórii svojho rodu, nad ktorým visí kliatba, sa dozvedá od poručníka Jakuba a starej matky Júlie.
Postupne vychádza najavo, že príčinou všetkého nešťastia, čo sa valí na Fabiciovcov, je takzvaný kódex Filipovho prastarého otca Mathiasa…
Mathias totiž kedysi pozval na kaštieľ maliara, aby Alžbetu zvečnil na plátno, no počas maľovania sa títo dvaja do seba zamilovali a Mathias Alžbetu zabil. Kódex teda hovoril, že na Alžbetinom dvore nesmie už nikdy žiť žiadna Alžbeta. Ak by nejaký jeho dedič zobral za ženu nejakú Alžbetu, stráca tým vlastnícke právo na kaštieľ a všetko, čo k nemu patrí.
Tento kódex prináša nešťastie prakticky od začiatku.
Alžbetin dvor je úžasný úvod celej historickej trilógie. Spoznávame Filipa, doslova cítime na ňom spočívajúcu ťažobu všetkých hriechov svojich predkov, ktorej sa snaží zbaviť.
Je to príbeh plný tajomstiev, lásky…doslova z neho cítite mystickosť, históriu a Slovensko tej doby.
„Moje romány sa vždy dotýkali ľudských problémov. Svoje knižné hrdinky a hrdinov opisujem tak, ako sa sami vidia, hoci v benátskom zrkadle. Jednoducho: s nimi a v nich,“ napísala svojho času Hana Zelinová. Právom patrí medzi najúspešnejších slovenských spisovateľov.
Jedným z vrcholov jej tvorby je práve historická trilógia Alžbetin dvor (1972), Volanie vetra (1974) a Kvet hrôzy (1977). Zachytáva dramatické osudy turčianskeho zemianskeho rodu od konca 18. storočia až po súčasnosť. Prvý diel tejto románovej ságy, ktorý po rokoch ponúka vydavateľstvo Slovenský spisovateľ čitateľom v novom vydaní, sa stal predlohou úspešného rovnomenného televízneho seriálu z roku 1986.
Prečítajte si úryvok z knihy Alžbetin dvor:
Pamätám sa, ako ma portrét Mathiasa Fabiciho, tajného radcu sedmohradského vojvodu Františka Rákociho II. a môjho najslávnejšieho predka, vždy vystrašil, keď som zostal vo veľkej izbe sám. Len preto som nemal v detstve veľkú izbu rád, hoci bola krásna. Bez nej by Alžbetin dvor nebol Alžbetiným dvorom a už vôbec by nevzbudzoval závisť a túžbu okolia, najmä tých urodzených paní, ktoré o nej len počuli, ale nikdy v nej nesedeli. Chýr o nej pršal s dažďom a letel s vetrom.
Už ako malého chlapca sa ma na návštevách v susedných kúriách nevypytovali na nič inšie, iba na to, čo v izbe pribudlo a aká je.
O dva roky staršia Izabela Rakovská mi od hnevu div oko nevypichla dlhou ihlou, ktorou sa pod dohľadom nemeckej guvernantky učila mriežkovať pančuchy, keď som jej o izbe nechcel rozprávať.
Dnes je už Izabela matkou bezmála takého veľkého chlapca, ako som bol vtedy ja, ale od tých čias ju nemám rád. Poškodený očný nerv mi hocikedy nečakane strpčí život, ale či mi ešte niečo môže strpčiť život?
Nápadný prepych a kôpka vzácnych starožitností, ktoré ešte nevidela, nedali spávať ani Klementíne Nedeckej. Pred časom, pred necelým pol rokom sa ma z ničoho nič opýtala:
„Ozaj je taká krásna tá vaša izba?“
„Či krásna, neviem, ale niektoré veci v nej sú pekné,“ povedal som s pocitom teplého šťastia, že ju raz do nej zavediem a všetko jej poukazujem.
„Rozprávaj mi o nej. Celú mi ju opíš,“ požiadala ma a sadla si do fotelky pod oblok, za ktorým sa široko-ďaleko iskril sneh.
Z rímsy ho iba pred chvíľou Klementína vlastnou šatôčkou zmietla a nasypala na ňu maku. A tak som sa pustil do opisovania fabiciovského salóna, ako keby to nebol náš salón, ale daktorá z múzejných siení.
Som človek triezvy, nezdedil som po otcovi umelecké sklony, fantastické príbehy ma nevzrušujú, ale tá príhoda, ktorá sa vtedy odohrala na rímse Klementíninho obloka, sa mi natrvalo vryla do pamäti — a neviem, čo s ňou.
Len čo som začal rozprávať o vyrezávaných limbových hradách a o palisandrovom obložení stien nášho salóna, priletela na mak sýkorka a začala ho bezstarostne zobkať. Čosi z jej bezstarostnosti muselo vojsť aj do môjho hlasu, lebo sa mi rozprávalo ľahko a dobre. Možno aj farbisto, veď Klementíne oči žiarili ani akvamarínový prívesok na jej hrdle a ústa sa jej usmievali, sťaby nesedela v izbe svojej vydatej sestry ako chudobná príbuzná, ale v našej veľkej izbe ako moja žena.
Práve som rozprával o našich cínových holbách rozostavaných na ebenovej polici, ktoré si Júlia Thomková, moja stará matka, cenila nad všetko ostatné, keď spoza jedálenských dverí ktosi zaštrkotal príbormi.
Obzrel som sa k dverám a históriu dvanástich holieb som nedopovedal. Prečo? Na rímse zostalo po sýkorke iba jedno pierko, ktoré si čierny kocúr veľmi usilovne labkou zhadzoval z naježených fúzov. No a preto, lebo Klementína povedala:
„A teraz mi povedz všetko, čo vieš o krásnej Rimanke.“
Vzdychol som si.
Milan Buno, literárny publicista
