„Len som vás chcela varovať. Nepotrebujem počuť názory iných a ani súdiť. Ľutovať alebo nebodaj pohŕdať. Lebo ju nikto nepozná. Ani to nikto nevie, aký je s ňou život. Vyhýbajte sa jej. Ak vám sem náhodou vbehne, kričte alebo ju tu zamknite a choďte po mňa. Rada totiž vlieza druhým do kuchyne. Aj do postele. A vyčíňa.“
Nový román Ivany Ondriovej Tu si v (ne)bezpečí rozpráva príbeh mladej Leny, ktorá sa snaží začať nový život na novom mieste. Kdesi na vidieku si prenajala ošarpaný domček na celý rok, aby zabudla na ťažké chvíle, ktoré práve zažila. Prichádza tam, no čaká ju prekvapenie…
Tam v diaľke, v údolí pod voňavým lesom, kde býva ticho a pokoj, tam by mal byť láskavý domov pre jedno nevinné malé dievčatko…
Otec, mama a Amelie… Dokonalý trojuholník, dokonalá rodina na dokonalom mieste.
Kto je však v skutočnosti Amelie? A kto sú jej rodičia? Máme uveriť, že iba dvaja jednoduchí ľudia z lazov milujúci farmársky spôsob života a svoju chorú dcéru? Ibaže v tej diaľke ticho narúša kŕdeľ čiernych havranov a vôňu okolitých stromov cítiť čoraz menej, akoby ich ktosi zabíjal.
Číha tam totiž zlo…
Mladá Lena sa rozhodne zareagovať na inzerát v novinách a po rozvode s manželom Julom a strate malej dcérky začína nový život.
Aj tak by som nežila s niekým, kto ma z náhleho odchodu našej malej dcérky bez mihnutia oka obvinil už v momente, keď som začala krvácať.
Zlákaná vidinou pokojného miesta verí, že práve tu sa jej podarí psychicky sa zotaviť a pochopiť, prečo práve ona získala dar, s ktorým si často nevie rady.
Ibaže nový začiatok sa neodvíja práve podľa jej predstáv a ona postupne padá do priepasti plnej klamstiev, strachu a otázok, na ktoré nedostáva odpoveď.
Čo tu robí malé dievčatko?
Dokáže mu pomôcť cudzia žena?
Miesto, ktoré na prvý pohľad pôsobí nevinne, dýcha zvnútra jasným znamením: živá odtiaľto neodídeš!
„…odhaľ im dar, ktorý v sebe mám. Ťažko ho pochopia… Nepochopili ho ani tí, na ktorých mi záležalo, ani len Julo.
„Sprostá krava. Vidíš, čo sa stane s inými a toto si nevidela? Ju si nevidela? To, čo príde? Čo sa jej stane? Že zomrie? Ani tú krv medzi svojimi nohami? Nie?“
Bože, nie. Koľkokrát som mu už vysvetľovala, že táto moja schopnosť vidieť či predvídať zlo, ktoré si chce siahnuť na ľudí, s ktorými si vymením zrakový kontakt, sa mňa netýka?
Netuším prečo. Neprišla som na to za celý ten čas, odkedy to viem. Odkedy som v siedmich rokoch videla nikým nečakanú smrť starého otca…“
Ivana Ondriová je bývalá novinárka, obchodníčka, žena na materskej. Prešovčanka, ktorá však nikdy nestratila vrúcny vzťah k svojmu rodnému mestečku na severovýchodnom cípe Slovenska, Stropkovu. Tam je jej srdce, celá jej rodina.
„Práve materská a následne rodičovská dovolenka vo mne objavili lásku k písaniu. Nie však preto, že by ma výchova dcérky Ninky celkom nepohlcovala a ja som mala toľko voľného času, že som netušila čo s ním. Skôr naopak, nádherné, no vyčerpávajúce dni s dieťatkom, si jednoducho vyžadovali útek z reality do snov. A odvtedy snívam stále. Skúste to so mnou…" usmieva sa Ivana.
Začítajte sa do novinky Tu si v (ne)bezpečí:
AMELIE
Cinkajúca zvonkohra sa ma pokúšala presvedčiť, že som tu správne. Zrejme známka ľudskosti, toho, že tu niekto naozaj žije.
Ak by som však do nej neudrela hlavou, nezačujem ju.
Vial tu totiž iba nepresvedčivý vánok, ktorý celkom márne rozháňal suchý, horúci vzduch naokolo a jej sa ani nedotkol. Horúčava na odpadnutie, ako keď otvoríte dvierka na rozpálenej elektrickej rúre… Teraz sa však farebné sklíčka a detské koráliky vzdorovito chveli na tenkom špagáte. Celkom určite bola domácou výrobou, a teda žiadna veľkoleposť či dokonalosť, ale originálny, nekopírovateľný výtvor toho, komu pozemok a dom na ňom patril.
Zvonkohra po chvíľke dobojovala a ostala len tak visieť na tom špagátiku. Po dlhšom uvažovaní som usúdila, že ju spravilo dieťa, lebo rozhodne tak vyzerala. Korálik sem, korálik tam, niekde sklíčko z pivovej fľaše, akýsi kamienok, tuším biela perlička z náušnice. Visela z jedného z trámov jednoduchého prístrešku, ktorý mal zrejme predstavovať vstup na pozemok. Trámy však rozožierali čas i červotoče a bočné steny boli krivé a dokonca práchnivé. Sotva by som to nazvala pokusom o zútulnenie, naopak, môj verdikt znel, že tu mužská ruka dávno neurobila nič pekné ani prospešné.
Kde som sa to ocitla, v akom pekle? Nesľubovala mi tá pani niečo celkom iné?
Zvrtla som sa na päte a pod tmavými sklami slnečných okuliarov prižmúrila oči. Kam ísť? Späť?
Na hrboľatej prašnej ceste stál môj ušpinený strieborný crossover. Dvere na ňom boli dokorán, až tu som cítila pach jeho rozhorúčených koženkových kresiel a smrad z motora.
Aj v ňom to bolo peklo, trvajúce presne štyri hodiny a dvadsaťdva minút. Toľko som sa škvarila v neskutočnej horúčave bez klimatizácie a trpela v benzínovom opare.
Tuším ma tá ojazdená kraksňa späť už neodvezie. Len čo som zabrzdila a vypla motor, zvláštne v nej zahrkotalo a spod predného kufra sa vyvalil dym. Vozidlo sa celkom určite prehrialo.
Bože, veď aj ja, vlhké rifľové kraťasy a tielko nalepené na chrbte toho boli dôkazom. Takže vpred, inej cesty niet. Prikrčila som sa, ťukla ukazovákom do zvonkohry a vyšla z prístreška na páliace slnko. V jeho slnečných lúčoch sa mihal dom, ktorý vyzeral presne ako na fotkách… Neveľká dvojposchodová stavba s vysunutou terasovou časťou, ktorá sa tiahla po celej prednej strane domu, na nej štyri okná smerujúce na západ, kde som práve stála, dva obloky na hornom podlaží, šindľová strecha obrastená machom.
A okolo chodník z malých kameňov a štrku, vedúci zrejme k zadnej časti chátrajúcej stavby. K tej by mala byť pribudovaná dvojizbová časť s kuchyňou a malou toaletou.
Prenajala som si ju na celý rok.
Presne toľko aj s dobrou rezervou by malo trvať, kým sa Julo zdekuje z Prešova a splní to, čím ma roky rokúce strašil. Aj vtedy, kým sme ešte boli manželmi. Vraj je mu to poondiate Slovensko malé, dusí ho, gniavi a bráni v rozlete. Tu on podnikať nebude, stačilo mu tých strastiplných päť rokov.
Okov, ktoré som mu naším manželstvom založila na ruky, sa zbavil pomerne rýchlo. Sotva som sa pozviechala zo straty malej a naučila sa znovu žiť… Bez nej.
Zbalil sa, hodil na mňa špinu i vinu za to, že som ju nedokázala ani len priviesť na svet, a po advokátovi mi poslal rozvodové papiere.
Aj tak by som nežila s niekým, kto ma z náhleho odchodu našej malej dcérky bez mihnutia oka obvinil už v momente, keď som začala krvácať.
Práve som stúpala na zarastený chodník. Vysoké trsy trávy na tomto mieste takmer prekryli jeho kamenčie, naozaj zúfalo potreboval prečistiť od buriny, keď vtom som začula akýsi zvuk.
Kroky?
Ozvali sa kdesi predo mnou. Dup, dup, dup. Zdali sa byť drobné, nástojčivé a rýchle, niekto zjavne cupkal po práchnivej terase! Po chvíľke som v štrbine medzi doskami zbadala šticu svetlých vlasov. A oči.
Malý sliedič! Huncút, ktorý ma potajme špehoval. Teda dieťa? Tu? Na to ma však nikto neupozornil. Urobila som ďalší váhavý krok vpred a doslova to decko odtiaľ vydurila. Vtedy zvýsklo, odlepilo sa od dosky a ako víchor vletelo do dvojkrídlových balkónových dverí.
Dievča?
Zdalo sa mi, že na drobnej postave vidím šaty a kučery plieskajúce po vypuklých holých lopatkách. Zastala som tesne pod verandou a v duchu zakliala.
Čo všetko mi majiteľka ešte zamlčala?
Znovu pohľad vzad na blatom pofŕkaný crossover, na jeho vábivé dvere, sedadlá preliačené ťarchou mojej batožiny, na prázdny papierový pohár od presladeného kapučína, ktoré som si kúpila na predraženej benzínke za výpadovkou z diaľnice.
Ešte bol čas odísť…
Milan Buno, literárny publicista
