Jeden z najobľúbenejších príbehov Agathy Christie, ktorý hneď po vydaní vychvaľovali médiá, kritici aj čitatelia. Oceňovali nielen skvelú zápletku, jej čoraz lepší štýl písania, ale aj humor a nadhľad. Jeden z recenzentov považoval Karty na stole za najlepší jej román a ďalší ho označil za najoriginálnejšiu detektívku s brilantným a prekvapivým záverom.
Karty na stole
Pán Shaitana, výstredný zberateľ kuriozít, sa v spoločnosti preslávil okázalými večierkami. Keď sa tento záhadný človek pochváli Herculovi Poirotovi, že vražda je preňho formou umenia, detektív len váhavo prijme pozvanie na bridžový večierok, počas ktorého mu hostiteľ plánuje predstaviť súkromnú „zbierku“ vrahov.
Okrem štyroch hostí, ktorí vraj v minulosti spáchali vraždu, sa u Shaitanu stretávajú aj štyri detektívne esá: superintendent Battle zo Scotland Yardu, známa autorka detektívok Ariadne Oliverová, plukovník Race z kráľovskej tajnej služby a vychýrený detektív Hercule Poirot. Spočiatku nevinná partia bridžu sa však rýchlo zmení na celkom inú hru…
Brilantná detektívka
Karty na stole je jedna z najlepších detektívok Agathy Christie, ktorá je dokonca napísaná s vtipom a nadhľadom. Opäť brilantná zápletka, rôznorodé postavy, sled myšlienok a udalostí, ktoré s chuťou sledujete, vnímate a snažíte sa prísť na to, kto je vrahom.
Poirot je geniálny, tá jeho dedukcia a vystupovanie sú úžasné, takže jedine on môže donútiť vraha, aby vyložil karty na stôl. Podľa nás je táto knižná predloha dokonca lepšia ako filmová verzia, aj keď všetka česť Davidovi Suchetovi.
Táto detektívka je navyše špeciálna aj tým, že sa v nej stretnú štyri postavy z diel Agathy Christie, v ktorých pátrajú samostatne. Pre pani Oliverovú je to premiéra.
S náčrtom zápletky sme sa vďaka Poirotovi zoznámili už vo Vraždách podľa abecedy. A pozor – v tejto knihe je zasa zmienka o prípade v Orient-exprese. A to dokonca vrátane rozuzlenia, takže najskôr si prečítajte Vraždu v Orient-exprese, až potom Karty na stole 🙂
Zaujímavosťou sú aj niektoré takpovediac rasistické narážky Agathy Christie, takže v amerických vydaniach ich dokonca vyškrtávali. Podľa príbehu vznikol v roku 2009 aj komiks, v roku 1981 divadelná hra a prirodzene, nechýba ani televízne spracovanie s Davidom Sutchetom z roku 2005.
Prečítajte si úryvok z knihy:
„Drahý monsieur Poirot!“
Bol to jemný hlas pripomínajúci pradenie mačky — hlas nenútene používaný ako nástroj, v ktorom nebolo nič impulzívne ani premyslené.
Hercule Poirot sa obrátil.
Uklonil sa.
Slávnostne vystrel ruku.
V očiach sa mu zračilo čosi nezvyčajné. Dalo by sa povedať, že to náhodné stretnutie v ňom vyvolalo veľmi zriedkavý pocit.
„Drahý pán Shaitana,“ povedal.
Obaja sa odmlčali. Vyzerali ako súperi en garde. Okolo nich sa pomaly prechádzali dobre oblečení Londýnčania. Ozývalo sa tlmené mrmlanie.
„Sú nádherné, miláčik!“
„Jednoducho božské! Nie je tak, srdiečko?“
Vo Wessex House sa konala výstava tabatierok. Vstupné jedna guinea putovalo na pomoc londýnskym nemocniciam.
„Drahý pane,“ oslovil ho Shaitana, „aký som rád, že sme sa stretli! Momentálne nikoho nevešiate ani nestínate? Zavládla vo svete zločinu uhorková sezóna? Alebo sa tu má dnes popoludní odohrať lúpež? To by bolo nesmierne zaujímavé.“
„Žiaľ, monsieur,“ odvetil Poirot, „prišiel som sem v čisto súkromnej záležitosti.“
Shaitanu na okamih zaujala mladá krásavica s kučerami ako pudlík, vyčesanými na jednej strane hlavy, a s ozdobou z čiernej slamy, pripomínajúcou tri rohy hojnosti, na druhej strane. „Drahá,“ oslovil ju, „prečo ste neprišli na môj večierok? Bola tam úžasná zábava! Mnohí so mnou dokonca prehodili pár slov!
Jedna žena mi povedala: ‚Teší ma‘, ‚Dovidenia‘ a ‚Veľmi pekne Ďakujem‘. Chuderka, pochádzala z dajakého malomesta.“
Zatiať čo dievčina odpovedala, ako sa na dobre vychovanú mladú dámu patrí, Poirot dôkladne skúmal chlpatú ozdobu nad Shaitanovou hornou perou.
Pekné fúzy, veľmi pekné. Azda jediné fúzy v Londýne, ktoré by mohli súperiť s tými Poirotovými.
„Nie sú až také husté,“ zamrmlal si pre seba. „Nie, mojim sa v ničom nevyrovnajú. Tout de meˆme, pozornosť však upútajú.“
Pozornosť nie náhodou pútala celá Shaitanova osobnosť.
Robil totiž všetko pre to, aby vyzeral ako Mefistofeles. Vysoký chudý muž s pretiahnutou melancholickou tvárou, výrazným uhľovočiernym obočím, fúzmi s tuhými navoskovanými koncami a tenkou čiernou briadkou nosil šaty, ktoré vyzerali ako hotové umelecké dielo — dokonale ušité, no akési bizarné.
Každý normálny Angličan, ktorý ho uvidel, mal chuť poriadne ho nakopať, a všetci bez štipky originality opakovali: „Tamto je ten prekliaty Shaitana!“
Milan Buno, knižný publicista
