James Malory sa chystá na plavbu do Ameriky, aby tam uviedol do spoločnosti svoju dcéru Jacqueline. Mladá dáma si cestu nevie predstaviť bez sesternice a nerozlučnej priateľky Judith, a tak presvedčia rodičov, aby sa k ním Judith pridala. Obe krásky sa na cestu tešia a zaumienia si, že sa za žiadnu cenu nezaľúbia hneď počas prvej spoločenskej sezóny. Judithine plány však naruší stretnutie s duchom, s ktorým sa kedysi stretla v starom strašidelnom sídle a v myšlienkach ju máta už celé roky.
Tým duchom nie je nik iný ako Nathan Tremayne, pašerák so slučkou okolo krku. Nathan sa zamestná na lodi, rozhodnutý splniť v Amerike tajnú misiu, a tak si zabezpečiť milosť. Na otvorenom mori sa medzi príťažlivým kriminálnikom a mladučkou zlatovláskou rozpútajú vášne, no Nathana trápi podozrenie, či sa táto aristokratická kráska s darebákom, ako je on, len nezahráva.
Prečítajte si 1.kapitolu z novinky Búrlivé vyznanie:
Kapitola 1
Judith Maloryová kľačala pred oknom spálne, o ktorú sa delila so sesternicou Jacqueline. Obe dievčatá hľadeli na zrúcaninu domu za sídlom vojvodu Wrightona. Hoci Judith bola o niekoľko mesiacov staršia, Jack, ako ju volá otec, aby hneval svojich amerických švagrov, bola vždy vodcovský typ. Jack tvrdila, že bude svetáčka rovnako ako jej otec James Malory. Jack plánovala, že sa stane pirátkou ako jej otec. Vynikajúcou boxerkou… Ten zoznam nemal konca-kraja. Raz sa jej Judith spýtala, prečo sa nechce podobať svojej matke, a Jack okamžite odpovedala: „To by nebolo vzrušujúce.“
Judith nesúhlasila. Ona sa chcela stať manželkou a matkou. V tomto poradí. A už to ani nebol vzdialený plán. Ona aj Jacqueline majú tento rok osemnásť rokov. Narodeniny oslavovala minulý týždeň, Jacqueline bude oslavovať o niekoľko mesiacov. To znamená, že toto leto ich čaká prvá spoločenská sezóna, uvedenie Jacqueline uvedú do spoločnosti nie v Londýne, ale v Amerike. Judith si nevedela predstaviť, ako sa zmieri s tým, že sa na tejto slávnosti nebude deliť so svojou najlepšou kamarátkou. Zostávalo jej však niekoľko týždňov, aby vymyslela, ako zmeniť toto nepríjemné rozhodnutie.
Dcéry dvoch mladších bratov Maloryovcov, Jamesa a Anthonyho, boli odnepamäti neoddeliteľné. A zakaždým, keď ich matky priviedli na návštevu k bratrancovi Brandonovi a sesternici Cheryl do vojvodovho rodového sídla v Hampshire, celé hodiny trávili pri okne a dúfali, že medzi ruinami opäť uvidia záblesky svetla. V tú noc, keď ho prvýkrát zbadali, boli také vzrušené, že sa nevedeli upokojiť.
Odvtedy videli to svetlo len dvakrát. Lenže kým chytili lampáše a po rozľahlom trávniku dobehli k starému opustenému domu na susedskom pozemku, sa svetlo stratilo.
Samozrejme, povedali o tom bratrancovi Brandonovi Malorymu. Bol od nich o rok mladší, ale boli predsa na návšteve v jeho dome. Titul vojvodu z Wrightonu a panstvo získal po matke Kelsey, ktorá sa vydala za bratranca dievčat Dereka. Keď sa Brandon narodil, rodičia sa rozhodli nasťahovať do sídla, aby chlapec vyrástol vo vedomí svojho spoločenského postavenia a z neho vyplývajúcich povinností. Našťastie, mladý vojvoda nebol veľmi rozmaznaný.
Brandon to svetlo nikdy nevidel, a ani netúžil kvôli nemu prebdieť ani jednu noc. V tom čase sa zdržiaval na druhom konci miestnosti a učil hrať whist Judithinu mladšiu sestru Jamie. Netreba zabúdať ani na to, že Brandon mal sedemnásť rokov a už bol viac mužom ako chlapcom, a tak nie je prekvapujúce, že ho viac zaujímali dievčatá ako duchovia.
„Som už dostatočne stará na to, aby ste mi povedali to tajomstvo?“ spýtala sa Brandonova sestra Cheryl, hneď ako otvorila dvere.
Jaime Maloryová vyskočila od kartárskeho stola, pribehla k Cheryl, chytila ju za ruku a ťahala k Judith. „Už áno. Má toľko rokov, ako som mala ja, keď ste mi o tom povedali.“
Lenže Jacqueline sa na svoju sesternicu osopila: „Bolo to len minulý rok, maličká. A na rozdiel od teba Cheryl žije tu. Povedz jej to, Brandon, je to predsa tvoja sestra. Musí však sľúbiť, že sa sama nikdy nevyberie na prieskum a ty budeš musieť dohliadnuť na to, aby sľub dodržala.“
„Na prieskum?“ Cheryl pozrela na staršie sesternice, ktoré jej roky odmietali prezradiť tajomstvo. „Ako mám niečo sľúbiť, keď ani neviem, čo sľubujem?“
„Toto nie je čas na logické zamýšľanie sa, maličká,“ postavila sa na stranu Jacqueline Judith. „Najprv sľúb. Aj Jamie musela, a ona tu ani nebýva. Lenže ty áno, bez sľubu by sme si o teba robili starosti. A to nechceš, však?“
Cheryl sa na chvíľu zamyslela, potom pokrútila hlavou. „Sľubujem.“
Judith štuchla Jacqueline a tá vážnym hlasom povedala: „V susedstve máte ducha. Býva hneď vedľa vás.“
Cheryl sa zachichotala, ale zarazila sa, keď si uvedomila, že Judy ani Jack sa nesmejú. Oči sa jej rozšírili. „Naozaj? Videli ste ho?“
„Asi pred piatimi rokmi,“ povedala Judith.
„Judith sa s ním dokonca aj rozprávala,“ dodala Jacqueline.
„Jack najprv z tohto okna uvidela svetlo. Tak sme sa išli pozrieť. Vždy sme si mysleli, že v tom starom dome určite straší. A mali sme pravdu!“
Cheryl pomaly pristúpila k oknu, hodila pohľadom po starej budove, na ktorú sa rodičia už neraz sťažovali. Uľahčene si vydýchla, že nezazrela žiadne svetlo. Nebola vôbec taká odvážna ako sesternice. V mesačnom svetle jasne rozoznávala tmavé, strašidelné obrysy starého kaštieľa, ktorý sa premenil na ruiny ešte pred ich narodením. Mykla plecom, otočila sa na päte a utekala sa skryť pod bratove ochranné krídla.
„Nevošli ste do toho domu, však?“ spýtala sa Cheryl.
„Jasne, že sme vošli,“ odvetila Jack.
„Ale varovali nás, aby sme tam nechodili!“
„Len preto, lebo to nie je bezpečné. Spráchnivené podlahy, opadávajúca omietka a prepadnutá strecha. A pavučiny. Všade sú pavučiny. S Judy nám trvalo celú večnosť, kým sa nám ich v tú noc podarilo povyberať z vlasov.“
Cheryl sa ešte viac rozšírili oči: „Nemôžem uveriť tomu, že ste tam naozaj vošli. A navyše v noci.“
„Ako inak by sme sa dozvedeli, kto sa tam zdržiava? Vtedy sme ešte nevedeli, že je to duch.“
„Mali ste povedať môjmu otcovi, že ste videli svetlo,“ protirečila Cheryl.
„To by však nebola zábava,“ poznamenala Jack.
„Zábava? Nemusíte predstierať, že ste rovnako odvážne ako vaši otcovia.“ Staršie dievčatá sa rozosmiali. „Strieľate si zo mňa! Mohla som sa dovtípiť,“ urazila sa Cheryl.
Jacqueline sa na ňu usmiala. „Naozaj si myslíš, že sme to tajomstvo pred tebou skrývali dlhé roky len preto, aby sme si z teba vystrelili? Chcela si vedieť pravdu, tak ti ju hovoríme. Bolo to neuveriteľne vzrušujúce.“
„A len trochu strašidelné,“ dodala Judith.
„A hlúpe,“ trvala na svojom Cheryl.
Jack odfrkla. „Ak by sme dovolili, aby nás takéto veci odradili, nemali by sme žiadnu zábavu. A mali sme so sebou aj zbrane. Vzala som zo záhrady rýľ.“
„A ja nožnice,“ doplnila ju Judith.
Cheryl vždy túžila byť taká odvážna ako tie dve. Teraz však bola rada, že nebola. Mysleli si, že natrafili na tuláka, no namiesto neho stretli ducha. Bol zázrak, že im v tú noc neošediveli vlasy. Judy mala vlasy aj naďalej s nádychom medi a Jack ich mala rovnako bledé ako jej otec.
„Museli sme vstúpiť do domu, aby sme zistili odkiaľ to svetlo prichádza,“ vysvetľovala Jack. „A rozdelili sme sa.“
„Našla som ho prvá,“ povedala Judy a pokračovala v rozprávaní príbehu. „Nie som si istá, v ktorej izbe presne bol. Svetlo som si všimla, až keď som otvorila dvere. Bol tam, vznášal sa v strede miestnosti. A vôbec sa nepotešil, že ma vidí. Bez okolkov som mu povedala, že tam nemá čo robiť. Na to odvetil, že dom mu patrí. Poznamenala som, že duchovia nevlastnia domy. Vystrel ruku, ukázal niekam za môj chrbát a prikázal mi, aby som odišla. Bol nepríjemný. Zdalo sa mi, že bude na mňa kričať, a tak som sa otočila, že odídem.“
„A vtedy som prišla ja,“ povedala Jack. „Videla som už len jeho chrbát. Prosila som ho, nech zostane, ale odišiel. Ešte zakričal: „Vypadnite! Obidve!“ bolo to také hlasné, až sa zatriasli trámy. Teda to, čo z nich ostalo. Okamžite sme odtiaľ vybehli. Na polceste ku kaštieľu sme si však uvedomili, že by nám nevedel ublížiť, a zmeškali sme príležitosť pomôcť mu prejsť na druhú stranu. A tak sme sa teda vrátili, prehľadali každú miestnosť, ale už ho nebolo.“
„Chceli ste mu pomôcť?“ spýtala sa Cheryl užasnuto.
„Nuž, Judy chcela.“
Cheryl sa uprene pozrela na staršiu sesternicu. „Prečo?“
Judith mykla plecom a povedala: „Bol fešák. Mohol mať nanajvýš dvadsať rokov, keď zomrel. A keď som ho zazrela, pripadal mi smutný. Potom si všimol, že som tam, a zrazu chcel silou-mocou ochrániť rozpadajúce sa ruiny domu.“
„A aj preto, lebo sa v tú noc do ducha zaľúbila,“ podpichla ju Jack.
Judith zalapala po dychu. „To nie je pravda.“
„Ale je!“ doberala si ju Jack.
„Chcela som len vedieť, prečo sa z neho stal duch. Muselo sa stať niečo tragické a strašidelné, keď mu vlasy pred smrťou ošediveli.“
„Mal šedivé vlasy?“ Cheryl vypúlila oči. „Potom musel byť starý.“
„Nebuď hlúpa, maličká,“ karhala ju Jacqueline. „Moja švagriná Danny je šedivá. Keď spoznala Jeremyho mala toľko rokov ako my teraz.“
„To je pravda,“ pripustila Cheryl, a potom sa obrátila na Judith „Naozaj vyzeral dobre?“
„Veľmi. Bol vysoký a mal pekné tmavozelené oči, ktoré žiarili ako smaragdy. Neopováž sa ísť hľadať ho bez nás,“ dodala Judy takmer žiarlivo.
Cheryl sa odula. „Nie som taká odvážna ani zvedavá ako vy dve. Ani trochu netúžim stretnúť sa s duchom.“
„To je dobré, lebo sa zdá, že má aj zázračné schopnosti. Vari si si nevšimla, že strecha domu je opravená?“
„Opravil ju duch?“ zašepkala Cheryl.
„A kto iný?“
„Nie, nevšimla som si. Moja izba je z druhej strany domu.“
„Ja som si to všimol,“ ozval sa Brandon. „Nikdy som tam žiadnych robotníkov nevidel, ale strechu jednoznačne nedávno opravili.“
„Dúfam, že si na to neupozornil otca,“ povedala Jacqueline neistým hlasom.
„Nie, veď som mu neprezradil ani naše tajomstvo. Neporuším predsa svoj sľub.“
Jacqueline sa naňho usmiala. „Vedela som, že sa na teba môžeme spoľahnúť, Brand.“
„Okrem toho, otec zakaždým frfle, ak niekto spomenie ten starý dom. Hnevá ho, že sa ho nemôže zbaviť. Pokúšal sa ho kúpiť, aby ho dal zbúrať, ale podľa záznamov poslednou majiteľkou bola akási Mildred Winstocková, ktorá ho len zdedila. Nikdy v ňom nebývala. Nečudo, keď v ňom straší duch. Nikto ho neobýva už od čias môjho prapradeda, čo vysvetľuje jeho chatrný stav. Neskôr vám poviem, prečo ho nechal postaviť a komu ho dal.“
„Komu?“ vyzvedala Cheryl.
„To nie je pre tvoje uši,“ povedal Brandon.
„Svojej milenke?“ hádala Cheryl.
Judith prevrátila oči a zmenila tému. „Je úžasné, že sa toto miesto nepremenilo na ruiny, keďže aj ono bolo prázdne po päť generácií.“
„Nebolo úplne prázdne,“ vysvetľoval Brandon. „Z vojvodského fondu sa vyplácala určitá suma, aby tu mohlo byť služobníctvo, ktoré sa o sídlo staralo. Cieľom bolo predísť jeho úpadku. Otec nenašiel záznam, komu slečna Winstocková odkázala ruiny, a tak aj naďalej špatí zadné nádvorie.“
Derek nasadil na hranicu pozemku stromy a husté kry, aby rozpadajúci sa starý dom nekazil dojem z reprezentatívnych záhrad. Stromy však nezabránili výhľadu na tú barabizňu z horných poschodí vojvodského sídla.
Judith vzdychla a odstúpila do okna. „V poriadku, decká, je čas, aby sme s Judy išli spať. Možno by ste tak mali urobiť aj vy. Zajtra ráno sa vraciame do Londýna.“
Keď ostatní odišli z izby, Jacqueline povedala: „Čo si čakala? Oni na rozdiel od nás toho ducha nevideli.“
Judith si opäť vzdychla. „Ach, Cherylina nedobrodružná povaha ma neprekvapuje. Derek a Kelsey ju tu držia v ústraní, ale my dve sme vyrástli v Londýne.“
„Takže si si povzdychla preto, lebo sme počas tejto návštevy nevideli svetlo vychádzať z toho domu? Ak chceš, môžeme ho dnes v noci preskúmať.“
„Nie, duch sa nám zjavil len raz. Som si celkom istá, že sa schová zakaždým, keď vkročíme na jeho územie. A to je škoda,“ opäť si povzdychla Judith.
Jacqueline do nej hodila vankúš. „Prestaň sa utápať láskou k duchovi. Uvedomuješ si, že nie je stvorený pre manželstvo.“
Judith vybuchla od smiechu. „Nuž, to som pochopila celkom rýchlo.“
„Dobre, lebo by bolo náročné pobozkať ho a o užívať si s ním.“
Judith dvihla obočie. „Užívať si? Myslela som si, že si minulý rok svetáctvo vyškrtla zo svojho zoznamu.“
„Dávaj si pozor na jazyk. Keď nájdem muža, ktorý mi bude vyhovovať, budem chcieť, aby to bolo ako v jednej z kníh sesternici Amy. Nie nebude pre mňa odpoveď. Chudák, nebude vedieť, čo sa s ním deje,“ dodala Jacqueline so šibalským úsmevom.
„Len ho nenájdi príliš skoro. A hlavne ho nenájdi v Amerike.“
A už to tu bolo zase. Jacquelinina blížiaca sa cesta. Keď Jacqueline prvýkrát odišla s rodičmi na dva mesiace do Ameriky, Judith bola celý čas, čo bola Jack preč, rozrušená a neutešiteľná. Dievčatá si sľúbili, že už ani len na jazdu v koči nepôjdu jedna bez druhej. A tak počas druhej návštevy Ameriky išla Judith so sesternicou. V tom čase dievčatá ešte nevedeli o sľube, ktorý dal James Malory bratom Andersonovcom, keď sa Jack narodila. Strýkovia súhlasili, aby Jacqueline vyrastala výlučne v Anglicku pod podmienkou, že do spoločnosti ju uvedú v Amerike, lebo dúfali, že sa vydá za Američana. Prinajmenšom tomu chceli dať šancu.
Keď sa ho spýtali, prečo urobil niečo také netypické, James odvetil: „To mi zabránilo v tom, aby som ich zabil, a George by sa na mňa veľmi hnevala.“
Boli to Georginí bratia, lenže James nežartoval o tom, že by ich zabil. George, presnejšie Georgina, bola Jacquelina matka, lenže James trval na tom, že svoju ženu bude volať George, lebo vedel, že jej bratom sa to nebude páčiť. Lenže po čase ju tak začali oslovovať aj jej piati bratia. Ten sľub bol tichým prímerím medzi Jamesom a jeho piatimi americkými švagrami. Prímerie nebolo zbytočné, keďže raz sa Jamesa Maloryho pokúsili obesiť.
„Nevydám sa, kým sa nevydáš aj ty,“ ubezpečovala sesternicu Jacqueline, „takže sa nemusíš ponáhľať ani ty. Nemusíme byť ako ostatné a vydať sa hneď počas našej prvej spoločenskej sezóny, aj keď to naše matky očakávajú. Tento rok bude na zábavu, nasledujúci na manželstvo.“
„To nezabráni tomu, aby si odplávala bezo mňa,“ povedala Judith sklesnuto.
„Nie, ale ostáva nám ešte niekoľko týždňov, aby sme našli nejaké riešenie. Porozprávame sa s rodičmi, hneď ako sa vrátime do Londýna. Treba presvedčiť tvojich rodičov. Môj otec by bol rád, keby si šla s nami, ale keď strýko Tony povie nie, otec sa postaví na jeho stranu. Bratia, a najmä títo dvaja, vždy držia spolu. Ale ak im poviem, že bez teba do Ameriky nepôjdem, budú sa musieť zamyslieť. Prečo vlastne tvoj otec povedal nie? Nezdá sa, že by sa na tvoje uvedenie do spoločnosti mimoriadne tešil. Čím viac sa to blíži, o to viac je neznesiteľnejší.“
Judith sa zachichotala. „Môj otec nie je nikdy nepríjemný. Áno, v poslednom čase je trochu strohý a popudlivý, ale… A vlastne máš pravdu, asi by bol najradšej, keby som sa nikdy nevydala.“
„Presne tak. Takže sa mal chytiť príležitosti poslať ťa so mnou a tak oddialiť nevyhnutné.“
„Ale je manželstvo nevyhnutné s otcami ako sú tí naši?“
Jacqueline sa zasmiala. „Asi myslíš na sestrenicu Reginu, ktorú po smrti matky vychovávali jej štyria strýkovia, a keďže im žiadny muž nepripadal pre ňu dosť dobrý, musela absolvovať viacero spoločenských sezón. Úbohá Reggie. Nezabúdaj však, že bratia Maloryovci vtedy nemali manželky, ktoré by ich uzemnili. Naozaj si myslíš, že naše matky by dovolili, aby sa aj v našom prípade zachovali rovnako? Už to mám. Teta Roslyn rozhodla, že nemôžeš ísť, a strýko Tony s ňou súhlasil, aby bol doma pokoj.“
Judith prikývla. „Tak veľmi sa teší na môj debut. Oveľa viac ako ja. Dokonca mi už aj vybrala muža.“
„Koho?“
„Lorda Cullena, syna svojich priateľov zo Škótska,“ odvetila Judith.
„Už si sa s ním stretla?“
„Ja som to nevidela už od detstva. Matka ho videla. Uisťuje ma, že je bohatý, fešák a v každom ohľade vynikajúca partia.“
„Predpokladám, že žije v Škótsku.“
„Samozrejme.“
„Tak potom neprichádza do úvahy! Čo to tvojej matke napadlo spojiť ťa s mužom, čo ťa od nás odvedie?“
Judith sa zasmiala. „Možno nám kúpi dom v Londýne.“
Jack odfrkla. „Takéto nádeje v sebe neživíme, najmä nie v spojení so Škótmi, ktorí dokážu byť riadne tvrdohlaví. Chceš mi povedať, že to kvôli nemu ťa nechce pustiť?“
„Obáva sa, že ak tu na otvorení sezóny nebudem, uloví si ho nejaká iná. Takže áno, neprekvapilo by ma, keby skutočným dôvodom odmietania mojej cesty do Ameriky bol práve on.“
Jacqueline prevrátila oči. „Ty si ale hlúpa. Prečo si mi o tom ešte nepovedala? Určite spoločne niečo vymyslíme. Zapamätaj si moje slová, pôjdeš so mnou. Nikdy som si nebola ničím taká istá.“