Jedinečná hrdinka, nádherné historické kulisy, ktoré autorka opisuje veľmi vierohodne a k tomu romantické napätie, aké hľadáte v podobných príbehoch. Najúžasnejší je však vývoj postáv, nielen Emily, ale aj Ashleyho, takže po dočítaní máte chuť prečítať si túto knihu ešte raz.
Georgiánska séria od Mary Baloghovej pokračuje. Po prvej knihe Láska bez citu je tu novinka Tichá melódia.
Lady Emily Marlowová je krásna, nezávislá mladá žena. Od raného detstva je nepočujúca, a preto si veľmi cení podporu svojej rodiny. Manželstvo s mužom, ktorého jej príbuzní vybrali, ju však nemôže uspokojiť. Jediný, po ktorom Emily kedy túžila, je totiž ľahkovážny lord Ashley Kendrick. Je jej dievčenská láska a nikdy naňho nezabudla, hoci odišiel do Indie za novým životom.
Po siedmich rokoch sa Ashley vráti do Anglicka ako zdrvený vdovec. Ani on na Emily nezabudol a požiada ju o ruku. Dievčinou však zmietajú rozporuplné city. Aj keď ho stále ľúbi, bojí sa, že pred ňou pokľakol len z povinnosti. A čo si má myslieť o tých siedmich rokoch plných tajomstiev, ktoré jej Ashley neodhalil?
Emily však postupne zisťuje, že stojí za to bojovať o muža svojho života. Dostala druhú šancu a cíti, že láska je ako jemná melódia, priveľmi krásna, aby sa dala vyjadriť slovami…
Tichá melódia je jedna z najlepších historických romancí Mary Baloghovej, čo oceňujú nielen čitateľky, ale aj médiá, kritici, či ďalšie autorky romancí. „Len čo sa do nej začítate, nedokážete ju prestať čítať,“ sľubuje autorka bestsellerov Susan Elizabeth Phillipsová.
Mary Baloghová mala idylické detstvo, hoci Swansea, jej rodné mesto, bolo silne bombardované. Má o dva roky staršiu sestru Moiru, s ktorou ich nikto nevedel rozdeliť a nikdy sa nehádali. Neustále sa hrali s bábikami a vymýšľali im príbehy až do hlbokej noci – dokiaľ im to matka nezarazila. V detstve zhltli každú knižku od Enid Blytonovej a ich zošity sa zapĺňali vymyslenými príbehmi.
Mary vedela, že ak niekedy bude písať, chce stvoriť rovnaký svet regentského Anglicka ako spisovateľky Jane Austinová, či Georgetta Heyerová. Písala na staromódnom písacom stroji, a keď prvýkrát použila počítač, bola užasnutá, ako ľahko sa mohla v texte vrátiť dozadu a opravovať chyby. Podobne si užívala tlačiareň – stránky knihy sa jej rodili pred očami a ona pri tom mohla sedieť s vyloženými nohami…
Zameriava sa na knižné série, v ktorých svet jej postáv môže väčšmi ožívať a ona sa zase môže pohrať s viacerými hlavnými postavami, ktoré prechádzajú z románu do románu. Svojich hrdinov a hrdinky spoznáva popri písaní, neplánuje ich dopredu. Stáva sa jej, že sa zasekne, pretože postavy navzájom neladia – musí im nájsť nového partnera.
Začítajte sa do novinky Tichá melódia:
1756
ŤAŽKO SA MU ODCHÁDZALO. Ale nemohol zostať. Odchádzal dobrovoľne — bol mladý, plný energie a túžby po dobrodružstve a už dávno chcel žiť vlastným životom.
Odchádzal tam, kde ho čakajú nové možnosti, nové sny. Ale nechával tu ľudí aj miesta. A hoci vzhľadom na to, že bol mladý, vedel naisto, že všetkých jedného dňa znova uvidí, no zároveň vedel, že uplynie veľa rokov, kým sa tak stane.
Odchody nebývajú ľahké.
Lord Ashley Kendrick bol synom vojvodu. Mladším synom, a preto potreboval zamestnanie. Ale nepozdávala sa mu ani armáda, ani cirkev, čo sú zvyčajne profesie mladších synov, a tak v dvadsiatich troch rokoch nerobil nič užitočnejšie, len si vyhadzoval z kopýtka a v posledných mesiacoch spravoval bratovi Lukovi, vojvodovi Harndonovi, panstvo Bowden Abbey. Vždy ho lákalo podnikanie, ale otec mu zakazoval robiť čosi pod úroveň aristokrata — aj keď bol len mladší syn. Luke to videl inak. A tak sa Ashley s váhavým požehnaním brata vybral do Indie, kde mal nastúpiť na nové miesto vo Východoindickej spoločnosti.
Túžil odísť. Konečne bude sám sebe pánom, bude robiť, čo chce, a dokáže si, že si vie ukovať vlastný osud. Už sa nevedel dočkať, kedy začne žiť novým životom, a tešilo ho pomyslenie, že v Indii nebude závislý od brata. Ale rozlúčka bola ťažká. Vybavil to deň pred odchodom a všetkých prosil, aby ho na druhé ráno nechali odísť samého, vyrazí z Bowden Abbey, akoby šiel vybaviť nejakú rannú pochôdzku. Dal zbohom Lukovi, jeho manželke Anne, ich dcérke Joy, Emmy…
Ach, lenže s Emmy sa v skutočnosti nerozlúčil. Pravda, vyhľadal ju a oznámil jej, že na druhý deň odchádza. Potom jej položil ruky na plecia, veselo sa na ňu usmial, povedal jej, aby poslúchala, a odišiel, ani mu nestihla nič odvetiť.
Niežeby mu Emmy mohla odpovedať slovne, aj keby chcela. Bola hluchonemá. Vedela čítať z pier, ale nedokázala vysloviť svoje myšlienky inak, iba veľkými sivými očami — výrazom tváre a posunkami, ktoré sa naučil chápať za ten rok, čo ju poznal, ako aj vďaka ich tajnej, hoci nie celkom primeranej reči, ktorú si osvojili. Nevedela čítať ani písať. Bola Annina sestra a prišla do Bowdenu krátko potom, čo sa Anna vydala za Luka.
Emmy bola dieťa. Hoci mala pätnásť rokov, jej postihnutie a divá túžba po slobode — málokedy sa obliekala alebo správala ako urodzená mladá dáma — nútili Ashleyho, aby ju vnímal ako dieťa. Vzácne dieťa, ktoré si veľmi obľúbil a neraz sa jej zdôveroval so svojimi pocitmi márnosti a so snami. A to dieťa ho zbožňovalo. Nenamýšľal si to. Každú voľnú chvíľu trávila v jeho spoločnosti, hľadela naňho alebo cez okno izby, v ktorej pracoval, počúvala ho tými krásnymi, výraznými očami, chodila za ním po celom statku. Nikdy mu nebola na ťarchu. Mal ju veľmi rád, no nevedel to vyjadriť slovami.
Deň pred odchodom sa bál Emminých očí. Nemal odvahu rozlúčiť sa s ňou. Tak len povedal, čo si nacvičil, a náhlivo od nej odišiel — akoby preňho neznamenala nič viac, akoby bola len dieťa, ktoré má zhovievavo rád.
Na druhý deň svoju zbabelosť oľutoval. Ale neznášal rozlúčky.
Vstal zavčasu. Nemohol spať, mysľou mu vírili vzrušujúce predstavy, čo všetko ho čaká, jeho telo chcelo čím skôr odísť, ale jeho pocity sa zmietali medzi túžbou vyraziť na cestu a ťažobou z pomyslenia, že za sebou zanechá všetko známe a drahé.
Vstal zavčasu, aby sa naposledy s láskou pozrel na Bowden Abbey, kde žil od raného detstva. Samozrejme, to panstvo nepatrilo jemu. Hoci bol jeho dedičom, lebo Lukovo a Annino prvorodené dieťa bolo dievča. Ale určite ešte budú mať aj synov, uvažoval. Dúfal, že ich budú mať.
Byť dedičom panstva sa mu nezdalo dôležité, hoci Bowden mal rád. On chcel žiť vlastným životom. Chcel si sám zarobiť majetok, sám si vybudovať domov a splniť si svoje sny.
Milan Buno, knižný publicista
