Picoultovej nový príbeh je o láske k rodičom, k matke. Jenna dobre vie, ako ju mama milovala. Vie, že by ju neopustila. A nebude mať pokoj, pokým nezistí pravdu. Čo sa stalo tej osudnej noci? Jodi Picoultová vystavala neuveriteľne silný príbeh o odhodlaní dievčaťa, ktoré túži odhaliť pravdu…aj za cenu, že bude šokujúca a zmení jej život.
V slovenčine vychádza novinka Čas odísť od Jodi Picoultovej.
„Túto knihu nedokážete odložiť.“
Observer
Jenna Metcalfová už vyše desať rokov neprestajne myslí na svoju matku Alice, ktorá záhadne zmizla po tragickej udalosti. Jenna neverí, že ju mama dobrovoľne opustila, preto po nej pátra na internete a dookola listuje v jej denníkoch. Nemôže sa zbaviť pocitu, že v záznamoch sa ukrýva kľúč k odhaleniu pravdy…
Existuje len jediný človek, ktorý by ju mohol nasmerovať na správnu stopu. Jej otec alkoholik. No ten sa po manželkinom zmiznutí ocitá na psychiatrii.
Trinásťročná Jenna zúfalo hľadá pravdu, preto do pátrania zapojí dvoch pochybných spojencov: okultistku Serenitu Jonesovú, ktorá sa preslávila hľadaním nezvestných ľudí, no v súčasnosti jej už veľký dar nefunguje ako kedysi, a Virgila Stanhopa, životom ubitého súkromného detektíva, ktorý pôvodne vyšetroval Alicin prípad aj s čudnou, možno súvisiacou smrťou, jednej jej kolegyne.
Všetci traja spolupracujú, aby odhalili, čo sa stalo s Alice, a uvedomujú si, že pri hľadaní odpovedí musia čeliť čoraz ťažším otázkam.
Keď Jennine spomienky začnú zapadať do udalostí v matkiných denníkoch, príbeh rýchlo speje k nečakanému rozuzleniu.
„Strhujúce.“
Vogue
Jodi Picoultová chcela byť odjakživa spisovateľkou. Študovala tvorivé písanie na univerzite v Princetowne. Po skončení štúdia si zarábala na živobytie ako technická editorka v brokerskej firme, neskôr pracovala ako copywriterka v reklamnej agentúre a ako editorka v pedagogickom vydavateľstve. Svoj prvý román napísala, až keď čakala prvé dieťa.
Doteraz napísala vyše dvadsať románov, z ktorých sa predalo viac ako pätnásť miliónov výtlačkov po celom svete. V roku 2003 získala cenu New England Bookseller Award a päť jej kníh sa umiestnilo na prvej priečke prestížneho rebríčka The New York Times Bestseller List. Aj najnovší Čas odísť.
Prečítajte si úryvok z novinky Čas odísť:
Prvá časť
Jenna
Ak ide o pamäť, tak v tej sa vyznám. Možno som ešte nemala ani trinásť, ale študovala som ju asi tak, ako deti v mojom veku hlcú módne časopisy. Existuje jeden druh pamäti, týka sa sveta okolo nás. Napríklad vieme, že kachle sú horúce a ak si, keď ideme na dvor, na nohy nenatiahneme topánky, omrznú nám. Tento druh pamäti nám sprostredkúvajú zmysly, ak hľadíme do slnka, musíme oči prižmúriť a nejeme červíky, lebo nie sú bohvieakou lahôdkou. Z hodín dejepisu si pamätáme dátumy a na záverečnej skúške ich odriekame, ako keď bičom plieska, lebo sú dôležité (tak mi to vtĺkali do hlavy) z hľadiska nekonečného vesmíru. Okrem toho si pamätáme, čo sme prežili, udalosti pripomínajú vrcholy na grafe nášho života, no sú dôležité jedine pre vás. V poslednom ročníku mi dal učiteľ za úlohu samostatne preštudovať pamäť. Väčšina učiteľov mi dáva za úlohu samostatné štúdium, lebo vedia, že sa na hodinách nudím a podľa mňa sú aj trochu zdesení z toho, že viem viac než oni a nechcú si to priznať.
Moja prvá spomienka je na okrajoch biela, ako fotografia urobená s prisilným bleskom. Matka drží na paličke vyšľahaný cukor, cukrovú vatu. K perám si dvíha prst – je to naše tajomstvo – potom kúsok odtrhne. Keď mi ho priloží k ústam, cukor sa roztopí. Okolo prsta si obkrútim jazyk a sladkosť do seba silno vsajem. Iswidi, povie mi. Sladké. Nedáva mi piť z fľaše, novú chuť nepoznám, ale je lahodná. Vzápätí sa skloní a pobozká ma na čelo. Uswidi, povie. Srdiečko.
Nemám hádam ani deväť mesiacov.
Táto skutočnosť je dosť zarážajúca, naozaj, lebo u väčšiny detí prvé spomienky siahajú k dvom až piatim rokom. To neznamená, že bábätká trpia amnéziou, pamätajú si na všeličo ešte predtým, než začnú hovoriť, ale na počudovanie, len čo sa zmôžu na prvé slová, prestanú si pamätať. Možno si udalosť s cukrovou vatou pamätám preto, lebo mama sa mi prihovárala jazykom xhosa, nie je to náš jazyk, mama sa ho naučila, keď pracovala na doktoráte v Juhoafrickej republike. Alebo možno mi táto náhodná spomienka utkvela v pamäti preto, lebo sa pre ňu rozhodol môj mozog, zrejme sa mu videla príjemnejšia, než detaily z noci, keď moja mama zmizla. Hoci by som sa chcela priam zúfalo na ne rozpamätať.
Moja matka sa venovala vede a istú chvíľu dokonca študovala pamäť. Zahrnula ju do jednej časti práce o posttraumatickom strese u slonov. Viete, čo sa tradične prisudzuje slonom: že nikdy nezabúdajú. Nedá sa nič robiť, ale je to tak. Mohla by som vám dať všetky matkine údaje, ak by ste potrebovali dôkaz. Prakticky som sa ich naučila naspamäť a to nepreháňam. V niekoľkých článkoch publikovala svoje závery o tom, že pamäť sa spája so silným citovým poryvom a negatívne okamihy sa dajú prirovnať k čmáraniu nezmazateľnou fixkou na mozgovú stenu. Existuje však jemná hranica medzi negatívnym a traumatickým okamihom. Negatívne okamihy sa zapamätajú. Traumatické sa zabudnú alebo natoľko skreslia, že sa nedajú rozpoznať alebo sa zmenia na veľké, prázdne, biele nič, práve to sa mi objaví v hlave, keď sa pokúšam sústrediť na osudnú noc.
Uvediem, čo viem:
1. Mala som tri roky.
2. Matku našli v útulku na zemi, ležala v bezvedomí asi poldruha kilometra južne od mŕtveho tela. Tak sa o tom hovorí v policajnej správe. Odviezli ju do nemocnice.
3. Mňa v policajnej správe nespomínajú. Stará mama ma okamžite vzala k sebe, lebo môj otec sa staral o mŕtvu opatrovateľku slonov a o bezvládnu manželku.
4. Tesne pred svitaním mama nadobudla vedomie a z nemocnice utiekla, nik z personálu si ju ani nevšimol.
5. Už nikdy som ju nevidela.
Niekedy prirovnávam svoj život k dvom vlakovým vozňom, v okamihu matkinho zmiznutia sú spojené, ale keď sa usilujem zistiť, ako sú spojené, na trati nastane vibrácia a tá mi odvráti hlavu na druhú stranu. Viem, že ako maličká som mala jahodovo plavé vlasy a behala som okolo mamy ako kozliatko, kým ona si robila nekonečné poznámky o slonoch. Teraz som dievča až priveľmi vážne a až priveľmi múdre na svoj vek. Vedia ma nadchnúť vedecké štatistiky, ale pokiaľ ide o skutočný život, vyslovene zlyhávam, napríklad neviem, že Wanelo je webová stránka a nie obľúbená nová hudobná kapela. Ak ôsmy ročník predstavuje mikrokozmos spoločenskej hierarchie ľudského adolescenta (a pre moju matku by celkom isto bol), potom sa vymenovanie päťdesiatich sloních stád na východnej hranici Botswany nemôže rovnať s poznaním všetkých členov írsko-britskej skupiny One Direction.
Niežeby som do školy nepasovala, lebo ako jediná nemám mamu. Mnohé deti nemajú dvoch rodičov, ďalšie o nich nikdy nehovoria a sú aj také, ktorých rodičia žijú s novými partnermi a novými deckami. No ja na škole nemám priateľov. Cez obed sedávam za stolom na druhom konci miestnosti, jem to, čo mi stará mama zabalí, kým takzvané triedne krásavice – a tie sa, bohuprisahám, samy chvascú, že sú bezcitné ako kusy ľadu – klebetia o tom, ako sa po škole zamestnajú v nechtovom štúdiu a budú vymýšľať názvy lakov na nechty podľa známych filmov. Možno raz či dva razy som sa pokúsila zapojiť do rozhovoru, okamžite však na mňa pozreli, akoby som zapáchala, zvraštili gombičkové nošteky a vrátili sa k tomu, o čom sa zhovárali. Popravde, vôbec ma neubíjalo, že ma ignorujú. Nechcem sa chváliť, ale v hlave nosím dôležitejšie veci ako ony.
Na druhej strane aj spomienky na matkino zmiznutie sú útržkovité. Môžem vám porozprávať o svojej novej izbe u starej mamy, kde som mala prvú posteľ pre veľké dievča. Na nočnom stolíku stál malý pletený košík, nevysvetliteľne naplnený ružovými balíčkami sladidla, hoci som nikde nevidela kávovar. Každý večer ešte predtým, než som vedela počítať, nazrela som doň, aby som sa uistila, že sú tam všetky. A stále to robím.
Môžem vám porozprávať, ako som spočiatku navštevovala otca. Chodby v ústave páchli po amoniaku a moči a hoci ma stará mama pobádala, aby som sa s ním rozprávala, vyliezla som na posteľ a chvela sa pri pomyslení, že som tak blízko niekoho, koho spoznávam, no vôbec nepoznám a on nikdy nič nepovedal a ani sa nepohol. Môžem opísať, ako mu z očí vytryskli slzy, akoby išlo o prirodzený a očakávaný jav, ako keď sa za letného dňa zarosí studená plechovka malinovky.
Spomínam si, aké som mávala nočné mory, hoci nešlo celkom o zlé sny, len som sa zobúdzala z tvrdého spánku na silné Maurino trúbenie. A hoci stará mama dobehla do mojej izby a vysvetlila mi, že matriarchálna slonica žije už stovky kilometrov odtiaľto, v novom útulku v Tennessee, stále ma zožieral hlodavý pocit, že sa mi Maura snaží čosi povedať a keby som poznala jej jazyk tak dobre ako mama, rozumela by som jej.
Po matke mi zostal jedine jej výskum. Čítam jej denníky, lebo viem, že jedného dňa sa slová zoskupia do jednej strany a nasmerujú ma k nej. Dokonca aj v neprítomnosti mi pripomínala, že každá dobrá vedecká práca sa začína hypotézou, čo je vlastne len tušenie či predtucha odetá do vyberaného slovníka. A moja predtucha znie: Nikdy by ma neopustila, určite nie z vlastnej vôle.
Nech už v živote nič iné neurobím, ale túto hypotézu dokážem.