Máte chuť na romantický príbeh, ktorý sa navyše odohráva v meste zaľúbených, v Paríži? odporúčame knihu Anna a francúzsky bozk. Pohltí vás, z každej stránky vyžaruje plno romantiky a emócií, budete ju hltať jedným dychom a pritom sa usmievať 🙂
Ideálna oddychovka po ťažkom dni, či týždni. Viete, ako sa to asi skončí, napriek tomu netrpezlivo čítate ďalej, aby ste sa dozvedeli, ako sa to bude vyvíjať.
Anna má 17 rokov, žije v Atlante a práve sa cíti podvedená. Rodičia ju totiž poslali na ročné štúdium do Paríža. Na opačný koniec sveta, do neznámej krajiny, hoci nevie ani slovko po francúzsky. Teda jedno hej.
„Áno, jediné francúzske slovo, ktoré poznám, je „oui“, čo znamená „áno“ a len nedávno som zistila, že sa píše o-u-i a nie w-e-e.“
Anna teda opúšťa priateľov, črtajúci sa vzťah aj pohodlný americký život, aby začala od základov. Paríž je mestom nevídaných možností, za iných okolností by ju očaril, ale bez svojich najbližších a znalosti jazyka je ako stratená. Rozhodne sa aspoň vyťažiť z pobytu čo najviac a priblížiť sa k svojmu dlhoročnému snu.
Pomocnú ruku jej podá šarmantný, bystrý, vtipný spolužiak Étienne. Skrátka chlapec, ktorý má všetko. Žiaľ, aj priateľku. Anna síce verí, že doma na ňu čaká ten pravý, no ani Étienne ju nenecháva chladnou. Napokon, v meste zamilovaných sa láske ťažko odoláva…
Anna a francúzsky bozk je čarovný romantický príbeh o mladej dievčine, ktorá sa postupne zamiluje do Paríža a vlastne aj do Étienna. Štartuje novú etapu svojho života a musí sa vysporiadať s mnohými nástrahami a starosťami, ako je zrada, choroba, problémy s rodičmi, priateľstvo, neopätovaná láska.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Stephanie Perkins je medzinárodne uznávaná autorka románov pre mládež aj pre dospelých s dušou tínedžera. Narodila sa v Severnej Karolíne, vyrastala v Arizone a študovala v Kalifornii aj Georgii. S knihami pracovala odjakživa, najprv ako predavačka v kníhkupectve, potom ako knihovníčka, teraz ako úspešná spisovateľka.
Anna a francúzsky bozk z vydavateľstva Ikar je prvá kniha série – nasledovali ďalšie dve o Lole a Isle.
Začítajte sa do príbehu Anna a francúzsky bozk:
O Francúzsku viem len toto: Madeline, Amélia a Moulin Rouge. Eiffelova veža a Víťazný oblúk, aj keď neviem, akú funkciu má jedno či druhé. Napoleon, Mária Antoinetta a kopa kráľov menom Ľudovít. Nie som si istá, čo významné spravili, ale tuším to má niečo spoločné s Francúzskou revolúciou, ktorá má niečo do činenia s Dňom dobytia Bastily. Múzeum umenia sa volá Louvre, má tvar pyramídy a býva tam Mona Lisa spolu so sochou ženy bez rúk. A na každom rohu sú kaviarne, bistrá, či ako ich volajú. A mímovia. Jedlo je tam vraj dobré, ľudia pijú veľa vína a v kuse fajčia.
Počula som, že nemajú radi Američanov a biele tenisky.
Pred niekoľkými mesiacmi ma otec zapísal do internátnej školy. Keď sa v telefóne dušoval, že pobyt v zahraničí je „výborná skúsenosť“ a „spomienka, ktorú si uchovám navždy“, priam som počula tie úvodzovky. Hej. Spomienka. Keby som nepanikárila, vyhodila by som mu tie lacné frázy na oči.
Odkedy mi to oznámil, skúšala som kričať, prosíkať, žobroniť a plakať, ale nič nepomohlo. A tak mám nové študentské víza a pas, v ktorom stojí: Anna Oliphantová, občianka Spojených štátov amerických. Teraz som s rodičmi vo Francúzsku a v izbe menšej ako môj kufor si vybaľujem osobný majetok – nová maturantka na Americkej škole v Paríži.
Niežeby som bola nevďačná. Chápete, je to Paríž. Mesto svetiel! Najromantickejšie mesto na svete! Uvedomujem si to. Ale celá táto záležitosť s medzinárodnou internátnou školou sa týka skôr otca ako mňa. Odkedy sa zapredal a začal s písaním tuctových kníh, podľa ktorých točia ešte tuctovejšie filmy, ohuruje dôležitých newyorských kamošov tým, aký je kultúrne založený a bohatý.
Môj otec nie je kultúrne založený. Ale je bohatý.
Nebolo to tak vždy. Keď ešte boli rodičia svoji, patrili sme do nižšej strednej triedy. Niekedy v čase rozvodu ho opustili zvyšky sebaúcty a jeho sen stať sa ďalším veľkým južanským spisovateľom sa zmenil na túžbu stať sa ďalším vydávaným spisovateľom. A tak začal písať romány odohrávajúce sa v mestečku v Georgii o ľuďoch s pravými americkými hodnotami, ktorí sa do seba zamilujú, potom dostanú smrteľnú chorobu a zomrú.
Úplne vážne.
Totálne ma to deprimuje, ale ženské to žerú. Zbožňujú otcove knihy rovnako, ako zbožňujú jeho pletené svetre, vybielený úsmev a neprirodzené opálenie. A to z neho spravilo bestsellerového autora a totálneho debila.
Dve z jeho kníh už sfilmovali, na ďalších troch sa pracuje a presne odtiaľ aj pochádzajú jeho zisky. Z Hollywoodu. Tieto bonusové prachy a pseudoprestíž mu zahmlili mozog, následkom čoho prišiel k záveru, že by som mala žiť vo Francúzsku. Rok. Sama. Nechápem, prečo ma neposlal do Austrálie alebo Írska, hlavne niekam, kde sa hovorí po anglicky. Jediné francúzske slovo, ktoré poznám, je „oui“, čo znamená „áno“ a len nedávno som zistila, že sa píše o-u-i a nie w-e-e.
Aspoňže spolužiaci hovoria po anglicky. Školu založili pre snobských Američanov, ktorí neznesú prítomnosť svojich detí. Akože fakt. Kto už pošle dieťa do internátnej školy? Je to ako Rokfort. Akurát že tu nie sú zlatí čarodejníci, kúzelné sladkosti ani hodiny lietania.
Namiesto toho tu trčím s deväťdesiatimi deviatimi ďalším študentmi. V celom maturitnom ročníku je dvadsaťpäť ľudí, doma v Atlante ich bolo šesťsto. Absolvujem rovnaké predmety ako na Clairemontskej strednej, až na to, že som zapísaná aj na francúzštinu pre začiatočníkov.
Ó áno. Francúzština pre začiatočníkov. Bezpochyby so samými prvákmi. Fakt super.
Mama hovorí, že by som nemala byť taká negatívna, lenže ona neopúšťa Bridgette, najlepšiu kamošku na svete. Alebo úžasný džob v multikine Royal Midtown 14. Alebo Topha, bohovského chalana z multikina Royal Midtown 14.
A stále nechápem, ako ma mohli odtrhnúť od brata Seana, ktorý má len sedem rokov a je ešte primalý, aby ostával po škole doma sám. Keď tam nebudem, pravdepodobne ho unesie ten strašidelný týpek z konca ulice, ktorému v oknách visia špinavé Coca-Cola uteráky. Alebo náhodou prehltne niečo s obsahom potravinárskeho farbiva E 129, opuchne mu hrdlo a nebude tam nik, kto by ho zaviezol do nemocnice. Mohol by dokonca umrieť. A stavím sa, že by mi nedovolili letieť domov na pohreb a na cintorín by som sa dostala až o rok a zistila by som, že otec drbol na jeho hrob príšerného žulového anjelika.
Hádam otec teraz nečaká, že si pošlem prihlášky na výšku do Ruska alebo Rumunska. Mojím snom je študovať teóriu filmového umenia v Kalifornii. Chcem sa stať prvou významnou národnou ženskou filmovou kritičkou. Jedného dňa ma budú pozývať na všetky festivaly, budem mať vlastný stĺpček v novinách, brutálnu televíznu šou a totálne populárnu webstránku. Zatiaľ mám len webstránku a nie je až taká populárna. Zatiaľ.
Len ešte potrebujem trochu času, aby som na tom popracovala, to je všetko.
„Anna, je čas.“
„Čože?“ Zdvihnem pohľad od košieľ, ktoré skladám do perfektných štvorcov.
Mama na mňa uprene hľadí a hrá sa pritom s príveskom korytnačky na krku. Otec, oblečený v broskyňovej polokošeli a bielych mokasínach, zíza von oknom. Je neskoro, ale žena na druhej strane ulice vyspevuje operné árie.
Moji rodičia sa musia vrátiť do hotelových izieb. Obaja skoro ráno odlietajú.
„Ou.“ Zovriem košeľu.
Otec odstúpi od okna a znepokojí ma, keď si všimnem v jeho očiach slzy. Keď vidím otca – aj keď je to… môj otec – so slzami na krajíčku, v hrdle mi narastie hrča.
„Nuž, dievčatko, myslím, že teraz si už naozaj veľká.“
Zamrznem. Otec zovrie moje stuhnuté telo v mocnom objatí. Jeho stisk ma doslova desí. „Opatruj sa. Poctivo študuj a nájdi si nových priateľov. A dávaj si pozor na vreckových zlodejov,“ dodá. „Niekedy pracujú vo dvojiciach.“
Prikývnem mu do pleca a on ma pustí. Potom odíde.
Mama ešte chvíľu zostáva. „Prežiješ tu úžasný rok,“ povie. „Skrátka to viem.“ Hryziem si do pery, aby sa mi netriasla, a mama ma objíme. Snažím sa dýchať. Nádych. Napočítať do tri. Výdych. Vonia ako grapefruitové telové mlieko. „Zavolám ti hneď, ako dorazím domov.“
Domov. Atlanta už nie je môj domov.
Milan Buno, knižný publicista
