„Keď sme sa začiatkom leta potulovali uličkami Liptovského Jána, pýšiacimi sa množstvom pôvodných kúrií a ranogotickým kostolom, vôbec sme netušili o bájnej podzemnej ríši Aghartha,“ začína svoje rozprávanie Viera Poláková, vášnivá cestovateľka a autorka, či spoluautorka viacerých kníh sprievodcov pre deti. napríklad Hrady pre deti, či tatry pre deti ap. V spolupráci s najstarším kontinuálne vychádzajúcim časopisom u nás Krásy Slovenska vám prinášame reportáž z Liptova, ktorá vás určite zaujme…a na ktorú isto nalákate aj svoje deti 🙂
Mincovníčkovo
Všetko sa to začalo objavením domčeka s pútavým názvom Mincovníčkovo. Zvedavo sme vošli dnu a ocitli sme sa v drevenej miestnosti s množstvom knižiek, suvenírov a posedením. Domáca pani nám navrhla prehliadku „tajomných chodieb“ domčeka. Tie vznikli v roku 2013 z iniciatívy miestnych jaskyniarov pôsobiacich v Jánskej doline. Chceli tak deti aj dospelých oboznámiť s ťažbou, spracovaním a využitím kovov. Miesto určené práve na takúto expozíciu vôbec nie je náhodné. Liptovský Ján je totiž historicky spätý s ťažbou zlata a železnej rudy.
Na úvod prehliadky sme si posadali do malej chodbičky s veľkým železným strojom. Obdivne sme naň pozerali a niektorí aj správne uhádli, že ide o lis na razenie mincí. Lis pochádza ešte z obdobia druhej svetovej vojny a zadovážili ho vo Francúzsku. Pani sprievodkyňa nás najskôr oboznámila s históriou razenia mincí a potom sme zažili autentické razenie. Cítili sme sa ako v dávnej minulosti. Vyrazená minca dostala svoje jedinečné číslo a my sme si ju mohli vydražiť. Na záver celej procedúry sme mincu zapísali do dražobnej knihy. Samozrejme, špeciálnym perom – vtáčím brkom.
Z mincovne sme prešli do tmavých chodbičiek imitujúcich štôlňu. Za blikotania tradičných olejových kahančekov sme sa dozvedeli o prvom použití čierneho prachu na rozdrvenie skaly. Bolo to v roku 1627 práve na našom území, v bani v Banskej Štiavnici. Oboznámili sme sa tiež, že okrem štôlne, ktorá zabezpečovala baníkom priestor na prácu, existovala aj tzv. výdreva a múranica. Pomocou meračského bodu zas banský merač určoval zmenu dĺžky v bani, alebo takýto bod slúžil aj na vytvorenie mapy podzemného priestoru. Spoznali sme tiež, ako pomocou vody získame čiastočky vzácneho kovu zo zmesi kamenia, predtým pripraveného pomocou tzv. stupy. Na záver prehliadky sme si vytiahli rumplom vedro kamenia a mechmi rozdúchali pôvodnú kováčsku vyhňu pochádzajúcu od kováča z Partizánskej Ľupče.
Po prehliadke Mincovníčkova sme ešte nevedeli, že s podzemím a mincami sa zanedlho opäť stretneme.
Netopierkovo
O pár mesiacov neskôr sme sa túlali Jánskou dolinou a objavili sme Malú Stanišovskú jaskyňu. Bola otvorená, a tak sme sa spontánne rozhodli navštíviť ju. Sprievodca nám rozdal čelovky a oboznámil nás s objaviteľmi a históriou jaskyne, ktorá je menšou sestrou neďalekej Veľkej Stanišovskej jaskyne. Má 871 metrov, hĺbku 28 metrov a jej sprístupnená časť meria 410 metrov.
Lesným chodníkom sme začali najprv mierne a neskôr prudšie stúpať ku vchodu jaskyne, ktorý je už v súčasnosti chránený mrežou upevnenou na prírodnú klenbu skaly. Vo vstupnej „hale“ sme uvideli pozostatky vojenského materiálu z druhej svetovej vojny a v zimných mesiacoch tu môžeme obdivovať aj ľadové cencúle. Prešli sme jaskynnou chodbou do jej rozšírenia, kde nás čakala prvá úloha. Vyliezť po povrazovom rebríku, voľne visiacom z „vyššieho poschodia“ jaskyne, alebo aspoň uhádnuť, akou technikou sa takýmto rebríkom lezie. Potom sme stretli jaskyniara (bábku), ako sa prekopáva do ďalšej časti jaskyne. Namáhavo vykopané kamene hádzal do vozíčka a naplnený ho vyťahovali von. Sprievodca nás upozornil na miesta, kde počas zimných mesiacov hibernujú netopiere. Posvietil nám aj na obrovského pavúka, strážcu jaskyne. Po niekoľkých drevených schodoch sme sa dostali do priestrannej a pôsobivej jaskynnej siene. Preskúmali sme Jazierko lásky a množstvo novších i starších jaskynných nápisov, ktoré tu v minulosti zanechali návštevníci. Jedným z nich bol aj brusič kameňa z Moravy a jeho nápis patrí pravdepodobne k tým najstarším (z roku 1910).
Tajomstvá jaskyne
Na konci jaskynnej chodby sme okrem peknej výzdoby uvideli na stene aj tzv. sinter – jaskynné mlieko. Táto vláknitá odroda kalcitu vzniká pravdepodobne za spoluúčasti mikroorganizmov. V minulosti sa jaskynné mlieko využívalo ako liek na dýchacie cesty či ako výživa pre dobytok. Vyskúšali sme si tiež, ako vyzerá tá pravá jaskynná tma. Vypli sme si čelovky a naozaj sme nevideli vôbec nič. Rozmýšľali sme, ako tu môžu v takej tme lietať netopiere. Tie sú však na rozdiel od človeka vybavené špeciálnym ultrazvukom, tzv. echolokáciou. V ďalšej časti jaskyne sme dotykom preskúmali jednu z jej stien.
Takto sme pod odborným dohľadom zisťovali, ktorým smerom tu kedysi prúdil potok modelujúci jaskyňu. Správnu odpoveď nám prezradilo „natočenie výzdoby“. Dozvedeli sme sa tiež, ako vznikali jednotlivé jaskynné ozdoby či vrstvenie stien. Keďže v jaskyniach nachádzali v minulosti útočište zvieratá, mohli sme si pozrieť aj malú výstavu kostí a lebiek. Pri hádaní, komu kosti a lebky patria, sme sa riadne precvičili z anatómie. Komu patrí najmenšia lebka? Na záver prehliadky sme sa zastavili pri tzv. „obo“. Ide o posvätnú stavbu, postavenú na mieste, kde sídli duch či ochranca miesta. Obetovali sme dary (mince) a trikrát obo obišli v smere hodinových ručičiek. A tak sme snáď zachovali pokojný svet jaskyne.
Ako to však všetko súvisí s našou mincou z Mincovníčkova? Po návšteve Malej Stanišovskej jaskyne sme sa dozvedeli, že miesto, kde sa nachádzame, sa volá Netopierkovo. Je to jedna z krajín bájnej ríše Aghartha. Jej ďalšími krajinami sú Mincovníčkovo (tú sme už navštívili), Permoníkovo a Svätá Barborka. Pomocou mapy ríše môžeme vyzbierať pečate a mince každej krajiny, a tak získať vzácnu mincu ríše Aghartha. Mincu sme si kúpili a do mapy získali prvé dve pečate. Hneď aj za krajinu Permoníkovo, ktorá bola uzatvorená. Po tú tretiu pečať z krajiny Mincovníčkovo sa však budeme musieť vrátiť…
Krajina Svätej Barborky
Naša cesta potom už cielene viedla po poslednú pečať a mincu ríše Aghartha, a to do krajiny Svätej Barborky. V nej sme objavili Medvediu štôlňu, ktorá leží v ústí Žiarskej doliny v Západných Tatrách a je jediným sprístupneným starým banským dielom na Liptove. Vznikla v 19. storočí, v období, keď baníctvo zažívalo na Liptove najväčší rozmach. Medvedia štôlňa však pravdepodobne nebola razená kvôli zlatu či iným drahým kovom, ale pre pyrit, z ktorého sa vyrábala kyselina sírová.
Na prehliadku bane sme dostali od sprievodkyne čelovky, hoci chodby osvetľovali aj klasické kahančeky s olejmi. Schodmi sme vystúpili ku vchodu bane a vošli do jej tajomstiev. Spoločnosť nám robilo niekoľko permoníkov (koľko ich je spolu?), živé farebné salamandre, motýľ a v zimných mesiacoch hibernujúce netopiere. Na stenách bane sme obdivovali zlato, no bolo to iba tzv. mačacie zlato, ako je pyrit pre svoju farbu nazývaný.
Tunajší jaskyniari sa pokúšali preskúmať jednu zo zasypaných chodieb bane, čo sa im napokon po niekoľkých pokusoch aj podarilo. Pomocou sekáčika a kladiva sme dostali za úlohu preraziť kúsok steny aj my. Nebolo to veru vôbec jednoduché. Potom sme drevenou lávkou ponad vodu prišli k potôčiku, ktorý strážil jeden z permoníkov. Systém drevených lávok s ryhami nám názorne ukázal, ako sa tu kedysi premývalo kamenie a ryžovali vzácne kovy. Postáli sme aj pri patrónke baníkov, kde sa každé ráno modlili baníci, aby sa večer zdraví vrátili domov. Na záver prehliadky nás čakala malá, ale pôsobivá výstava rôznorodých kameňov.
Návštevou krajiny Svätej Barborky sme splnili poslednú úlohu a získali sme vzácnu mincu ríše Aghartha. Do ktorej ríše sa vydáme nabudúce?
V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska
Objednajte si predplatné TU.
Text a foto: Viera Poláková