Tento kultový príbeh vyšiel v mnohých vydaniach, no teraz po prvý raz vychádza v slovenčine v kompletnej neskrátenej verzii vrátane druhého dielu. Vďaka vydavateľstvu Ikar a v preklade Danky Jacečkovej. Príbeh štyroch sestier Malé ženy prvý raz uzrel svetlo sveta v druhej polovici 19. storočia, ale jeho obľúbenosť prekročila hranice času. Stále ďalším generáciám matiek a dcér ukazuje hodnotu rodiny, priateľstva, odpustenia a života v pravde a láske.
Dej sa odohráva v časoch americkej občianskej vojny v rokoch 1861 až 1865, do ktorej narukoval aj otec rodiny Marchovcov. Jeho manželka a dcéry prežívajú neľahké obdobie sprevádzané chudobou, chorobami a mnohými inými problémami. Napriek tomu si udržiavajú zmysel pre humor, sebaúctu a veria, že ich raz čaká lepšia budúcnosť.
Bezstarostné dievčatá sa za krátky čas menia na skutočné malé ženy schopné čeliť aj ťažkým výzvam s odvahou a odhodlaním.
Romantická najstaršia Meg už tajne myslí na vydaj.
Energická a neskrotná Jo zasa sníva o dráhe spisovateľky a je predobrazom samotnej autorky románu.
Skromná, pracovitá a krehká Beth je nadaná hudobníčka.
Najmladšia a rozmaznaná Amy by zasa chcela byť maliarkou.
Všetky štyri sú hrdinkami z mäsa a kostí, ktoré inšpirovali milióny čitateľov. Najmä intelektuálka Jo, ktorá je presvedčená, že k tomu, aby bola úspešná, nepotrebuje muža. Jej postava a zmýšľanie sa stali vzorom pre mnohé ženy.
“Malé ženy ponúkali niečo, čo na knižnom trhu dovtedy nebolo – rodinnú drámu s dôrazom na kvalitu medziľudských vzťahov, víťazstvo mravných hodnôt nad bohatstvom a postavením v spoločnosti, závan ženskej samostatnosti a rozhodnutie kráčať za volaním srdca aj proti prúdu,“ tvrdí prekladateľka kompletného diela Danka Jacečková z vydavateľstva Ikar.
„Odovzdaj im moje pozdravy a bozky. Povedz im, že na ne každý deň myslím, v noci sa za ne modlím, a v každom čase nachádzam útechu v ich láske. Rok, kým sa uvidíme, sa môže zdať veľmi dlhý, ale pripomeň im, že aj počas neho môžeme všetci pracovať, aby sme nepremárnili čas. Viem, že si budú pamätať všetko, čo som im povedal, že budú milujúcimi deťmi, ktoré si verne plnia povinnosti, statočne sa popasujú so svojím vnútorným nepriateľom, až napokon samy nad sebou zvíťazia. Takže keď sa vrátim, budem môcť byť na svoje malé ženy hrdý a mať ich radšej než kedykoľvek predtým.“
Román je poloautobiografický príbeh, v ktorom Louisa May Alcottová sprítomnila spomienky na svoje detstvo so sestrami v Concorde v Massachusetts. Je to nádherný nadčasový román o dospievaní a životných túžbach, ktorý neprestáva fascinovať ani po pol druha storočí.
Sledujeme ich drobné radosti, šťastné chvíle, ale aj každodenné hádky. Do ich života vstupujú osudové lásky i problémy, s ktorými sa musia popasovať. A aj keď sa každá zo sestier vydá na svoju vlastnú cestu, rodina a vzájomné puto ich vždy opäť spojí.
Začítajte sa do príbehu Malé ženy:
Kapitola 1
„Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce,“ zahundrala Jo ležiaca na rohoži pred kozubom.
„Byť chudobný je strašné!“ vzdychla Meg a pozrela sa na svoje staré šaty.
„Myslím, že nie je spravodlivé, ak majú niektoré dievčatá kopu pekných vecí a iné vôbec nič,“ dodala malá Amy a ublížene potiahla nosom.
„Ale máme otecka a mamičku a jedna druhú,“ ozvala sa Beth spokojne zo svojho kútika.
Štyri mladé tváre ožiarené blkotajúcim ohňom sa pri týchto povzbudivých slovách rozjasnili, vzápätí sa zasa zachmúrili, keď Jo smutne namietla: „Otecko tu s nami nie je a ešte dlho nebude.“
Nepovedala „možno nikdy“, ale každá z nich si to v duchu pomyslela, keď si spomenuli na otca, ktorý bol kdesi ďaleko na bojisku.
Na chvíľu zavládlo úplné ticho.
Vtom sa ozvala Meg veselším hlasom: „Ako viete, mama nám navrhla, aby sme si tento rok na Vianoce nedávali darčeky, lebo táto zima bude pre všetkých ťažká. Nemali by sme vraj míňať peniaze len tak pre potešenie, keď naši muži v armáde tak veľmi trpia. Veľa toho nezmôžeme, ale každá z nás môže priniesť aspoň malú obeť, a mali by sme to urobiť s radosťou. Obávam sa však, že ja to nedokážem.“ Meg pokrútila hlavou a ľútostivo pomyslela na všetky tie krásne veci, po ktorých túžila.
„Nemyslím si, že to málo, čo by sme utratili, by niekomu naozaj pomohlo. Každá máme dolár a ten by armáde veru veľký úžitok nepriniesol. Od vás ani od mamy nič neočakávam, ale za svoj dolár si chcem kúpiť Undine a Sintrama. Túžim po nich už dlho,“ vyhlásila knihomoľka Jo.
„Ja som ten svoj chcela minúť na nové noty,“ povedala Beth s ľahkým povzdychom, ktorý nepočul nikto okrem zmetáka pri kozube a stojana na kanvicu.
„Ja si kúpim parádnu škatuľku ceruziek od Fabera. Naozaj ich potrebujem,“ dôvodila Amy odhodlane.
„O našich peniazoch sa mama nezmienila a určite by si neželala, aby sme sa všetkého vzdali. Kúpme si každá, čo chceme, a užime si trochu zábavy! Isto pracujeme dosť ťažko na to, aby sme si to zaslúžili,“ zvolala Jo a skúmala podpätky svojich topánok, ako to robievajú muži.
„Ja teda určite áno! Takmer celý deň učím otravné deti namiesto toho, aby som si užívala domácu pohodu, po ktorej túžim,“ sťažovala sa Meg.
„Ty to nemáš ani spolovice také ťažké ako ja,“ protirečila Jo. „Ako by sa ti páčilo byť celé hodiny zavretá s nervóznou, mrzutou starou dámou, ktorá ťa ustavične preháňa, nikdy nie je spokojná a donekonečna ťa otravuje, až kým nemáš chuť vyletieť z okna alebo sa rozplakať?“
„Nepatrí sa šomrať, ale vážne si myslím, že umývanie riadu a upratovanie sú najhoršie práce na svete. Vždy ma to rozladí a prsty mi tak stuhnú, že nemôžem poriadne cvičiť,“ konštatovala Beth s pohľadom upretým na svoje zhrubnuté ruky a s povzdychom, ktorý tentoraz počuli úplne všetci.
„Neverím, že ktorákoľvek z vás trpí tak ako ja,“ vyhŕkla Amy. „Vy nemusíte chodiť do školy s bezočivými dievčatami, ktoré vás tyranizujú, keď na hodine niečo neviete, smejú sa vašim šatám, opečiatkujú vášho otca, ak nie je bohatý, a urážajú vás poznámkami, že nemáte dostatočne pekný nos.“
„Ak si myslela onálepkujú, tak to povedz správne, a nehovor o ockovi ako o nejakom úradnom lajstre,“ radila jej Jo so smiechom.
„Ja viem, čo som myslela, nemusíš byť hneď taká statirická. Je potrebné používať korpektné výrazy a rozširovať si slovnú zásobu,“ odvetila Amy dôstojne.
„Deti, nepodpichujte sa. Jo, azda by si nechcela mať peniaze, o ktoré ocko prišiel, keď sme boli malé? Bože, ako šťastne a dobre by sme si žili, keby sme nemali nijaké starosti!“ zasnila sa Meg, ktorá si pamätala lepšie časy.
„Minule si tvrdila, že sme omnoho šťastnejšie než deti Kingovcov, ktoré sa stále bijú a hádajú, hoci im peniaze nechýbajú.“
„To je pravda, Beth. Aspoň si to myslím, pretože aj keď musíme pracovať, užijeme si kopu zábavy a sme veselá partia, ako by povedala Jo.“
„Jo používa hrozné hovorové výrazy!“ poznamenala Amy a nesúhlasne sa pozrela na dlhú postavu natiahnutú na rohoži.
Jo sa okamžite posadila, vopchala si ruky do vreciek a začala si pohvizdovať.
„Jo, prestaň, je to detinské!“
„Preto to robím.“
„Protivia sa mi hrubé, neokrôchané dievčatá!“
„A ja zasa neznášam afektované, ufňukané malé žaby!“
„Dobre si spolu nažívajú vtáčiky vo svojich malých hniezdach,“ zanôtila Beth ako zmierovací sudca a vystrúhala takú grimasu, až sa oba krikľavé hlasy rozpustili v smiechu a podpichovanie sa na nejaký čas skončilo.
„Vážne, dievčatá, chybu ste urobili obe,“ zhostila sa Meg úlohy najstaršej sestry a začala ich napomínať. „Josephine, už si dosť stará na to, aby si sa prestala správať detinsky. Neprekážalo to až tak veľmi, keď si bola malé dievča, ale vyrástla si a nosíš vlasy vyčesané dohora. Nemala by si zabúdať, že už si mladá dáma.“
„Nie som! A ak ju zo mňa robí účes, budem nosiť dva vrkoče až do dvadsiatky!“ vykríkla Jo, strhla si z vlasov sieťku a rozpustila svoju gaštanovú hrivu. „Neznesiem myšlienku, že musím vyrásť a stať sa slečnou Marchovou, nosiť dlhé šaty a vyzerať ako zo škatuľky! Už to je dosť zlé, že som dievča, hoci sa mi páčia chlapčenské hry, práca a spôsoby! Nedokážem prekonať sklamanie, že nie som chlapec. A teraz je to ešte horšie, pretože umieram túžbou ísť bojovať s ockom. No keďže som dievča, môžem iba sedieť doma a štrikovať ako unudená stará baba!
Jo potriasla modrou armádnou ponožkou, až ihlice zaštrngali ako kastanety a klbko odletelo na druhú stranu izby.
„Úbohá Jo! Máš smolu, ale nedá sa nič robiť. Musíš sa uspokojiť s tým, že máš chlapčenské meno a hráš sa na nášho brata,“ povedala Beth a pohladila ju po nepoddajných vlasoch rukou, ktorej jemný dotyk by nezhrubol, ani keby musela umyť všetok riad na svete.
„Pokiaľ ide o teba, Amy,“ pokračovala Meg, „si príliš puntičkárska a rezervovaná. Teraz sú tvoje maniere zábavné, ale ak si nedáš pozor, vyrastie z teba afektovaná husička. Páčia sa mi tvoje pekné spôsoby a vyberaný slovník, ak sa priveľmi neusiluješ hrať na dámu. Vtedy sú nezmyselné slová, ktoré používaš, rovnako zlé ako hovorové výrazy, ktorými nás častuje Jo.“
„Ak je Jo vetroplach a Amy hus, čo som, prosím, ja?“ opýtala sa Beth pripravená na Meginu kázeň.
„Ty si jednoducho zlatíčko,“ odvetila Meg vrelo a nikto jej neodporoval, pretože „myška“ bola maznáčikom celej rodiny.
Keďže čitatelia zvyčajne chcú mať predstavu o tom, ako hrdinovia knihy vyzerajú, na chvíľu sa zastavíme, aby sme si povedali pár slov o štyroch sestrách, ktoré za súmraku sedia a štrikujú pri kozube, v ktorom veselo praská oheň, zatiaľ čo vonku ticho padá decembrový sneh. Izba je priestranná a útulná, hoci koberec už vybledol a nábytok je veľmi jednoduchý. Na stene visí zopár pekných obrazov, výklenky sú plné kníh, v oknách kvitnú chryzantémy a vianočné ruže. Všetko je nasiaknuté príjemnou vôňou domova.
Margaret, najstaršia zo štyroch sestier, má šestnásť rokov a je veľmi pôvabná. Má oblú postavu, svetlú tvár s veľkými očami, riavu jemných hnedých vlasov, rozkošné pery a biele ruky, na ktoré si dosť potrpí. Pätnásťročná Jo je veľmi vysoká, chudá s hnedastou pleťou. Výzorom pripomína nemotorné žriebä, pretože občas nevie, čo si počať s dlhými končatinami, ktoré akoby jej prekážali. Má výrazné ústa, smiešny nos a prenikavé sivé oči, ktorým nič neunikne. Niekedy z nich šľahajú blesky, inokedy iskria veselosťou alebo sú zamyslené. Dlhá hriva hustých vlasov je jej skutočnou ozdobou, no zvyčajne si ich zmotá pod sieťku, aby jej neprekážali. Jo má zhrbené plecia, veľké ruky a chodidlá a nedbalo oblečené šaty. Celkovo vzbudzuje dojem dievčaťa, ktoré sa rýchlo mení na ženu a vôbec sa mu to nepáči. Elizabeth, alebo Beth, ako ju všetci volajú, je ružolíca trinásťročná dievčina s hladkými vlasmi a jasným pohľadom. Je plachej povahy, má bojazlivý hlas a mierumilovný výraz, ktorý len málokedy niečo naruší. Ocko ju volá „stelesnený pokoj“ a táto prezývka jej sedí naozaj dokonale. Žije vo svojom šťastnom svete, ktorý sa odváži opustiť len vtedy, keď sa chce stretnúť s tými pár ľuďmi, ktorým dôveruje a má ich rada. Amy, hoci je najmladšia, je najdôležitejšou osobou z celej rodiny, aspoň podľa vlastnej mienky. Dokonale štíhla princezná s modrými očami, belostnou pleťou a blonďavými kučierkami po plecia. Vždy sa nesie ako mladá dáma, ktorá si potrpí na vyberané spôsoby. Povahu štyroch sestier Marchových odhalíme čitateľovi v príhodnej chvíli.
Milan Buno, knižný publicista
