„Trent a Adelaide sú rozkošný pár a milovala som ich. Krásne sa navzájom dopĺňajú,“ píše jedna z nadšených čitateliek. Nezvyčajné manželstvo je nielen romantický príbeh, ale aj vtipný a zábavný.
Lord Trent Hawthorne je mladším bratom vojvodu z Rivertonu. Má svoj majetok a celkom presne nevie, čo vlastne v živote chce. Plánuje tiež, že jedného dňa sa zaľúbi do ženy, ktorú si vyberie. Ale jeho zmysel pre česť ho privedie k tomu, že sa ožení so ženou, ktorú takmer nepozná. Sen o milujúcom manželstve, aké mali jeho rodičia, je stratený.
Život lady Adelaide Bellovej bol ľahší, keď sa skrývala v tieni svojej sestry. Nikdy si nemyslela, že sa vydá z rozumu a to ešte skôr, ako sa predstaví v spoločnosti.
Nič nejde tak, ako si Trent a Adelaide predstavovali. Dokáže toto manželstvo prežiť ich prešľapy a tlak londýnskej spoločnosti? Prerastie ich vzťah do skutočného spojenia mysle a srdca?
„Ak hľadáte ľúbostný príbeh z obdobia anglického regentského obdobia, ktorý vás na niekoľko hodín prenesie inam, toto je tá správna kniha pre vás!“ napísal USA Today.
Čitatelia oceňujú nielen nádherný príbeh, zbližovanie a spoznávanie dvoch hlavných postáv – Adelaide a Trenta, ale páči sa im aj vývoj postáv. Tie sú totiž základom dobrého príbehu a v tomto fungujú dokonale.
Ak vás teda chytila jednotka Šľachtická rošáda, očarila dvojka Elegantná pretvárka, určite siahnite aj po tejto novinke.
Autorka Kristi Ann Hunterová vyštudovala na univerzite Georgia Tech odbor Počítačové vedy, no vždy túžila písať. Jej prvý román Šľachtická rošáda získal dve ceny RITA.
Začítajte sa do novinky Nezvyčajné manželstvo:
Hertfordshire, Anglicko, 1796
Nejednému mužovi bol príkladom skvelý otec či vynikajúci brat a šesťročný lord Trent Hawthorne mal šťastie na oboch. Stál na kopci po otcovom boku a netrápilo ho, prečo jeho, mladšieho syna, otec vzal so sebou a prečo sa s ním rozpráva o ich statku a majetkoch. Od troch rokov ho otec poúčal. Hovorieval: „Život je nepredvídateľný a aj ty musíš byť pripravený. Dúfam, že sa obaja dožijete svojich vnúčat. A možno sa Boh rozhodne inak a vojvodom sa staneš ty.“
Trent nerozumel ani slovo, ale rád trávil čas s otcom a bratom, a tak sa nesťažoval. Z druhej strany tohto veľkého muža stál Trentov starší brat Griffith. Hoci mal len desať, bolo jasné, že bude rovnako veľký ako jeho otec, ak nie vyšší. Trent sa naťahoval čo najviac, dokonca sa postavil na špičky, či tak nedosiahne k otcovmu plecu. Jeho snaha bola márna. Dostal sa len kúsok pod jeho lakeť.
„Čo poviete, chlapci?“
Trent sa prestal naťahovať a pozrel sa na pozemky, ktoré sa rozliehali pod nimi. Pod rozpadávajúcou sa strážnou vežou na úbočí kopca oproti nim vyčnievali popínavými rastlinami pokryté múry starého kamenného domu. Údolie pod nimi sa nemalo čím chváliť: divokorastúce stromy a ostrovčeky trávy roztratené medzi veľkými kalužami. Ďalšie trsy trávy vytŕčali z plytkej vody; to miesto vyzeralo veľmi tajuplne a nebezpečne. Možno by tam mali začať kopať a prehĺbiť tie kaluže, aby sa v nich dalo plávať. Ale načo, keď blízko domu majú úplne perfektné jazero.
Griffith naklonil hlavu a pozrel sa na otca: „Ovce.“
Otec prižmúril oči a prezeral si údolie. „Ovce vravíš?“
Toto mal Trent na otcovi rád. Väčšina ľudí by sa mu bála odpovedať. Najprv by chceli počuť, čo si myslí on, a potom by s ním súhlasili. Koniec koncov, tento veľký muž je mocný vojvoda. Jediní ľudia váženejší ako on sú ľudia s kráľovskou krvou. Pravdou však je – aspoň čo sa týka jeho rodiny –, že John, vojvoda z Rivertonu, je tým najprístupnejším človekom v krajine. A nedá sa vyviesť z miery ani takým nápadom, akým je pásť ovce na močarisku.
Trent netušil, či ovce rady plávajú. Ak áno, Griffith mal veľmi múdry nápad; aspoň nezašpinia to ich jazero. Asi je dobré, že Griffith je starší. Aj keď on titul nikdy nezdedí, chcel otca potešiť a zapojiť sa do rozhovoru. Zamyslel sa, či aj jemu nenapadne niečo o ovciach. „A nezrazí sa im vlna, keď ich tam necháme plávať? Pestúnka mi povedala, že môj kabát sa zmenšil, lebo som sa v ňom minulý rok okúpal v jazere.“
Otec sa na mladšieho syna široko usmial a postrapatil mu blond vlasy. Pozrel na neho múdrymi zelenými očami a Trent odrazu vyrástol o dva metre, hoci taký vysoký nikdy nebude. „Takto to nefunguje. Hoci, tu je naozaj veľa vody. Griffith, myslíš, že ovce rady plávajú?“
Griffith prešiel pohľadom z Trenta na otca a len na malú chvíľu sa v jeho očiach objavilo znepokojenie. Rýchlo to však zakryl. O chvíľu pôjde do internátnej školy a otec ho v poslednom čase povzbudzoval k tomu, aby vyjadroval svoje myšlienky a názory. Presunul jednu nohu dopredu a zakolísal sa na svojich desaťročných nohách. „Čítal som o odvodňovacích jarkoch, ktoré majú v Škótsku. Aj my by sme mohli niečo také vybudovať a väčšinu tohto poľa zmeniť na pastvinu pre ovce. A na súčasných pasienkoch by sme mohli zasiať obilie.“
Otec sa zohol ku Griffithovi a pozrel mu priamo do očí. „Odvodňovacie jarky?“
Griffith sťažka prehltol, až mu nadskočil ohryzok. „Áno, pane. Vykopeme jarky a po bokoch dáme kamene, aby sa tam nedržalo blato. A voda bude stekať do rieky.“
„Kde si o tom čítal?“
Trent sa snažil skopírovať otcov ohromený postoj, ale vietor mu vyťahoval vlasy z krátkeho vrkoča na temene, až ich mal všetky v tvári. Keď pre vlasy v tvári nič nevidíte, nedá sa tváriť dôstojne a už vôbec nie ohromene. Oboma rukami si ich uhladil dozadu. Chcel vidieť, ako Griffith hľadá slová.
Griffith si vždy rád dopredu premyslel, čo povie. Podľa Trenta to vždy trvalo hrozne dlho.
Griffith sa zhlboka nadýchol, vystrel sa a bez stopy po predchádzajúcej váhavosti povedal: „Keď sme boli pred pár rokmi na návšteve u pána Strouda, všade boli samé rašeliniská. A minulý mesiac priniesol tie nádherné kapusty. Spýtal som sa ho, čo sa zmenilo. Dal mi knihu o tých nových metódach.“
Otec sa vystrel v celej svojej výške a spokojne sa usmieval. Založil si ruky vbok. Trent si všimol, že švíky na jeho saku sú pri tom postoji akési napnuté. Čo sa v tom saku kúpal v jazere?
„Mal som šťastie pri narodení a bol som požehnaný aj v potomstve.“
Rukou objal Griffitha okolo pliec a pritiahol ho k sebe. „Boh vedel, čo robí, keď mi ťa dal. Nech ťa vedie, chlapče, a budeš lepším vojvodom, ako som ja kedy bol. Niekedy si myslím, že už aj si.“
Pustili sa domov cez polia, rozprávali sa o odvodňovacích jarkoch a hádzaní kameňov.
O štyri dni vojvoda zomrel.
Milan Buno, literárny publicista
