V rámci povinnej literatúry na seminári o literárnej kritike som musel siahnuť po knihe "Pretože to je na láske to strašné" od nemeckej autorky Nicole Mullerovej. Priznám sa, že keby som to nemal nakázané, asi by som sa k nej nikdy nedostal. Len pre vysvetlenie – autorka sa v knihe vysporadúva s rozchodom so svojou lezbickou priateľkou. Obsahovo ma to síce neohúrilo, no napriek tomu ma Nicole dokázala obohatiť o niekoľko podnetných myšlienok. Jednou z nich bola snaha o definovanie vzťahu medzi spisovateľom a jeho dielom. Je to dlhšia pasáž, preto som sa rozhodol uviesť ju ako citát. Možno to niekomu pomôže vytvoriť si postoj k svojej vlastnej tvorbe či k tvorbe iným. Mne to pomohlo :o))
"Jednoducho nedokážem robiť nič tak, ako ostatní ľudia, pritom by som veľmi rada niečo robila. Rozumiete, čo mám na mysli? Niečo robiť. Napríklad robiť dieťa. To by bolo niečo konkrétne, čo by potom človeku vo veľkom dodávalo ďalšie veci na robenie, ako robiť nákupy, robiť poriadok, robiť koníka, robiť musli a robiť nahnevanú tvár, keď dieťa nerobí tak, ako by malo. Takže, neviem… Nie stále len robiť vety, veď čože je to už? Robím vety a potom ich posielam preč, tie vety, ako zlá matka, alebo možno predsa ako dobrá matka, posielam ich preč, aby niečo zažili, ale keď poviem, že ich posielam preč ako zlá matka, potom preto, lebo mi chýba dôvera, že dôjdu niekde na dobré miesto, tie moje vety. Keď ich pošlem preč, potom som zrazu ustarostená a som žiarlivá, pretože teraz vedú niekde svoj vlastný život a ja o ňom nič neviem. Neviem, kto ich miluje a ako, neviem, kto ich nenávidí alebo ich prekrúca alebo čo. Prirodzene, niekedy príde odpoveď na vety, ktoré som poslala preč, takže viem, ako sa im povodilo, ale odpovede sú vždy prikrátke. Vždy. V tomto smere ma ťažko možno uspokojiť, je to hrozné, v tom som teda zlá matka, ktorá jednoducho neznesie, že vety majú svoj vlastný život. A zlostne sa domnievam, že tie vety nebude nikde a nikto milovať tak ako ja, a prečo teda tie vety odchádzajú, prečo chcú tieto vety-sviniarky odísť, keď by im bolo u mňa tak dobre?
To je práve to tajomstvo pri písaní a robení viet, že človek chce, aby odišli, ale súčasne si ich chce aj ponechať, aby sa im tam vonku vo svete, ktorý je vždy nepriateľský, nič nestalo. A naozaj zbadali aj tí druhí, čo bolo na tej vete obzvlášť pekné? Toto jedno slovo vo vete, v prvej, najstaršej, alebo v poslednej, najmladšej? Človek musí veľmi milovať, aby toto jedno slovo odhalil a ocenil v celej jeho kráse, človek musí milovať tak ako ja a práve to nie je vôbec isté a často sa stáva, že tí druhí majú na mojich vetách radi niečo iné ako ja, a ihneď mám znova ten pocit, že nepostrehli hlavnú krásu mojich viet a nikdy, vôbec nikdy by ich nemohli milovať tak, ako ja, zlá matka, milujem svoje vetičky-zlatíčka.
A hoci bolo pekné to takto napísať, načo to komu je? Text nie je záhrada, kde v lete rastú maliny, ani neskorá večera, ktorú možno zjesť, ani šaty, ktorých sa možno dotknúť. Vety možno len čítať a zlé na vetách je, že sú vo mne a akonáhle sú vonku, dožadujú sa čitateľov."
Nicole Muller: Pretože to je na láske to strašné. Bratislava : Aspekt, 1999. 140 s.
Marek Z. :o))