Spočiatku je len málo vecí jasných, ani motív sa neponúka… ale postupne autorka pridáva na tempe, pribúda jeden zvrat za druhým a všetko to zakončí a vyšperkuje famózny Hercule Poirot. Len máloktorý z vás príde na to, kto je vrahom a o čo presne išlo.
Je tu nová detektívka od Agathy Christie, ktorá vychádza v slovenčine po prvý raz. Volá sa Predávkovanie smrťou a podobne ako v románe Päť malých prasiatok, aj v tejto knihe legendárna autorka siahla po známej detskej riekanke, ktorej verše korešpondujú s postupom Poirotovho pátrania.
Predávkovanie smrťou
Hercule Poirot ide k zubárovi, aj on si musí raz za rok vytrpieť túto skúsenosť. Posedieť v kresle doktora Morleyho. Pár hodín po odchode z ordinácie volá Poirotovi inšpektor Japp s tým, že doktora našli mŕtveho s guľkou v hlave a pištoľou na dlážke. Nikto nevie o žiadnom dôvode, ktorý by mohol lekára dohnať až k takémuto radikálnemu činu. Navyše jeho asistentku vylákali pod falošnou zámienkou z ordinácie.
Čoskoro vyjde najavo, že jeden z Morleyho pacientov, ktorých v ten deň ošetril, zomrel na predávkovanie lokálnym anestetikom. Polícia na čele s hlavným inšpektorom Jappom sa domnieva, že ide o klasický prípad vraždy a následnej samovraždy: doktor Morley neúmyselne zabil pacienta nadmernou dávkou anestetika, a keď si uvedomil svoju chybu, vzal si život. Ale samozrejme, nebol by to Poirot, keby nezačal do toho vŕtať, pretože takáto teória mu jednoducho nesedí…
Raz, dva, pracka spadla,
tri, štyri, dvere buchli,
päť, šesť, vetvičky sú zvesť,
sedem, osem, daj mi ich sem,
deväť, desať, sliepka vypasená,
jedenásť, dvanásť, záhrada zelená,
trinásť, štrnásť, slúžky pri nás,
pätnásť, šestnásť, v kuchyni čeľaď,
sedemnásť, osemnásť, do hrncov hľaď,
devätnásť, dvadsať, tanier je prázdny, môžem sa pásť.
Predávkovanie smrťou je typická Agatha Christie. Pomerne zamotaná, možno trošku komplikovanejšia, ale práve preto tam je geniálny belgický detektív, ktorý si všimne skryté náznaky a nenechá sa zmiasť, ani chytiť do pasce.
Začítajte sa do knihy:
RAZ, DVA, PRACKA SPADLA…
Pán Morley nemal pri raňajkách práve najlepšiu náladu. Hanil slaninu, rozhorčoval sa, že káva chutí ako zriedené blato, poznamenal, že ovsené vločky sú zo dňa na deň stuchnutejšie. Bol nízky, mal hranatú čeľusť a bojovne vystrčenú bradu.
Domácnosť mu viedla sestra, statná žena, vyzerala ako granátnik v sukni. Úkosom pozrela na brata a spýtala sa, či v kúpeľni zasa tiekla studená voda.
Pán Morley neochotne pripustil, že nie.
Zbežne preletel noviny. Poznamenal, že vláda prešla zo štádia neschopnosti do stavu absolútnej imbecility.
Slečna Morleyová basovým hlasom pripustila, že je to vskutku škandál.
Bola to však jednoduchá žena, každú vládu, ktorá bola práve pri moci, pokladala za schopnú a úspešnú, preto požiadala brata, aby jej vysvetlil, prečo je politika súčasného kabinetu nekompetentná, idiotská a doslova samovražedná, ako sa vyjadril.
Pán Morley sa na túto tému ochotne rozrečnil, nalial si ďalšiu šálku kávy, ktorú predtým ofrflal, a napokon vyrukoval s problémom, ktorý ho očividne najviac ťažil.
„Dnešné dievčatá sú všetky rovnaké,“ vyhlásil. „Nezodpovedné, nespoľahlivé, sebecké.“
„Myslíš Gladys?“ spýtala sa sestra.
„Odkázala mi, že musela ísť do Somersetu, jej tetu vraj ranila mŕtvica.“
„Áno, je to mrzuté, drahý,“ chlácholila ho slečna Morleyová, „ale nemôže za to.“
Morley zachmúrene pokrútil hlavou.
„Dá sa jej podľa teba veriť? Ako mám vedieť, že to nie je len výhovorka, že si všetko nevymyslela aj s tým svojím príšerným nápadníkom? Lump už na prvý pohľad. Určite si nadnes naplánovali spoločný výlet.“
„Ale nie, podľa mňa Gladys krivdíš. Veď si ju vždy chválil, aká je svedomitá.“
„Viem, viem.“
„Inteligentná a usilovná.“
„Áno, áno, Georgina, ale to bolo predtým, kým sa nezjavil ten otrasný chlap. V poslednom čase sa zmenila, veľmi zmenila, býva duchom neprítomná, zamyslená, nervózna.“
Slečna Morleyová si zhlboka vzdychla.
„Nuž, Henry, stáva sa, že dievčatá sa zaľúbia, s tým nič nenarobíš.“
„Ale nesmie to ovplyvňovať ich pracovný výkon,“ čertil sa brat. „Akurát dnes mám práce vyše hlavy, príde niekoľko veľmi významných pacientov. Ako to mám zvládnuť bez asistentky?“
„Chápem, Henry, budeš to mať náramne ťažké. A čo ten nový chlapec, ako to s ním vyzerá?“
„Ešte sme nemali horšieho,“ sťažoval sa Morley. „Nevie si zapamätať jediné meno, o jeho spôsoboch ani nehovorím. Ak sa nezlepší, vyhodím ho a budem hľadať ďalej. Nechápem, čo dnes v tých školách učia, chrlia samých analfabetov, vôbec nerozumejú, čo im vtĺkaš do hlavy, nič si v tej hlúpej palici neudržia.“
Pozrel sa na hodinky.
„Musím bežať. Doobeda mám plno pacientov a potrebujem niekam vsunúť ešte aj Sainsburyovú Sealovú, vraj má bolesti. Chcel som ju poslať k Reillymu, ale ona o tom ani počuť.“
