Ohromujúci skutočný príbeh.
Prežila brutálne vraždenie, zverské zabíjanie, rwandskú genocídu.
Láska a odpustenie dokážu uzdraviť ľudské srdcia
a priniesť tak svetu pokoj a mier.
„Tento príbeh by si mal prečítať každý – obete, ktoré prežili, ale aj páchatelia. Som si istá, že všetci môžu zažiť Immaculéinu hlbokú duchovnú premenu a podľa jej vzoru pracovať pre zjednotené a trvalé národné spoločenstvo,“ povedala Jeannette Kagame, prvá dáma Rwandskej republiky.
Prežila som je neuveriteľný príbeh o obyčajnej žene, ktorá prežila zverské vyvražďovanie, krvavú genocídu…
Immaculée Ilibagiza vyrastala v krajine, ktorú mala rada. S milovanou rodinou.
V roku 1994 mala Immaculée 24 rokov a bola práve u rodičov na veľkonočných prázdninách, keď smrť rwandského hutuského prezidenta vyvolala v krajine vlnu viac než trojmesačného masového vraždenia, pri ktorom zahynulo milión etnických Tutsiov.
Jej dovtedajší život sa rozbil na márne kúsky. Takmer všetci členovia Immaculéinej rodiny boli brutálne zavraždení.
Immaculée tento masaker prežila za neuveriteľných okolností.
91 dní sa spolu s ďalšími siedmimi ženami skrývala v maličkej kúpeľni v dome miestneho pastora, zatiaľ čo na nich poľovali stovky sfanatizovaných zabijakov vyzbrojených mačetami.
Prežila som je pozoruhodný bestseller, ktorý teraz vychádza s novým doslovom a Immaculée v ňom pridáva spomienky na dvadsať rokov, ktoré uplynuli od rwandskej genocídy. Je to pohľad nielen na zmeny v jej osobnom živote, ale aj na zmeny v živote krajiny, v ktorej sa tie strašné udalosti udiali.
Pravdivý príbeh života Immaculée Ilibagizy presvedčí každého, že ľudská láska a odpustenie sú bezhraničné.
„Toto otvorené rozprávanie o jej zážitkoch má dva aspekty: opis spáchaného zla vrátane brutálnych vrážd jej rodinných príslušníkov, ktorý človeka deprimuje, a príbeh jej neotrasiteľnej viery a spojenia s Bohom v utrpení, ktorý povznáša a inšpiruje,“ napísal prestížny Publishers Weekly.
Táto kniha je cenným príspevkom do literatúry, ktorá sa usiluje pochopiť paradox zdanlivo bezbrehej skazenosti ľudstva a vyvažujúcej nádeje vo všemocného milujúceho Boha.
„Za posledných päťdesiat rokov som prečítal azda tisíce kníh. Kniha, ktorú držíte v rukách, je jedna z najdojímavejších a svojím posolstvom najzávažnejších kníh zo širokej knižnice môjho celoživotného čítania.“
Wayne Deyer, americký spisovateľ, psychológ a kouč
Prečítajte si úryvok z novinky Prežila som:
Cez okno Semanovej kancelárie som sledovala, ako prešiel po dvore do väzenskej cely a potom sa vracal, postrkujúc pred sebou zanedbaného krívajúceho starca. Vyskočila som zo stoličky, keď sa priblížili, pretože som muža okamžite spoznala. Volal sa Felicien a bol to úspešný hutuský biznismen, s ktorého deťmi som sa hrávala na základnej škole. Vtedy to bol vysoký vzhľadný muž, ktorý nosieval drahé obleky a mal bezchybné vystupovanie. Striaslo ma, pretože som si uvedomila, že hlas vyvolávajúci moje meno vtedy, keď ma zabijaci hľadali v pastorovom dome, patril jemu. Felicien po mne snoril.
Semana postrčil Feliciena do kancelárie a on spadol na kolená. Keď zodvihol oči a zbadal, že tam naňho čakám ja, zbledol ako stena. Sklopil oči a díval sa na dlážku.
„Postav sa, ty vrah!“ skríkol Semana. „Postav sa a vysvetli tomuto dievčaťu, prečo je mŕtva jeho rodina. Vysvetli, prečo si jej zabil matku a zmasakroval brata. Povedal som ti, vstávaj! Vstávaj a hovor!“ skríkol Semana ešte hlasnejšie, no zbitý muž sa len ďalej krčil na kolenách.
Na vycivenom tele mu viseli už iba franforce špinavých šiat. Pokožku mal žltkastú, pokrytú modrinami a fľakmi; a jeho oči boli potiahnuté filmom a polepené zaschnutým hnisom. Tvár, kedysi peknú, mu teraz zakrývala špinavá rozchlpená brada; a bosé nohy mal posiate otvorenými, mokvajúcimi ranami.
Pri pohľade na jeho utrpenie som zaplakala. Felicien dovolil, aby mu do srdca vošiel diabol, a zlo zničilo jeho život ako rakovina v duši. Teraz bol on obeťou svojich obetí, odsúdený žiť v mukách a ľútosti. Pocítila som veľký súcit s týmto človekom.
„Vyraboval dom tvojich rodičov a privlastnil si vašu rodinnú plantáž, Immaculée. V jeho dome sme našli obrábaciu techniku tvojho otca. Je to tak?“ zreval Semana na Feliciena. „Po tom, čo zabil Rose a Damascena, hľadal aj teba… Chcel ťa zabiť, aby mohol prebrať tvoj majetok. Bolo to tak, ty sviňa?“ zvrieskol Semana znova.
Myklo ma a mimovoľne som vzdychla. Semana na mňa pozrel prekvapený mojou reakciou a zmätený slzami, čo mi stekali po tvári. Zdrapil Feliciena za golier košele a zodvihol ho na nohy. „Čo jej na to povieš? Čo na to povieš Immaculée?“
Felicien vzlykal. Cítila som, že sa hanbí. Pozrel sa na mňa len krátko, no naše oči sa stretli. Načiahla som sa k nemu, zľahka som sa mu dotkla rúk a ticho som povedala to, čo som prišla povedať.
„Odpúšťam ti.“
Pocítila som okamžitú úľavu a videla som, že aj napätie vo Felicienových pleciach povolilo, skôr než ho Semana vystrčil z dverí na dvor. Dvaja vojaci ho drsne zdvihli za podpazušie a odvliekli naspäť do cely. Keď sa Semana vrátil, zúril.
„Čo to všetko malo znamenať, Immaculée? Tento človek ti vyvraždil rodinu. Priviedol som ti ho na výsluch… Aby si mu napľula do tváre, ak budeš chcieť. No ty mu namiesto toho odpustíš! Ako si to mohla urobiť? Prečo si mu odpustila?“
Odpovedala som mu pravdivo: „Nemám čo ponúknuť okrem odpustenia.“
