Priateľsky sa im hovorí „králičky“. Z toho usudzujem, že ide o ľudské morčatá, ženy, na ktorých sa robia experimenty. Ženy nad nimi držia ochrannú ruku…
„Králičky“ sú všetky hotové. Operujú im nohy. Wanda má jazvu na oboch nohách od vnútorného členka až po koleno. Eugenia má hlbokú jazvu, stratila veľa mäsa, ktoré jej zobrali z ľavej nohy. Obe ich nohy sa zahojili. Avšak Bunny…
Berlín 1989: opona medzi Východom a Západom spadla a Miriam Winterová sa stará o svojho umierajúceho otca Henryka. Jeho životný príbeh sa začne odhaľovať, keď na smrteľnej posteli vykríkne meno Frieda a Miriam pod náramkom jeho hodiniek objaví tetovanie.
Začína sa silný a dojímavý príbeh Pokusné králičky.
Cíti, ako sa jej v zovretej ruke zrýchľuje pulz, a keď sa spomalí krvný obeh, začne jej v nej hučať. Zrak sa jej nedarí odvrátiť. Zrazu sa mu zmení pohľad a zameria sa na ňu. Črty tváre sa mu zmenia. „To je v poriadku. Som pri tebe.“ Keď vyhŕkne tieto slová, zlomí sa jej hlas.
„Frieda,“ prehovorí šepotom padajúceho listu. „Frieda.“ Jeho hlas jej pripomína, že ide o jej ocka, muža, ktorý jej spieval pred spaním, čítal rozprávky a hladkal ju po vlasoch. Ocko, muž, s ktorým sa nerozprávala už desať rokov…
V snahe získať čo najviac indícií nájde Miriam medzi vecami svojej matky väzenský mundúr zo ženského koncentračného tábora Ravensbrück. Okrem toho objaví aj tucet listov, ktoré Henrykovi napísala neznáma Frieda. Listy prezrádzajú znepokojujúcu pravdu o „pokusných králičkách“ – mladých dievčatách, na ktorých v tábore vykonávali experimenty. Z rozprávania o obetách a utrpení vyskladá Miriam aj osud lásky, ktorú Henryk vo svojom srdci skrýval vyše päťdesiat rokov.
Príbehy výnimočne silných žien z tábora inšpirujú Miriam k snahe zbúrať steny, ktoré okolo seba vystavala. Pokusné králičky je drsné a silné rozprávanie o hrozivej histórii ľudstva a rodinných tajomstvách, ktoré pretkáva osobný a smutný príbeh Miriam. Presvedčte sa, že nádej môže prežiť aj v tých najtemnejších časoch.
Začítajte sa do novinky Pokusné králičky:
Písal sa rok 1942 a ona už takmer šesť mesiacov chodila do mojej triedy. Prehovorila iba zriedka, nikdy sa neusmievala, počúvala však tak sústredene, že by nabila energiou každého profesora, pravda, ktorý by práve nevyučoval v čase nacistického režimu.
Namiesto toho ma jej brilantné vedomosti z predmetov, ktoré som vyučoval, textov, ktoré sme preberali, čoraz viac znervózňovali.
Bola rovnako atraktívna ako ostatní spolužiaci. Oboch pohlaví. Statná a silná. Bola však pánom mojej pozornosti a ja som zúfalo túžil vedieť, čo si myslí. Čo si o tých textoch myslí.
Zatiaľ som z jej úst nepočul ani slovo. Vonku za oknom sa sypal sneh a trieda bola popudlivá a znudená, pretože chceli byť vonku ako hlúčik šteniatok. Prechádzal som sa po triede za katedrou s kriedou v ruke.
Na tabuľu som napísal Schmerz – Bolesť – a končeky prstov som mal špinavé od kriedy.
Predniesol som teóriu, ktorá sa skrýva za smrťou, umieraním a „vyšším dobrom“. Všetko prijateľné. Zrazu mi na ňu padol zrak a rozhodol som sa podstúpiť obrovské riziko.
Vyrazil som. Za ňou.
Aby som videl, či zareaguje.
„Keď premýšľame o bolesti…“ formuloval som slová a vypúšťal ich z úst, skôr ako som ich zvážil. „Súčasní autori nevedia vyobraziť bolesť ako tí zo skorších storočí.“
Zdvihla zrak a pozrela sa mi rovno do očí. Zastal som a zamrzol pred jej lavicou, no ďalej som pokračoval: „Bolesť je stará entita a… veru, možno by sme sa predsa mohli niečo od tých Rusov naučiť.“
„Ako hladovať,“ zahlásil jeden z mladých mužov s jemným úškrnom. Pozrel som sa na neho a čakal, kým sa opäť neposadí na stoličku.
„Ruskí autori cítia svoju bolesť, aby umožnili čitateľom trpieť,“ povedal som.
Trieda sa zasmiala, no nebol som si istý, či som bol na smiech.
„Všetci čoskoro pocítia bolesť Führera,“ pridal sa ďalší študent.
„Nie,“ prerušila ho ona. „Vy iste máte na mysli, že tú bolesť cítime, akoby bola naša vlastná.“
Vtedy prvýkrát prehovorila a zvyšok triedy sa na ňu pozrel, spolu so mnou, so zaujatosťou a v šoku z toho, že sa vôbec ozvala. Jeden zo študentov obdivne zapískal a v triede sa spustili smiech a vrava.
No prehovorila, ku mne, a pokračovala, sprisahanecky stišujúc hlas, a ja som sa k nej nahol. „Sila diela nie je v slovách ani činoch, ale vo vytvorení každej nuansy pocitu, ktorý niekto iný pocítil, súhlasíte, profesor?“ opýtala sa francúzsky.
Pozrel som sa po triede, ktorá sa bavila jej zosmiešňovaním. Zahniezdil som sa na stole.
„Súhlasím,“ povedal som a opatrne skladal slová po francúzsky, mysliac si, že možno ide o trik. Francúzske slová zneli vycibrene, boli však hrdzavé a ťažko sa mi lovili z pamäti.
„Ak sa pozrieme na Rusko, Francúzsko a Írsko, môžeme skúmať bolesť, ktorú si nevieme predstaviť.“ Rozprávala hlasným, chrapľavým hlasom, ktorý nezodpovedal jej veku, naďalej vo francúzštine. Ako som počúval, jazyk bol čoraz živší, vzrušujúcejší a oslobodzujúcejší. Trieda sa opäť mrvila a sledovala našu výmenu.
Stíšil som hlas. „Aj naša minulosť je plná bolesti.“
„To je,“ súhlasila. Potom prešla z francúzštiny do angličtiny a dodala: „Lenže naša história je tiež vystavená komukoľvek, kto je pri moci. Stáva sa z nej skôr fikcia ako fakt, otvorená rozmarom a kratochvíľam nafúknutej Schwachkopf.“ Použila nemecké slovo a šok na mojej tvári sa odrazil na žiakoch. Ani jeden z nich nerozumel zvyšku našej výmeny, ako sa však zdalo, slovo Schwachkopf zarezonovalo. Pozrela sa na mňa, spochybňujúc moje slová.
„Pozrite si stranu sedemdesiatšesť,“ povedal som triede v angličtine. Zasmiala sa a ja som prešiel do nemčiny, opäť zadal úlohu a dodal: „Vo dvojici prediskutujte techniky, ktoré autor využíva pri opise bolesti.“
V triede najskôr zavládol šum, mrmlanie a potom sa spustila živá vrava. Podišiel som k jej lavici a naklonil sa.
