„Toto je jedna z najslávnejších vedeckých kníh našich čias. Fenomenálny bestseller, v ktorom iskrí energia, zábavné príbehy a život. Skoro zatúžite stať sa fyzikom,“ napísali v Science Digest.
Reč je o knihe Vy asi žartujete! od jedného z najlepších fyzikov 20.storočia Richarda P.Feynmana. Tento laureát Nobelovej ceny za fyziku spísal dnes už kultovú autobiografii, v ktorej búra mýty o nudných vedcoch.
Slávneho popularizátora vedy v bádaní odjakživa poháňala číra zvedavosť a radosť z objavovania. Nedal si ujsť jedinú príležitosť nahovoriť kolegov na bláznivé pokusy a pobaviť ich.
„Zbožňujem rébusy. Keď sa jeden človek pokúša niečo skryť pred iným, musí existovať spôsob, ako sa k tomu dostať!“
Zábavná autobiografia
Feynmanove vtipné príhody a anekdoty roky zbieral jeho kolega, priateľ a príležitostný spoluhráč na bubny Ralph Leighton. Spomína sa v nich, ako sa o atómovej fyzike radil s Einsteinom, ako sa dobýjal do nedobytných sejfov s prísne stráženými tajomstvami, ako dal americkej vláde za dolár patent na atómovú bombu a ešte na mnoho iného, z čoho sa vám dvíha obočie. Vo všetkých historkách sa snúbi Feynmanova brilantná myseľ, zvedavosť a nehorázna drzosť. Práve preto sa mnohé z nich stali legendárnymi ešte skôr, ako vyšli knižne.
Pozrite si video, v ktorom hovorí o knihe moderátor Ján Mečiar. Aj on má k vede blízko, už v roku 1999 začal vysielať reláciu o vede a technike Spektrum. Kniha Vy asi žartujete ho doslova nadchla:
Vy asi žartujete! je kniha, z ktorej doslova kvapká túžba po poznaní, tvrdí Jano Mečiar. A my dodávame, že aj Feynmanov zmysel pre humor. Jeho hravosť, nezbednícky duch a v neposlednom rade aj genialita. Napokon, táto kniha je klasikou už tri desaťročia a príbehy, či anekdoty v nej sú láskavé, zábavné, a také očarujúce, že si mnohé zapamätáte a možno sa budete chcieť o ne podeliť s priateľmi.
Napríklad kapitola o tom, ako počas práce na projekte Manhattan prvý raz navštívil Národné laboratórium v Oak Ridge. Vojenskí pohlavári mu predložili schému laboratória a požiadali ho, aby identifikoval slabé miesto. Keďže však nevedel čítať schémy, naverímboha ukázal na štvorec s označením X a spýtal sa, čo by sa stalo, keby sa upchal ventil. Dúfal, že ho niekto opraví a vysvetlí mu, čo ten symbol znamená. Feynman však bol okrem prenikavého umu obdarený aj značnou dávkou šťastia. Nielenže ten symbol naozaj predstavoval ventil, zároveň vysvitlo, že je citlivým miestom, ktoré potrebuje opravu.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Robo Roth:
Vy asi žartujete! opisuje život Feynmana od detstva, keď mal svoj akoby labák, s ktorým sa hral. Mal aj vlastný mikroskop, ktorý si urobil z akejsi hračky, a šošovkami sledoval mravce na brečtane ako prenášajú na tele vošky.
Opisuje svoje úspechy, vedecké experimenty, ale aj bežné príhody z každodenného života. Ako sa naučil odomykať zámky bez kľúča, ako bojoval s byrokraciou, či ako budil dojem, že je mužom tisícich jazykov.
Prečítajte si úryvok…
… o tom, ako získal Nobelovu cenu, ktorú vlastne veľmi nechcel:
Roky som očakával obdobie udeľovania Nobelových cien a uvažoval som, ktorý z fyzikov by cenu mohol dostať. Po nejakom čase som to však prestal vnímať a už som ani neregistroval, že je práve „sezóna“. Preto som nemal potuchy, prečo mi niekedy medzi pol štvrtou a štvrtou ráno drnčí telefón.
„Profesor Feynman?“
„Áno. Prečo ma rušíte o takomto čase?“
„Myslel som si, že by vás zaujímalo, že ste získali Nobelovu cenu.“
„Iste, ale ja spím! Bolo by lepšie, keby ste mi zavolali ráno,“ odvrkol som a položil som slúchadlo.
„Kto to bol?“ spýtala sa ma manželka.
„Povedali mi, že som získal Nobelovu cenu.“
„Richard, vážne, kto to bol?“ Často som sa manželku snažil nachytať, ale až doteraz ma vždy prekukla. Vtom opäť zazvonil telefón: „Pán profesor Feynman, viete o tom…“
(Sklamaným tónom) „Áno.“
Začalo mi vŕtať v hlave: Ako by som sa z toho všetkého vyvliekol? Nechcem to!
Najprv som vyvesil telefón, lebo neprestával vyzváňať. Pokúsil som sa zaspať, ale nešlo to. Zišiel som do pracovne, aby som si premyslel, čo si počnem. Možno by som mohol cenu neprijať. Čo by sa stalo? A dá sa to vôbec?
Položil som slúchadlo späť do vidlice a telefón sa hneď rozdrnčal. Volal mi redaktor z časopisu Time.
„Počúvajte, mám problém, tak keby sme sa porozprávali mimo záznamu,“ povedal som mu. „Premýšľam, ako sa z toho vyvliecť. Existuje možnosť neprijať Nobelovu cenu?“
„Obávam sa, že ak to urobíte, vyvoláte ešte väčší rozruch, ako keď ju prijmete,“ odvetil.
Zrejme áno. Hodný čas sme to rozoberali, asi pätnásť či dvadsať minút, a ten redaktor nič z toho nezverejnil. Na záver som sa mu poďakoval a zavesil som. Telefón okamžite začal zvoniť. Tentoraz to boli noviny.
„Áno, môžete prísť ku mne. Áno, je to v poriadku. Áno, áno, áno…“
Medzi telefonujúcimi bol aj švédsky konzul. Chystal sa usporiadať v Los Angeles recepciu. Pochopil som, že keď som sa rozhodol cenu prijať, budem musieť zniesť všetky súvisiace formality.
„Pripravte si zoznam ľudí, ktorých by ste chceli pozvať, a my pripravíme zoznam tých, ktorých chceme pozvať my,“ povedal mi konzul. „Potom prídem za vami, porovnáme zoznamy, či sa tam niektoré mená neopakujú, a pripravíme pozvánky…“
Spísal som teda zoznam. Bolo na ňom asi osem ľudí – sused cez ulicu, umelec a kamarát Zorthian a tak ďalej. Konzul sa ohlásil u mňa v kancelárii a ukázal mi svoj zoznam…