Kniha plná záhad, tajomna a kliatby, ktorej obeťou sa môžete stať aj vy… Kliatba Misty Wayfairovej sa odohráva v dvoch časových líniách, v roku 1908 a v súčasnosti. Napínavý príbeh, v ktorom nechýbajú desivé nadprirodzené prvky, pátranie po vlastnej identite a to všetko postavené na skvelom štýle písania. Vychutnáte si zaujímavo utkané rozprávanie, ktoré budete čítať so zatajeným dychom. A budete prežívať všetku tú lásku, nádej, vykúpenie, ale aj klamstvo a ublíženie.
Píše sa rok 1908, americký Wisconsin.
Thea Reedová vyrastá v sirotinci, no zaprisahá sa, že jedného dňa zistí, čo sa stalo s jej mamou. Pátranie ju na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia už ako dospelú ženu privádza do mestečka Pleasant Valley vo Wisconsine. Dôkazy smerujú do miestnej psychiatrickej liečebne. Thea využije svoje skúsenosti, ktoré získala ako autorka posmrtných fotografií, a pomáha správcovi Simeonovi Coylovi fotografovať pacientov, aby získala prístup do liečebne. Pri tom však odkrýva mnohé tajomstvá. Netušila, že pri hľadaní mamy prebudí legendu o zavraždenej Misty Wayfairovej, ktorá vraj straší v okolí a jej zjavenie je predzvesťou smrti.
O sto rokov neskôr dostane Heidi Laneová znepokojujúci list od mamy, ktorá bojuje s demenciou. Prosí ju, aby prišla do Pleasant Valley a dozvedela sa, kto vlastne je. Keď Heidi v lese pri ruinách psychiatrickej liečebne zazrie ducha ženy, dávny príbeh o Misty Wayfairovej znovu ožíva a mladá žena sa začína báť o svoj život.
Hoci v inej dobe, obe ženy sa usilujú zistiť, kto vlastne sú a odkiaľ pochádzajú. Zároveň musia prekonať hrozivú a záhadnú kliatbu, ktorá ich navždy spojila.
„Kliatba Misty Wayfairovej je výborná kniha s prvkami hororu, ktorá zvýrazňuje výnimočný talent Jamie Jo Wrightovej. Tento fascinujúci príbeh som hltala aj dlho po polnoci a bolo mi ľúto, keď sa skončil. Dokonalá zápletka a výborný štýl písania. Túto knihu si nenechajte ujsť!“ vyhlásila Colleen Cobleová, autorka najpredávanejších kníh Dom pri Saltwater Pointe a Rockharborské mystérium.
Kliatba Misty Wayfairovej je príbeh o tých, ktorí neraz stoja na okraji spoločnosti…odsúvame ich tam, vytláčame. Je o svete autizmu, demencie a duševných chorôb. Je o témach, o ktorých sa bojíme, či nechceme bežne hovoriť…a pritom sú súčasťou našich životov. Niektorí si pred nimi zakrývajú oči, iní nevšímavo prejdú okolo a ďalší pohŕdajú alebo si robia posmech.
„Bez ohľadu na dobré úmysly ľudia celé veky väznili skupiny jednotlivcov, ktorí sa nejakým spôsobom vymykali spoločenským štandardom. Hoci sa dozvedáme o mnohých podobných prípadoch z minulosti, voči ich strašidelným výkrikom sme často hluchí ešte aj dnes,“ tvrdí autorka Jaime Jo Wrightová.
Jaime sama o sebe tvrdí, že je profesionálny „pijan“ kávy a „feťák“ sociálnych médií. 😉 Žije v kopcoch Winsconsinu. Miluje písať romány z konca minulého storočia, ktoré sú zafarbené tajomstvom a napätím. Je manželkou a matkou. Jaime žije v krajine snov, existuje v prítomnosti a pozýva vás k dobrodružstvu skrze svoje knihy.
Začítajte sa do knihy Kliatba Misty Wayfairovej:
Wisconsin, 1908
Smútok nie je len stav ducha, ale aj mysle. lenže ešte nikdy nevidela, aby bol smútok príčinou smrti, aby kvôli nemu museli uložiť telo na večný odpočinok. V pokoji? V to mohol človek len dúfať. Alebo sa mohol modliť, ak bol veriaci. Keď sa Thea Reedová postavila pred telo a fotoaparát, ktorý pripomínal škatuľu, si pritisla k hrudi, smútok ju i tak fascinoval. Žasla nad jeho nepoľavujúcim zovretím a mocou, ktorú mal dokonca aj nad smrťou. Bolo pre ňu strašidelnou záhadou, že smútok niekoho dokázal pripraviť o život.
Heslo memento mori nemalo pre fotografku veľký význam. Tí sentimentálnejší si však na tejto tradícii ešte vždy zakladali. Jednou z nich bola aj Rose Coylová. V očakávaní fotografie pózovala vedľa skamenenej zosnulej sestry, akoby ešte obe žili. Hoci jej do očí vystúpili slzy, plecia mala statočne vystreté.
Thea odohnala dotieravý pocit viny a myšlienku, že práve ťaží z nešťastia iných. Do tejto morbídnej kariéry ju zasvätili už ako dieťa. Kočovný fotograf s manželkou potrebovali pomocníčku a riaditeľka sirotinca im poslala Theu. O desať rokov jej patróni zomreli a ona sa stala fotografkou. Mala inú možnosť? Všetko, čo vie o svojej minulosti, sa len v náznakoch dozvedela z dotrhaného listu. Do tohto mesta ju priviedla zvedavosť, chcela zistiť, kto je naozaj Thea Reedová. Uvedomovala si, že sny o budúcnosti snívajú len ženy, ktoré poznajú svoj pôvod a svoje korene. Sirotám vždy rozdajú tie najhoršie karty, no nezostáva im nič iné, len hrať s tým, čo majú.
Balila fotografické vybavenie a po očku sledovala Rose. Bola asi v jej veku, možno o niekoľko rokov staršia. teda ak jej vek odhadovala len podľa porcelánovej pokožky, žiarivých modrých očí, okolo ktorých nemala nijaké vrásky, a podľa havraních vlasov, ktoré zdobili jej hlavu ako lesklá koruna. Thea sa zadívala na druhý model, vzdialila sa od Rose a dopriala jej súkromie, aby si vreckovkou s fialovým vyšívaným lemom osušila slzy pod očami.
Otvorila veko puzdra vystlaného zamatom, v ktorom nosila fotoaparát. Skôr než ho doň vložila, znehybnela. Zosnulá Mary Coylová nebola ani zďaleka taká očarujúca ako jej staršia sestra. Na rozdiel od Rose bola ako šedá myška a dokonca aj po smrti bolo vidno, že počas života pôsobila popri nej príliš bledo. Popolavé vlasy vyzerali na mŕtvole mdlo. Pery mala svetloružové a nos posiaty pehami. Už nie je nádej, že jej niekedy zmiznú. Jej telo bezvládne viselo, podopieral ho však Thein kovový stojan, ktorý bol priviazaný k rukám a ku krku mŕtvoly. Pomocou neho stála Mary vzpriamene ako figurína v butiku slečny Flannahanovej o štyri mestá ďalej.
Myšlienky Thei vírili v hlave ako päť detských vĺčikov na drevenej podlahe. Odrazu však ktosi potiahol nosom a obrátila pozornosť späť k živým.
„Prepáčte.“ Rose rýchlo zažmurkala. mihalnice mala mokré od sĺz, a tak jej modré oči vyzerali ešte väčšie a žiarivejšie. Thea sa na okamih cítila nezaujímavá, ale vzápätí túto diabolskú myšlienku zahnala. S hnedými očami a svetlohnedými vlasmi možno popri Rose vyzerá trochu nevýrazne, ale má v sebe život – konečne vložila fotoaparát do puzdra –, kým jej zostali len oči pre plač.
„Nemáte sa za čo ospravedlňovať.“ Nemusela predstierať súcitný tón. Celé popoludnie muselo byť pre Rose Coylovú príšerné.
„Ale tá fotografia…“ Rosin hlas prerušil tlmený vzlyk.
Thea zatvorila puzdro. „Fotografia bude dobrá, sľubujem.“
V to mohla len dúfať. Rose sa príliš hýbala a nedokázala sa tváriť pokojne, kým svetlo prešlo šošovkami a kým šošovky zachytili obraz, a tak bolo takmer isté, že fotografia bude rozmazaná. V porovnaní s mŕtvolou by však každá ľudská bytosť pôsobila nepokojne.
Fotografka o tom radšej mlčala. Bola zvyknutá na morbídne veci, na mŕtvych, no keď ju niečo vyviedlo z rovnováhy, keď ju niečo vyrušilo, v hlave sa jej vyrojili zvláštne otázky. Duchovia sa vznášali vo vzduchu a hladili jej šiju kostnatými prstami. posmievali sa a nepatrne ju nabádali, aby ich našla. Aby ich chytila. keby tak mohla. Duchov nikdy nikto nechytí, inak by ich uväznili v hroboch spolu s telami. Nie, učili ju, že duše sa slobodne túlajú. Niektoré sú dobré, niektoré zúfalé a iné – tie najhoršie – zákerné a diabolské.
„Thea?“
„Prepáčte.“ Thea sa pri puzdre s fotoaparátom strhla. Nepozrela sa však Rose do očí. opäť sa zadívala na Mary Coylovú s vedomím, že ju bude musieť sňať zo stojana.
„Môžem vám ponúknuť čaj?“ Zdalo sa, že Rose toto pozvanie stálo neuveriteľné úsilie. Slzy už vyschli, lenže aj keby predstierala dokonalý pokoj, kruhy pod očami by nezakryla.
Thea prikývla skôr, než si to stihla premyslieť. Súcit vyhral nad zdravým úsudkom.
„Áno, prosím.“ Zahryzla si do jazyka. Nie. Ďakujem. Nikdy nenadväzuj vzťahy so zákazníkmi. Bolo to pravidlo, ktoré jej opatrovník, pán Mendelsohn, a jeho manželka prísne dodržiavali. Zvyčajne ho rešpektovala aj ona.
Rose už vyšla zo salóna a niečo si mrmlala popod nos. Bolo príliš neskoro, aby teraz odmietla, a navyše by to bolo neslušné. mala by dokončiť svoju prácu, uložiť ťažké telo na lôžko, kde bude odpočívať, kým príde niekto z pohrebného ústavu a uloží ho do rakvy na večný odpočinok. Teraz si však dajú čaj a ona vedela, že Marin život a príčina jej smrti ju budú zaujímať ešte väčšmi a bude náročnejšie potlačiť zvedavosť.
Chvíľu to trvalo, no napokon Mary vyslobodila z fotografického stojana. Uložila ju a prikryla. potom odstúpila.
„Mrzí ma, že život bol pre teba takým trápením,“ zašepkala.
Zosnulá neodpovedala.
Thea sa zhlboka nadýchla, pomedzi pery pomaly vydýchla a pozbierala svoje veci. Vybrala sa k dverám salónu, ale premkol ju zvláštny pocit, a tak zastala. obzrela sa cez plece. Mary sa nehýbala. Pochopiteľne, že sa nehýbala. Mlčala.
Na jej prekvapenie sa však čierny krepový závoj, ktorý zakrýval fotografiu živej Mary, zošmykol po klavíri na stolček a skrčil sa na jemnú kôpku na dlážke. Zízala na fotografiu. Po boku Mary Coylovej nestál len jeden, ale dvaja súrodenci. Všetci traja sa usmievali. Tri dospievajúce deti.
Prikývla. teraz tomu rozumie.
Mary bola kedysi šťastná.
Skôr než do jej života zasiahla smrť.
Milan Buno, literárny publicista
