„Čierna vdova je triler, ktorý budete čítať so zatajeným dychom. Šokujúco jasnozrivý román, odrážajúci zložitosť dnešného sveta. Silva opäť dokázal, že vie po novom spracovať známe témy a vdýchnuť im nový život,“ napísal prestížny Publishers Weekly.
Áno, je neuveriteľné, ako blízko sa niekedy spisovatelia dostanú k udalostiam, ktoré sa ešte len mali udiať. A napokon sa udiali. Aj preto podobnosť skutočných a fiktívnych útokov, aj spojenie s bruselskou štvrťou Molenbeek sú v tejto knihe čisto náhodné. „Nie som pyšný na svoju predvídavosť,“ tvrdí majster špionážnych trilerov Daniel Silva. „Kiežby vražedný apokalyptický terorizmus Islamského štátu existoval iba na stránkach tejto knihy.“
Špionážny triler Čierna vdova
Teroristická sieť. Pavučina lží. Smrtiaca odveta.Toto je v skratke špionážny triler Čierna vdova, na ktorej začal Daniel Silva pracovať ešte predtým, ako islamská teroristická skupina ISIS spáchala sériu útokov v Paríži a Bruseli. „Sprvu som uvažoval, že rukopis odložím, ale napokon som ho dokončil podľa pôvodného plánu. Akoby sa tragické udalosti ešte neodohrali,“ prezrádza Daniel Silva.
Legendárny špión a reštaurátor Gabriel Allon sa chystá prevziať funkciu riaditeľa izraelskej tajnej služby, no v poslednej chvíli mu tom zabráni bombový útok v parížskej štvrti Marais. Bezradná francúzska vláda požiada Allona, aby odstránil strojcu útoku, prv než udrie znova. Hľadaným teroristom je muž, ktorého volajú Saladin.
Saladin stojí na čele teroristickej siete a jeho ambície sú rovnako grandiózne ako krycie meno, ktoré si zvolil.
Ak ho chce Allon dolapiť, musí nastrčiť agentku do najnebezpečnejšej teroristickej skupiny na svete. Je ňou skvelá lekárka, mladá žena rovnako odvážna ako krásna. Na Gabrielov príkaz vystupuje ako čierna vdova bažiaca po pomste.
Čaká ju riskantná cesta z nepokojných parížskych predmestí cez ostrov Santorini a krutý svet islamského kalifátu až do Washingtonu, kde Saladin plánuje apokalyptickú noc hrôzy, ktorá má zmeniť chod svetových dejín…
Špičkový agent Gabriel Allon
Séria Daniela Silvu je mimoriadne populárna nielen vo svete, ale aj u slovenských čitateľov. Po prvý raz sa objavil v románe Majster vrah ako morózny trúchliaci muž, špičkový agent. Teraz je už šéfom izraelskej tajnej služby, no naďalej je v teréne nenahraditeľný.
So sympatickým izraelským agentom Gabrielom Allonom, ktorého si zamilujete, vzniklo už dvadsať kníh. Autor strávil v Izraeli veľa času, precestoval krajinu krížom-krážom a niektoré časti pozná naozaj dôverne. Preto sú jeho trilery také autentické a hodnoverné.
Daniel Silva preštuduje pred písaním novej knihy stovky iných kníh, aby vystihol podstatu problému, atmosféru prostredia a presne vystihol zložitosť danej politiky. Aj z príbehu Čierna vdova cítiť, že preštudoval množstvo kníh, článkov, webových stránok, archívnych dokumentov.
Daniel Silva
Daniel Silva je autorom bestsellerov New York Times, za ktoré získal množstvo ocenení: Prísne tajné, Znamenie zabijaka, Zabijak sa vracia, Majster vrah, Anglický zabijak, Spovedník, Smrť vo Viedni, Agent Mossadu, Posol smrti, Tajný agent, V tieni Moskvy, Zradca, Prípad Rembrandt, Špiónka, Padlý anjel, Angličanka, Prípad Caravaggio, Anglický špión, Čierna vdova, Dom špiónov, Druhá žena, Nové dievča a Rád.
Preslávil sa sériou trilerov so špičkovým agentom a reštaurátorom Gabrielom Allonom. Jeho knihy sa stali medzinárodnými bestsellermi a boli preložené do vyše 30 jazykov. Daniel Silva žije na Floride so svojou manželkou televíznou žurnalistkou Jamie Gangelovou a dvojčatami Lily a Nicholasom.
Začítajte sa do knihy Čierna vdova:
MARAIS, PARÍŽ
Koncu Hanny Weinbergovej predchádzali udalosti v Toulouse. V ten večer telefonovala Alainovi Lambertovi z ministerstva vnútra a povedala, že tentoraz treba niečo urobiť. Alain prisľúbil rýchlu odvetu. Bude rázna, ubezpečil Hannu, išlo však o štandardnú odpoveď úradníka, ktorý v skutočnosti neplánoval urobiť vôbec nič. Na druhý deň ráno minister osobne navštívil miesto útoku a vyzval na „dialóg a zahojenie rán“. Rodičom troch obetí adresoval iba slová sústrasti. „Naša práca sa zlepší,“ povedal pred náhlivým odchodom do Paríža. „Určite.“
Obete, dvaja chlapci a dievča, mali dvanásť rokov a boli Židia, hoci francúzske médiá v prvých správach akosi pozabudli uviesť ich náboženskú príslušnosť. Rovnako nespomenuli, že šiesti útočníci boli moslimovia, napísali len, že pochádzali z predmestského sídliska, banlieu, východne od centra Toulouse. Opis útoku bol taký nejasný, až to hraničilo s nepresnosťou. Podľa francúzskeho rozhlasu došlo k potýčke pred miestnou patisserie. Traja ľudia sa pri nej zranili, jeden vážne. Polícia prípad vyšetruje. Nikoho nezatkli.
Popravde nešlo o potýčku, ale o dobre premyslený útok. A neútočili tínedžeri, ale dospelí, asi dvadsaťpäťroční muži, ktorí prišli do centra Toulouse hľadať Židov s úmyslom ublížiť im. Mladíkov zjavne netrápilo, že ich obeťami sa stali deti. Chlapcov kopali, pľuli na nich a nakoniec ich ubili na smrť. Dievčinu zrazili na chodník a nožom jej dorezali tvár. Skôr ako sa útočníci dali na útek, obrátili sa na skupinu zdesených okolostojacich a zakričali: „Chajbar, Chajbar, ja Jahud!“ Svedkovia udalosti netušili, že ide o pripomienku dobytia židovskej oázy pri Medine moslimami v siedmom storočí. Bol to jasný odkaz. Tí šiesti chceli naznačiť, že Mohamedove vojská si idú po francúzskych Židov.
Útok v Toulouse nebol ani prvý, ani nečakaný. Francúzskom zmietala najmohutnejšia vlna násilia proti Židom od čias holokaustu. Zápalné bomby v synagógach, ničenie náhrobkov, rabovanie v obchodoch, vandalské útoky na domy, výhražné grafity. Len za posledný rok evidovali viac než štyritisíc útokov a Hanna a jej tím z Centra Isaaca Weinberga pre štúdium antisemitizmu vo Francúzsku každý incident zaznamenali a dôkladne vyšetrili.
Centrum, pomenované po Hanninom starom otcovi z otcovej strany, slávnostne otvorili za prísnych bezpečnostných opatrení pred desiatimi rokmi. Teraz to bola najváženejšia inštitúcia svojho druhu vo Francúzsku a Hannu Weinbergovú pokladali za významnú kronikárku novej vlny antisemitizmu. Priaznivci ju nazvali „bojovníčkou za pamäť“, ktorá sa nezastaví pred ničím v snahe prinútiť Francúzsko, aby ochránilo svoju obliehanú židovskú menšinu. Protivníci boli oveľa nemilosrdnejší. Preto Hanna už dávno nečítala, čo o nej píšu v novinách alebo na internete.
Weinbergovo centrum stálo na rue des Rosiers, najpozoruhodnejšej ulici v najviditeľnejšej židovskej štvrti Paríža. Hanna bývala za rohom na rue Pavée. Na menovke pri zvončeku bolo napísané MME BERTRANDOVÁ, jedno z mála opatrení, čo urobila pre svoju bezpečnosť. V byte bývala sama, obklopená vecami, ktoré patrili trom generáciám jej predkov, vrátane skromnej zbierky obrazov a stoviek starožitných lunet, Hanninej tajnej vášne. V päťdesiatich piatich rokoch bola stále slobodná a bezdetná. Občas, ak to dovolili pracovné povinnosti, si dožičila milenca. Alain Lambert z ministerstva vnútra bol kedysi príjemným rozptýlením v napätom období protižidovských incidentov. Po návšteve svojho nadriadeného v Toulouse zavolal Hanne domov.
„Že vraj rázna reakcia,“ poznamenala uštipačne. „Mal by sa hanbiť.“
„Urobili sme to najlepšie, čo sme mohli.“
„Vaše najlepšie nebolo dosť dobré.“
„V týchto časoch je múdrejšie neprilievať olej do ohňa.“
„To isté hovorili v lete tisícdeväťstoštyridsaťdva.“
„Netreba priveľmi podliehať emóciám.“
„Nemám inú možnosť, Alain, musím vydať vyhlásenie.“
„Buď opatrná pri voľbe slov. Sme jediní, čo stoja medzi tebou a nimi.“
Hanna zložila. Potom otvorila hornú zásuvku písacieho stola a vybrala z nej kľúč. Bol to kľúč od dverí na konci chodby. Za nimi bola Hannina detská izba zamrznutá v čase. Posteľ s čipkovým baldachýnom. Police plné plyšových zvieratiek a hračiek. Vyblednutý plagát s obľúbeným americkým hercom. A v tieni nad rustikálnou komodou visel obraz od Vincenta van Gogha. Marguerite Gachetová pri toaletnom stolíku… Hanna prešla prstom po ťahoch štetcom a spomenula si na muža, ktorý obraz reštauroval prvý a posledný raz. Ako by konal v tejto situácii? Nie, pomyslela si s úsmevom. To by nešlo.
Ľahla si do svojej detskej postele a napočudovanie zaspala. Keď sa zobudila, mala plán.
Väčšinu nasledujúceho týždňa Hanna a jej tím pracovali v prísne tajných podmienkach. Potichu oslovovali možných účastníkov, presviedčali, hľadali sponzorov. Dvaja dosiaľ spoľahliví sponzori odmietli, lebo podobne ako minister vnútra zastávali názor, že je lepšie neprilievať olej do ohňa. Hanna nakoniec musela čerpať z vlastných financií, ktorých mala, našťastie, dosť. Aj to jej nepriatelia zazlievali.
Nakoniec ostala otázka, ako nazvať Hannino podujatie. Šéfka propagačného oddelenia centra Rachel Lévyová považovala za najvhodnejší prístup nenápadnosť s náznakom zahmlievania, ale Hanna nesúhlasila. Keď horia synagógy, povedala, opatrnosť je luxus, aký si nemôžeme dovoliť. Hanna chcela trúbiť na poplach, vyzvať ľudí, aby konali. Načarbala niekoľko slov na papierik a položila ho na Rachelin zaprataný stôl.
„To by malo vzbudiť pozornosť,“ poznamenala.
Vtedy ešte neprisľúbil účasť nikto dôležitý – okrem otravného amerického blogera a komentátora z káblovej televízie, ktorý by prijal pozvanie aj na vlastný pohreb. Neskôr sa však ozval Arthur Goldman, popredný historik antisemitizmu z Cambridgea, že je ochotný urobiť si výlet do Paríža – pod podmienkou, že ho Hanna ubytuje na dva dni v jeho obľúbenom apartmáne v hoteli Crillon. Vďaka tomu sa jej podarilo získať Maxwella Straussa z Yale, ktorý si nikdy nedal ujsť príležitosť vystúpiť na tom istom pódiu ako jeho rival. S ostatnými to šlo rýchlo. Pozvanie prijal riaditeľ Amerického múzea holokaustu, dvaja významní autori memoárov aj odborník na francúzsky holokaust z izraelského Pamätníka Jad Vašem. K nim pribudla spisovateľka, skôr pre svoju mimoriadnu popularitu ako pre historickú presnosť, a francúzsky extrémne pravicový politik, ktorý zriedka hovoril o ľuďoch v dobrom. Pozvanie dostali aj viacerí duchovní a predstavitelia miestnych moslimských komunít. Všetci do jedného odmietli – rovnako ako francúzsky minister vnútra. Alain Lambert to Hanne oznámil osobne.
„Naozaj si čakala, že príde na konferenciu s takým provokatívnym názvom?“
„Božechráň, tvoj pán predsa nikdy nerobí nič provokatívne.“
„A čo bezpečnosť?“
„Vždy sme sa o seba vedeli postarať.“
„Len žiadni Izraelčania. Celé podujatie by potom nepríjemne zaváňalo.“
Na druhý deň Rachel Lévyová vydala vyhlásenie pre tlač. Médiá sú na konferencii vítané, počet miest pre verejnosť je obmedzený. O niekoľko hodín na rušnej ulici v dvadsiatom obvode zaútočil muž sekerou na pobožného Žida a spôsobil mu vážne zranenia. Predtým než útočník ušiel, zamával zakrvavenou zbraňou a vykríkol: „Chajbar, Chajbar, ja Jahud!“ Polícia údajne začala vyšetrovanie.
