Keď vyšiel ôsmy román Jany Pronskej krvavý erb, bolo to v roku 2014, okamžite sa stal hitom, predali sa tisíce výtlačkov a vlastne sa vypredal. Aj preto Krvavý erb vychádza v novom vydaní , aby vás vtiahol do strhujúceho príbehu o pomste a neľútostnom zápase o moc. Je to však aj príbeh o sile pravej lásky, za ktorú sa oplatí bojovať.
Eliz Zachovej, dcére uhorského veľmoža Feliciána Zacha, život doprial milujúcu rodinu, privilegované postavenie i bohatstvo. Za jediný deň však prišla o všetko.
Keď vo vyšehradskom paláci zneuctia jej sestru, krásnu Kláru, zúfalý otec s mečom v ruke zaútočí na panovníka a jeho rodinu. Kým ho odzbroja a zabijú, stihne poraniť kráľa na hlave a jeho manželke odťať štyri prsty. Rozzúrený kráľ vyhlási Zacha za vlastizradcu a vydá rozkaz pozabíjať všetkých jeho príbuzných.
Klárina sestra Eliz prežije krvavú masakru len vďaka tomu, že v ten hrozný večer na panovníckom dvore nebola. V čase, keď na kráľov rozkaz zachvátia ich rodinné sídlo plamene, vracia sa do mesta z vychádzky na koni. Pri pohľade na ruiny, čo zostali z ich domu, ešte netuší, že to neznamená len koniec jej domova, ale aj všetkého, čo v doterajšom živote poznala a milovala.
Pre Eliz sa práve začal boj o holý život…
Jej šance na záchranu sú však mizivé. Kráľ je rozhodnutý doviesť pomstu voči Zachovcom až do konca. V poslednej chvíli jej prichádza na pomoc záhadný muž, ktorého rodinu v minulosti postihol podobný osud.
Dominik Omodej pred rokmi zostal nažive ako jediný mužský potomok kedysi mocného rodu a stal sa vyvrheľom. Zmariť kráľovu pomstu voči Zachovcom je preňho vecou cti, no keď sa podujme Eliz zachrániť, neráta s tým, že odvážnej dievčine sa podarí obmäkčiť jeho zatvrdnuté srdce, v ktorom dovtedy nebolo miesto pre lásku.
Krvavý erb je ďalšia chuťovka pre milovníkov historických romancí. Zavedie vás na územie stredovekého Slovenska a celý príbeh je založený na skutočnej historickej udalosti.
V pútavom rozprávaní Janka Pronská šikovne preplietla slovenskú históriu s romantickým príbehom. Odjakživa ju bavilo vyhľadávanie starých legiend a informácií o dávno zabudnutých zrúcaninách. Tieto fakty vie šikovne zasadiť do svojich príbehov, ktoré sa vyznačujú originalitou námetu, neopozeranosťou a napínavým dejom.
„Ak svojimi knihami prispejem k tomu, aby si čitatelia pri nich oddýchli, dozvedeli sa čo-to o našej histórii, o hradoch a rodoch, prežili pohnuté osudy hrdinov a s potešením zatvorili poslednú stránku, budem ako autorka spokojná,“ vyznala sa úspešná spisovateľka Jana Pronská.
Začítajte sa do knihy Krvavý erb:
Dominik len tak-tak stihol pred tou čarodejnicou uskočiť. Vôbec nepredpokladal, že sa ho pokúsi zabiť. Kriste, veď jej chce pomôcť!
Ibaže ona sa vôkol seba oháňala jeho dýkou ako zúrivá tigrica.
„Nepribližuj sa ku mne!“ kričala na celú krčmu a oči jej blýskali väčšmi ako čepeľ z ocele.
„Eliz, pusti ten nôž, lebo si ublížiš,“ skúsil pokojne Dominik a o krok k nej pristúpil.
„Ani za svet! Radšej sa sama zabijem, ako by som ti mala slúžiť!“
„To nikto od teba nechce, bolo by lepšie, keby sme sa rozumne porozprávali…“ dohováral jej trpezlivo, ale zranená mužská pýcha v ňom len tak vrela.
Nemohol nevidieť, ako sa vo dverách zbiehajú zvedavci, úporne zadržiavajúc výbuch smiechu. Už celé roky si k Dominikovi nikto nič podobné nedovolil, a už vôbec nie žena… Hoci táto by stála za hriech. Vôbec sa nepodobala na vydesenú ženu, ktorej sa pred pár dňami snažil pomôcť, no strhol ju šialený dav.
„To iste, za koho ma pokladáš? Za hlupaňu?“ odvrkla nahnevane. „Zaplatil si za mňa, videla som to na vlastné oči!“
„Keby som to chcel skrývať, tak by si o tom netušila, ženská bláznivá! Daj sem ten nôž!“
„Nie!“ zajačala a cúvla, no oháňať sa neprestala. „Ešte krok a budeš krvácať!“ varovala ho.
Dominik sa zastavil. Zamračene si ju obzeral a jeho zlosť sa odrazu zmenila na pobavenie. Ak bola taká vášnivá aj v Jánovom náručí, celkom chápal, že mu táto malá potvora pobláznila hlavu. Prekrížil si ruky na hrudi a tvár mu zvlnil ľahký úsmev. Mlčky ju pozoroval.
„Tak čo, pustíš ma?“ ozvala sa dychtivo, zmätená z jeho náhlej zmeny.
„Nie,“ odvetil pokojne a ani sa nepohol.
Aj v prostých sedliackych šatách z nej vyžarovala dôstojnosť, hrdosť, nezlomná vôľa, ktorá sa nijako nedala skryť. Páčila sa mu jej odvaha, s akou bojovala o právo na život a slobodu.
Bola navlas rovnaká ako on. Vstala z popola ako fénix, starý život pochovala, už navždy ostane len v jej spomienkach. Nebola oslňujúca krásavica, no v jej zjave bolo niečo nevšedné, takmer neodolateľné. Možno to boli priveľké oči, ktoré síce stratili iskru a špatili ich kruhy únavy, no priezračná farba tyrkysu a dlhé čierne mihalnice im dodávali záhadný výraz. Mala rovný, výrazný nos a plné pery, ako stvorené na bozky.
Jej postave chýbala ženskosť, kypré tvary krásavíc, akým muži dávali prednosť, no predsa sa jej pod košeľou črtali aké-také prsia. Musela byť ohybná ako prútik, hoci bola drobná. Siahala mu sotva po plecia.
„Ja mám času dosť, Eliz, len neviem, ako dlho vydržíš vzdorovať…“ Okato jej dával najavo, že je vo výhode a ona sa správa ako naivná hlupaňa, ktorá sa pustila hlavou proti múru.
„Nedostaneš ma, zloduch jeden! Nikto ma nedostane!“
„Čo ťa vedie k tomu, že ťa chcem?“
„A načo by si za mňa inak platil?“ odvrkla.
„Naduté panstvo!“ odfrkol znechutene. „Ste si istí svojou dôležitosťou, a tak vám ani len nenapadne, že sa svet nemusí krútiť okolo vašich ctených zadkov! Keby som chcel ženu, nemusím za ňu platiť! Ani keby som chcel paničku z dvora, ako si ty! Pohŕdate spodinou, akoby sme ani neboli ľudia, ale zabaviť sa s otrokom, odkopnúť ho a potom sa v chráme pomodliť za hriech, to áno!“ vmietol jej do tváre a Eliz sa zahanbila. Aj keď bol úmyselne hrubý, väčšmi ju zamrzela pravdivosť jeho slov. „Ako sa cítiš teraz, Eliz? Ako štvaná zver, ktorá nevie, či sa dožije zajtrajšieho dňa? Kde skloní hlavu? Čo vezme do úst? Ak sa ťa to bytostne dotýka, je to iné, však?“
„Mlč už!“
„Prečo? Nechceš počuť pravdu? Nechceš okúsiť naozajstný život obyčajných ľudí? Doteraz si si hovela ako vtáča v zlatej klietke, chránená bohatstvom svojho otca! Ale teraz je tomu koniec, milá moja, tak prestaň hrýzť ruku, ktorá sa ti snaží pomôcť!“
Eliz sa oprela o stenu a ruka s nožom jej bezvládne ovisla pozdĺž tela. Mal pravdu, potrebovala pomoc, no už nevedela, komu môže veriť. Bola v koncoch, bezmocná, zúfalá, unavená na smrť.
„Dobré dievča!“ chlácholil ju Dominik a natiahol k nej ruku. „Vráť mi ten nôž, nech sa môžeme pokojne porozprávať.“
Eliz napriek všetkému zavrtela hlavou. „Ak chceš, aby som ti verila, nechaj mi ten nôž a ja sľúbim, že ťa nebudem ohrozovať… Ani seba.“
„Ženská!“ vyprskol Dominik. „Uvedomuješ si, že skúšaš moju trpezlivosť? Uvedomuješ si vôbec svoju situáciu, Eliz?“
„Ako vieš, kto som?“ ozvala sa a tvárila sa, že jeho poznámku prepočula.
Dominik sa zoširoka usmial a konečne sa uvoľnil. Nohou si prisunul lavicu a obkročmo sa posadil. Luskol prstami a dnu okamžite vbehla Lujza.
„Prines niečo pod zub, Lujza, a varené víno s bylinkami. Náš hosť sa potrebuje posilniť.“
„Nič od teba nechcem, len sa potrebujem dostať z mesta,“ povedala a pritiahla si batôžtek so skromným jedlom od Anny. Zradila ju, za pár drobných ju predala tomuto zloduchovi z podsvetia. Čo ak je to syn tej Justíny, ktorú spomínala?
Vo vystrašenej, vybičovanej mysli sa jej rojili všakovaké hrôzostrašné predstavy, pre ktoré nedokázala rozumne uvažovať.
„Eliz Zachová, v tejto chvíli si najhľadanejšou osobou vo Vyšehrade. Kvôli tvojmu otcovi prišla kráľovná Alžbeta o štyri prsty a kráľ o časť ucha, a to je neodpustiteľné. Krvná pomsta sa už začala a dovolím si odhadnúť, že po tebe pôjdu všetci kráľovi prisluhovači z celého Uhorska. Ak chceš napriek tomu odísť, tak prosím, choď, a ber si aj ten nôž, hoci pochybujem, že ti nejako pomôže. No tak, ako sa rozhodneš?“
Dominik skúsil inú taktiku. Dal šľachtickej dcére možnosť voľby a dopredu vedel, že si vyberie správne. Ak má táto divožienka povahu ako on, rozhodne sa pre to, čo ju udrží pri živote.
Ľudia ako Eliz sa nevzdávajú. Nikdy.
„Prečo mi potom pomáhaš? Prečo riskuješ kvôli niekomu ako ja?“
„Riskujem celý život, holubička, a okrem toho…“
„Zaplatili ti?“ skočila mu do reči.
„A keby aj, tak čo? Raní to tvoju hrdosť?“ Dominik jej chcel povedať pravdu, ale urazila ho.
Samoľúbosť ho nútila, aby jej to neuľahčil, kým na jej tvári bude ten povýšený výraz
aristokratky. A keď prežila doteraz, tak prežije všetko.
Každá ďalšia skúsenosť ju len posilní.
„Nehovor mi holubička! Pripadám si ako hlupaňa!“ povedala a konečne si sadla za stôl, zatiaľ čo Dominik si vzdychol od úľavy.
Ledva Eliz dosadla na lavicu, dvere do kuchyne sa rozleteli a vyšla z nich Lujza, prehýbajúc sa pod podnosom plným jedla. Položila ho na stôl a vrátila sa po džbán s pariacim sa sladkým vínom a poháre, ktoré postavila pred zúboženú ženu.
Tá vôňa bola božská. Po troch dňoch pôstu a jednom posúchu jej pečená hus na bylinkách, údený syr a sladký koláč pripadali ako najväčšie pokušenie.
Nedôverčivo si obzerala svojho hostiteľa, no lákavá vôňa robila s jej odhodlaním hotové divy. Zapredala sa za trochu žrádla. Bože!
„Tak do toho, Eliz!“ vyzval ju pobavene. Pohodlne sa usadil tak, aby mal na ňu dobrý výhľad, prekrížil si ruky na hrudi a natiahol nohy.
Páčila sa mu aj napriek tomu, že bola bezočivá, nevďačná a celkom šialená, ale na jej mieste by zrejme konal rovnako.
Vari sa tiež nepokúsil Jána Drugeta zabiť, keď ho vykúpil z otroctva?
Dočerta, urobí čokoľvek, aby Eliz zachránil! Obaja, on aj Eliz, mali šťastie, že spoznali čestného človeka.
Dominik sledoval, ako sa mladá žena zo všetkých síl snaží zachovať dôstojnosť. Napriek tomu, že škvŕkanie jej žalúdka počul aj on, jedla pomaly a spôsobne, za každým hltom si usrkla trochu vína.
„Ty si nedáš?“ napočudovanie ho ponúkla, no Dominik len zavrtel hlavou.
Keď sa dosýta najedla, uvoľnene sa oprela o stenu, cítiac, ako z nej pomaly vyprcháva napätie. Únava ju zmáhala veľmi rýchlo, nedokázala jej odolávať, zbytočne klipkala očami. Bolo toho na ňu priveľa.
Oči sa jej samy privreli a ona sa prepadla do tvrdého, bezsenného, oslobodzujúceho spánku. Konečne jej nebolo zima, konečne sa nemusela obávať ďalšieho dňa. Aspoň na chvíľu sa cítila v bezpečí. Kým nepríde ďalšie sklamanie, kým sa opäť nepresvedčí, že dôverovať sa neoplatí.
Milan Buno, literárny publicista
