Milí Romantici! Momentálne mám rozčítanú knihu Trinásty príbeh, debut angličanky Diane Setterfieldovej. Musím povedať, že už po pár stranách ma chytila za srdce. Z každého riadku dýcha láska ku knihám a príbehom, a aj preto som sa rozhodol hodiť sem krátky úryvok, aby ste aj Vy mali niečo z toho čara
Samozrejme, môžete sa tešiť aj na kompletný názor na túto knihu, ale ako preddavok tu máte spomenutý úryvok (a možno nie posledný):
"Keď ľudia zomrú, stratia sa. Stratí sa ich hlas, smiech, teplo ich dychu. Ich mäso. A po čase aj ich kosti. Ľudia vymiznú z pamäti. Je to desivé a zároveň prirodzené. No niektorí dostanú výnimku, ktorá ich zachráni pred úplným zánikom. Žijú ďalej v knihách, ktoré napísali. Môžeme ich znova objaviť. Ich humor, ich intonáciu, ich nálady. Slovami, ktoré napísali, vás môžu rozhnevať alebo oblažiť. Môžu vám poskytnúť útechu. Môžu vám vyraziť dych. Môžu vás zmeniť. To všetko je možné, aj keď sú mŕtvi. Podľa zákonov prírody sa všetko raz rozplynie v ničote, no oni vďaka zázraku atramentu a papiera zostanú zachovaní ako mušky v jantári, ako telá zamrznuté v ľade. Je to istý druh mágie.
Cítia tí mŕtvi spisovatelia, že ich knihy niekto číta? Ukáže sa im v tme nejaké svetielko? A čo ich duša? Zachvie sa, keď pocíti dotyk inej mysle, čítajúcej ich myšlienky? Dúfam, že áno. Mŕtvi musia byť veľmi osamelí."
Spracoval Marek Z.