Kniha Nebo nepozná obľúbencov sa cez silný ľúbostný príbeh zaoberá otázkou života a smrti. Autor sa spolu s čitateľom zamýšľa, či má človek dlho žiť, ale pritom si zo života veľa neužije…alebo má aj pre chvíľku šťastia zomrieť.
Nádherný príbeh dvoch ľudí, ktorí sa stretnú celkom náhodou a vznikne medzi nimi mimoriadne silné puto. Dokážu milovať aj v tých najťažších životných chvíľach. Jedno z najznámejších diel výnimočného autora z konca jeho tvorby…
Hrdinkou knihy Nebo nepozná obľúbencov je mladá Lillian Dunkerqueová, ktorá bojuje vo švajčiarskom sanatóriu Bella Vista so zákernou pľúcnou chorobou. Verí, že sa uzdraví. Vlastne všetci pacienti v sanatóriu živia v sebe nádej na uzdravenie až do poslednej chvíle.
Keď sa však Lillian nečakane dozvie krutú pravdu o svojom zdravotnom stave, rozhodne sa okamžite opustiť sanatórium, aby mohla naplno prežiť posledné mesiace života, čo jej ešte ostávajú. Už nechce byť pacientkou. Chce si vychutnať život. Teda to, čo jej z neho ešteb zostáva…
Spolu s automobilovým pretekárom Clerfaytom odchádza do Paríža, na Sicíliu a neskôr i do Benátok, kde ju neúprosná choroba stále prenasleduje a udrie znova. Nočný život, herne a krásne šaty dávajú na istý čas zabudnúť… ba aj dobrodruh a hazardér Clerfayt je do krásnej, krehkej Lillian bláznivo zaľúbený. Ponúka jej dokonca manželstvo a útočisko vo svojom dome na Riviére. Osud však o oboch rozhodne celkom inak, po svojom…
„Bez lásky je človek iba mŕtvola na dovolenke.“
Erich Maria Remarque
Začítajte sa do novinky Nebo nepozná obľúbencov:
„Strýko Gaston usporiada pre mňa večierok,“ oznámila Lillian po niekoľkých dňoch.
„Ale?“
„Áno. Chce ma vydať.“
„Ešte vždy?“
„Väčšmi než kedykoľvek predtým! Bojí sa, že ak budem takto nakupovať šaty, privediem na mizinu nielen seba, ale aj jeho.“
Zase sedeli v Grand Véfour. Čašník im zase, tak ako prvý raz, priniesol platesy s praženými mandľami, zase popíjali mladé montrachetské víno.
„V Ríme si sa stal málovravný,“ prehodila Lillian.
Clerfayt zdvihol hlavu. „Myslíš?“
Lillian sa usmiala. „Alebo to spôsobila žena, čo práve vošla?“
„Ktorá žena?“
„Treba ti ju ukázať?“
Clerfayt nezbadal, že vošla Lydia Morelliová. Všimol si ju až teraz. Čo ju, dočerta, priviedlo práve sem? Muža, čo ju sprevádzal, nepoznal, vedel len, že sa volá Johnson a je veľmi bohatý. Lydia naozaj nestrácala čas, keď jej ráno povedal, že ani dnešný večer nestrávi s ňou. Zrazu si uvedomil, ako ich tu vysliedila – pred rokom sem s ňou často chodieval. Človek by mal byť opatrný s obľúbenými reštauráciami, pomyslel si mrzuto.
„Poznáš ju?“
„Tak ako mnohé iné; nie viac a nie menej.“
Videl, že Lydia pozoruje Lillian, a že už presne na frank odhadla, čo má oblečené, odkiaľ to má a koľko to stálo. Bol presvedčený, že už ošacovala aj Lillianine topánky, hoci ich nemohla vidieť. V tomto ohľade bola jasnovidkou. Keby na to myslel, bol by sa tejto situácii vyhol – ale keď sa už naskytla, rozhodol sa ju využiť. Najbezprostrednejšie reakcie vždy bývajú najúčinnejšie. Jednou z nich je rivalita. Ak Lillian začne žiarliť, tým lepšie.
„Je výborne oblečená,“ konštatovala Lillian.
Prikývol. „Tým je povestná.“
Očakával poznámku o Lydiinom veku. Mala štyridsať rokov, cez deň však vyzerala na tridsať a večer v lichotivom osvetlení na dvadsaťpäť. Svetlo v lokáloch, kam Lydia chodievala, bolo vždy lichotivé. Poznámka o jej veku však neprišla.
„Je veľmi pekná,“ pokračovala Lillian. „Chodil si s ňou?“
„Nie,“ odpovedal Clerfayt.
„Tak si hlúpy,“ vyhlásila Lillian.
Prekvapene na ňu pozrel. „Prečo?“
„Je naozaj pekná. Odkiaľ je?“
„Je Talianka.“
„Z Ríma?“
„Áno,“ povedal. „Z Ríma. Prečo? Žiarliš?“
Lillian pokojne položila na stôl pohár so žltým chartreuským. „Chudáčik Clerfayt,“ zašvitorila. „Nežiarlim. Nemám na to čas.“
Clerfayt sa na ňu zadíval. Od každej inej ženy by to považoval za lož; pochopil však, že Lillian to myslí úprimne. Je to tak, ako povedala. Bol čoraz podráždenejší, hoci nevedel prečo. „Hovorme o niečom inom.“
„Prečo? Pretože si sa do Paríža vrátil s inou ženou?“
„To je nezmysel! Ako ti mohlo prísť na um niečo také absurdné?“
„Nie je to pravda?“
Clerfayt váhal len okamih. „Áno, je to pravda.“
„Máš veľmi dobrý vkus.“
Mlčal a čakal na ďalšiu otázku. Rozhodol sa povedať jej pravdu. Ešte pred dvoma dňami uvažoval, že si Lillian nechá len tak pomimo; teraz, keď videl obidve vedľa seba, chcel už len ju. Vedel, že sa sám chytil do pasce, a hnevalo ho to; uvedomil si však aj to, že sa už nič nedá napraviť, a najmenej logikou. V tejto chvíli mu Lillian unikala, a to tým najnebezpečnejším spôsobom – bez boja. Aby ju získal späť, musel sa odhodlať na to najťažšie v zápase, ktorý sa zvyčajne odohráva len pred zrkadlom – priznať sa, ale neprehrať.
„Nechcel som sa do teba zaľúbiť, Lillian,“ začal.
Usmiala sa. „Toto predsa nie je liek. Takého čohosi sa dopúšťajú školáci.“
„V láske nikto nie je dospelý.“
„Láska…“ odfrkla si Lillian. „Aké je to veľké slovo! A čo všetko sa za ním skrýva!“ Pozrela na Lydiu Morelliovú. „Je to oveľa jednoduchšie, Clerfayt. Pôjdeme?“
„Kam?“
„Chcem sa vrátiť do hotela.“
Clerfayt nepovedal ani slovo a zaplatil. Koniec, pomyslel si. Prešli popri stole Lydie Morelliovej, ktorá Clerfayta akoby ani nevidela, a vyšli predným východom. Strážnik parkoviska postavil v úzkej uličke Clerfaytovo auto priamo na chodník pred reštauráciou.
Lillian ukázala na Giuseppeho. „Toto je tvoj zradca. Odvez ma do hotela.“
„Nie. Poďme ešte do Palais Royal. Je záhrada otvorená?“ obrátil sa na strážnika.
„Arkády, pane.“
„Poznám tú záhradu,“ povedala Lillian. „Čo máš v úmysle? Chceš sa stať bigamistom?“
„Prestaň! Poď so mnou.“
Prechádzali sa popod arkády paláca. Bol chladný večer, vo vzduchu bolo cítiť vôňu pôdy a jari. Zhora do záhrady vnikali závany vetra, ktorý bol oveľa teplejší než noc, nahromadená medzi múrmi. Clerfayt zastal.
„Nehovor nič. A nechci, aby som ti niečo vysvetľoval. Nemôžem.“
„Čo by si mi mal vysvetľovať?“
„Nič?“
„Naozaj nič,“ vyhlásila Lillian.
„Milujem ťa.“
„Pretože ti nerobím scény?“
„Nie,“ odhodlal sa Clerfayt. „To by bolo hrozné. Milujem ťa, pretože mi robíš nezvyčajnú scénu.“
„Vôbec ti nerobím scénu,“ namietla Lillian a pritiahla si úzky kožušinový golier kabáta. „Tuším by som to ani nevedela.“
Stála pred ním, nepokojný vietor jej rozvieval vlasy. Zdala sa mu celkom cudzia, ako žena, ktorú stratil, skôr než ju poznal. „Milujem ťa,“ zopakoval, objal ju a pobozkal. Cítil slabú vôňu jej vlasov a horkastý parfum na hrdle. Nebránila sa. Ležala mu v náručí s naširoko roztvorenými, neprítomnými očami, akoby načúvala vetru.
Zrazu ňou zatriasol. „Povedz niečo! Urob niečo! Povedz hoci aj, aby som odišiel! Udri ma do tváre! Ale nestoj tu ako socha.“
Vystrela sa; pustil ju. „Prečo by si mal odísť?“ začudovala sa.
„Chceš teda, aby som tu ostal?“
„Chcieť niečo dnes večer je ako olovo. Čo by som si s ním počala? Olovo je také ťažké. Cítiš ten vietor? Čo chce?“
Pozrel na ňu. „Tuším vyslovíš všetko, čo si myslíš,“ užasol.
Usmiala sa. „Prečo nie? Veď som ti už hovorila, že všetko je oveľa jednoduchšie, ako sa ti zdá.“
Chvíľu mlčal. Nevedel, čo má robiť. „Dobre. Zaveziem ťa do hotela,“ povedal naostatok.
Pokojne kráčala vedľa neho. Čo sa to so mnou robí, pomyslel si. Som zmätený a nahnevaný na ňu aj na Lydiu Morelliovú, hoci by som sa mal hnevať len na seba.
Zastali pri aute. V tom okamihu vyšla z dverí Lydia Morelliová so svojím spoločníkom. Znovu sa chystala Clerfayta ignorovať, ale bola príliš zvedavá na Lillian. Okrem toho musela v úzkej uličke so svojím spoločníkom počkať, kým Clerfaytovo auto vykľučkuje spomedzi husto zaparkovaných áut, aby sa aj oni dostali k svojmu. Nonšalantne pozdravila Clerfayta a predstavila svojho spoločníka. Obdivuhodne šikovne sa usilovala vyzvedieť, kto je Lillian a odkiaľ pochádza. Clerfayt predpokladal, že bude musieť Lillian chrániť, ale čoskoro zbadal, že je to zbytočné. Zatiaľ čo dvaja strážnici s krikom sem a tam posúvali auto a Lydiin spoločník sa s Clerfaytom rozprával o automobiloch, medzi oboma ženami sa rozpriadol zdanlivo nevinný rozhovor s podtextom smrteľne roztomilých útokov a odrazov. Lydia Morelliová by určite na svojej pôde zvíťazila. Bola staršia než Lillian a oveľa šikovnejšia i zlomyseľnejšia – ale akoby šermovala proti vate. Lillian sa voči nej správala s takou odzbrojujúcou naivitou a takou urážlivou úctou, že všetka Morelliovej obratnosť vychádzala navnivoč. Bola demaskovaná ako útočníčka, a už tým bola napoly porazená. Dokonca aj jej spoločník zbadal, že ona je tá zaujatejšia. A staršia.
„Tu je vaše auto, pane,“ povedal strážnik Clerfaytovi.
Clerfayt zabočil za prvý roh. „To bol prvotriedny výkon,“ pochválil Lillian. „Nedozvedela sa, kto si, odkiaľ si ani kde bývaš.“
„Ak bude chcieť, zajtra sa to dozvie,“ mykla Lillian plecom.
„Od koho? Odo mňa?“
„Od môjho krajčíra. Všimla si, odkiaľ mám šaty.“
„Je ti to ľahostajné?“
„Úplne!“ povedala Lillian a zhlboka sa nadýchla nočného vzduchu. „Prejdime cez Place de la Concorde. Dnes je nedeľa; fontány budú osvetlené.“
„Tuším ti je ľahostajné všetko, však?“ overoval si.
Obrátila sa k nemu a usmiala sa. „V určitom, veľmi intenzívnom zmysle áno.“
„To som si myslel. Čo sa s tebou stalo?“
Viem, že zomriem, pomyslela si; na tvári cítila svetlo pouličných lámp. Viem to lepšie ako ty, to je všetko, preto to, čo je pre teba hluk, vnímam ako vzlykanie, krik a jasot, a to, čo je pre teba všedné, ako milosť a dar. „Pozri, fontány!“ zvolala.
Clerfayt veľmi pomaly obchádzal námestie. Pod striebristosivým nebom Paríža vystrekovali ožiarené prúdy vody, zachytávali sa do seba a narcisticky si prihrávali, vodostreky šumeli, oblúk stál ožiarený tisícročnou stálosťou ako kolmá, svetlá os medzi tým najnestálejším, čo jestvuje, medzi vodostrekmi, ktoré vyletúvali k nebu a umierali; na okamih dosiahli rovnováhu a zabudli na chorobu príťažlivosti, aby potom, už zase padajúc, spievali najstaršiu uspávanku zeme: šum vody, monotónnu pieseň o večnej premene hmoty a o večnej pominuteľnosti indivídua.
„To je námestie!“ vzdychla Lillian.
„Áno,“ prikývol Clerfayt. „Tu stávala gilotína. Tam naproti sťali Máriu Antoinettu. Teraz tu striekajú fontány.“
„Zavezme sa ešte k Rond-Pointu,“ požiadala Lillian. „Tam sú ďalšie fontány.“
Clerfayt zišiel dolu Champs-Elysées. Na Rond-Pointe sa k spevu a bielej pene vody pridružil miniatúrny lesík šabľovitých žltých tulipánov, ktoré ako pruskí vojaci s nasadenými bodákmi kvetov nacvičovali pozor.
„Aj toto je ti ľahostajné?“ zaujímalo Clerfayta.
Lillian sa prebrala z očarenia. Pomaly odtrhla oči od čľapotajúcej vody a noci. Trápi sa, pomyslela si. Aké je to ľahké!
„Uvoľňuje ma to,“ vysvetľovala. „Nechápeš to?“
„Nie. Nechcem byť uvoľnený, chcem sa cítiť skôr posilnený.“
„To mám na mysli. Keď sa nevzpierame, vo všeličom nájdeme povzbudenie.“
Najradšej by zastal a bozkal ju; nebol si však celkom istý, čo by sa stalo potom. Zvláštne, že sa cítil akýsi oklamaný, najradšej by autom rozbrázdil hriadky žltých tulipánov, popučil ich, všetko odsunul a Lillian strhol k sebe, najradšej by s ňou niekam zmizol – ale kam? Do nejakej jaskyne, do úkrytu, do izby – alebo znovu do neosobnej otázky jej svetlých očí, ktoré akoby sa nikdy nedívali priamo naňho.
„Milujem ťa,“ povedal. „Zabudni na všetko ostatné. Zabudni na tú ženu.“
„Prečo? Prečo by si nemal mať niekoho? Nazdávaš sa, že som celý čas bola sama?“
Giuseppe podskočil a zhasol. Clerfayt ho znova naštartoval. „Myslíš v sanatóriu?“
„Myslím v Paríži.“
Zadíval sa na ňu. Usmievala sa. „Nemôžem byť sama. A teraz ma odvez do hotela. Som ustatá.“
„Dobre.“
Clerfayt šiel okolo Louvru, popri Conciergerii a cez most Bulváru St. Michel. Bol nahnevaný a bezradný. Najradšej by Lillian vyplieskal, ale bol bezmocný – priznala mu len niečo, čo jej aj on sám priznal; o pravdivosti jej slov ani na chvíľu nezapochyboval. Netúžil po ničom inom, len si ju znova získať. Odrazu bola to najdôležitejšie a najžiaducejšie, čo poznal. Nevedel, čo má robiť, ale niečo urobiť musel; nemohol ju jednoducho vysadiť pred vchodom hotela, nikdy by sa už nevrátila, teraz mal poslednú šancu, potreboval nájsť nejaké zaklínadlo, ako ju zadržať, ináč vystúpi, s neprítomným úsmevom ho pobozká a zmizne v bráne hotela, kde to páchne polievkou a cesnakom, vyjde hore vyšliapanými schodmi popri malom pulte, kde drieme vrátnik nad kusom lyonskej salámy a fľašou obyčajného vína – pôjde hore a posledné, čo z nej v pološere úzkeho vchodu uvidí, budú štíhle, svetlé členky, vystupujúce po schodoch tesne vedľa seba; hore, v jej izbe jej pravdepodobne zrazu zo zlatého bolerka vyrastú dve krídla a vyletí von oknom, rýchlo, ďaleko, nie do Sainte-Chapelle, o ktorej mu rozprávala, na nejakej veľmi elegantnej stridžej metle, pravdepodobne tiež od Balenciagu alebo Diora, zamieri priamo na Valpurginu noc, kde budú len čerti vo frakoch, ktorí prekonali všetky rýchlostné rekordy, plynne hovoria šiestimi jazykmi, poznajú všetko od Platóna po Heideggera a okrem toho sú klavírnymi virtuózmi, majstrami boxu a básnikmi.
Vrátnik si zívol a zobudil sa. „Máte kľúče od kuchyne?“ spýtal sa Clerfayt.
„Pravdaže. Minerálku? Šampanské? Pivo?“
„Prineste nám z chladničky škatuľku kaviáru.“
„Tam sa nedostanem, pane. Kľúč vzala madam.“
„Tak zabehnite do reštaurácie Lapérouse za rohom. Prineste odtiaľ škatuľku. Ešte je otvorená. Počkáme vás tu. Prevezmem zatiaľ za vás službu.“ Vytiahol z vrecka peniaze.
„Ja nechcem kaviár,“ ozvala sa Lillian.
„Čo chceš?“
Zaváhala. „Clerfayt,“ odhodlala sa nakoniec. „Doteraz nebol u mňa o tomto čase žiaden muž. To si predsa chcel vedieť?“
„To je pravda,“ zamiešal sa do rozhovoru vrátnik. „Madam sa vracia domov vždy sama. Ce n’est pas normal, monsieur. Priniesť šampanské? Máme ešte Dom Perignon ročník tridsaťštyri.“
„Prineste, človeče zlatý,“ zvolal Clerfayt. „Čo máte jesť?“
„Ja by som chcela salámu,“ ukázala Lillian na vrátnikovu večeru.
„Dám vám svoju, madam. V kuchyni jej máme ešte dosť.“
„Prineste teda z kuchyne,“ požiadal Clerfayt. „A čierny chlieb a kus syra.“
„A fľašu piva,“ dodala Lillian.
„Šampanské nie, madam?“
Vrátnikovi sa pretiahla tvár. Myslel na svoje percentá.
„Rozhodne aj Dom Perignon,“ povedal Clerfayt. „Aj keď len pre mňa. Chcem niečo osláviť.“
„Čo?“
„Výbuch citov.“ Clerfayt si sadol za vrátnikov pult. „Choďte už! Budem dávať pozor.“
„Vyznáš sa v tom?“ spýtala sa Lillian.
„Prirodzene. Naučil som sa to za vojny.“
Oprela sa lakťom o pult. „Naučil si sa za vojny veľa?“
„Takmer všetko. Veď skoro stále je vojna.“
Clerfayt si poznačil objednávku na fľašu vody a želanie hosťa, aby ho zobudili ráno o šiestej. Prekvapenému holohlavému chlapovi podal kľúč od izby číslo dvanásť a dvom mladým Angličankám kľúče od dvadsaťštvorky a dvadsaťpäťky. Z ulice vošiel podnapitý chlap a vyzvedal sa, či je Lillian voľná a koľko by pýtala.
„Tisíc dolárov,“ oznámil mu Clerfayt.
„Toľko nie je hodna ani jedna, ty hlupák,“ zavrčal chlap a zmizol v šume noci na nábreží.
Vrátnik priniesol fľašu a salámu a ešte raz prejavil ochotu zájsť do Tour d’Argent alebo Lapérouse, ak treba. Má vraj aj bicykel.
„Zajtra,“ sľúbil Clerfayt. „Máte ešte voľnú izbu?“
Chlap naňho pozrel, akoby sa pominul na rozume. „Ale veď madam má izbu.“
„Madam je vydatá. Za mňa,“ doložil Clerfayt a zmiatol vrátnika ešte väčšmi, takže už nechápal, načo vlastne objednávali Dom Perignon.
„Mali by sme číslo šesť,“ overoval si chlap. „Vedľa izby madam.“
„Dobre. Vyneste to hore.“
Vrátnik všetko pripravil, a keď pozrel na prepitné, vyhlásil, že im celú noc môže na bicykli vybavovať, čo sa im len zachce. Clerfayt mu na lístok napísal, aby mu ráno kúpil a pred dvere položil zubnú kefku, mydlo a ešte niekoľko ďalších vecí. Vrátnik prisľúbil a odišiel. Potom sa ešte raz vrátil s ľadom; nato zmizol nadobro.
„Obával som sa, že by som ťa už nikdy neuzrel, keby som ťa dnes večer nechal samu,“ priznal Clerfayt.
Lillian si sadla na podobločnicu. „Ja si to myslím každú noc.“
„Čo?“
„Že to všetko už nikdy neuvidím.“
Clerfayt zacítil prudkú bolesť. Jej nežný profil sa odrážal od tmavej noci, odrazu vyzerala veľmi osamotená, nie však opustená. „Milujem ťa,“ zopakoval. „Neviem, či ti to trochu pomôže, ale je to pravda.“
Neodpovedala.
„Vieš, že to nehovorím preto, čo sa stalo dnes večer,“ nadviazal Clerfayt; netušil, že klame. „Zabudni na dnešný večer. Bola to náhoda, hlúposť a samý zmätok. Za nič na svete som ťa nechcel raniť.“
Chvíľu ešte mlčala. „Myslím, že som v istom zmysle nezraniteľná,“ riekla zamyslene. „Naozaj si to myslím. Možno to znamená akési vyváženie.“
Clerfayt nevedel, ako zareagovať. Nejasne chápal, čo má na mysli, ale radšej by uveril opaku. Pozrel na ňu. „Tvoja pokožka je v noci ako vnútorná strana mušle,“ povedal. „Svetielkuje. Nepohlcuje svetlo, odráža ho. Naozaj chceš piť to pivo?“
„Áno. A daj mi kúsok lyonskej salámy. A chlieb. Ruší ťa to veľmi?“
„Neruší ma už nič. Mám pocit, akoby som odjakživa čakal na túto noc. Za tou ospanlivou a páchnucou vrátnicou akoby sa preboril svet. Zachránili sme sa v poslednom okamihu.“
„Zachránili?“
„Áno. Nepočuješ, ako všetko stíchlo?“
„Ty si stíchol,“ spresnila. „Pretože si dospel ta, kam si chcel.“
„Dospel som? Zdá sa mi, že som prišiel do módneho ateliéru.“
„Ach, moji mlčanliví priatelia!“ Lillian pozrela na rozvešané šaty. „Rozprávajú mi v noci o fantastických plesoch a karnevaloch. Dnes večer ich už nepotrebujem. Mám ich pozbierať a zavrieť do skrine?“
„Nechaj ich visieť. Čo ti rozprávajú?“
„Všeličo. O slávnostiach a mestách a láske. A o mori. Nikdy som ho nevidela.“
„Môžeme si k moru zájsť.“ Clerfayt jej podal pohár studeného piva. „O niekoľko dní. Musím ísť na Sicíliu. Na preteky. Nevyhrám ich. Poď so mnou!“
„Vždy chceš vyhrávať?“
„Niekedy je to celkom dobré. Idealisti zmôžu s peniazmi všeličo.“
Lillian sa zasmiala. „To musím povedať strýkovi Gastonovi.“
Clerfayt si obzeral šaty z tenulinkého brokátu, visiace pri záhlaví postele.
„To sú šaty do Palerma,“ konštatoval.
„Pred niekoľkými dňami som ich mala oblečené hlboko v noci.“
„Kde?“
„Tu.“
„Sama?“
„Sama, čo myslíš. Slávila som v Sainte-Chapelle s fľašou Pouilly, Seinou a mesiacom.“
„Už nebudeš sama.“
„Nebola som sama tak, ako si myslíš.“
„Viem,“ prikývol Clerfayt. „Hovorím, že ťa milujem, akoby si mi za to musela byť vďačná – ale nemyslím to tak, iba sa primitívne vyjadrujem, pretože mi je to nezvyklé.“
„Nevyjadruješ sa primitívne.“
„Každý muž sa tak vyjadruje, keď neklame.“
„Poď,“ kývla naňho Lillian. „Otvor fľašu Dom Perignonu. Pri chlebe, saláme a pive začínaš pre mňa byť príliš neurčitý, príliš všeobecný a príliš naivne filozofický. Čo ňucháš? Čím voniam?“
„Cesnakom, mesiacom a klamstvom, na ktoré nemôžem prísť.“
„Chvalabohu! Vráťme sa dolu na zem a pevne sa jej držme. Za splnu sa od nej ľahko dá odpútať. A sny bývajú bezváhové.“
