„Takže, videl som ťa aj predtým. No v ten večer, keď sme sa na seba pozreli, preskočila medzi nami iskra,“ povedal otvorene. „A viem, že si to cítila aj ty.“
Chytila som sendvič, odhryzla si a pomaly prežúvala, aby som oddialila svoju odpoveď. Znovu ma desil tým sebavedomým pohľadom a priamym tónom. Ešte nikdy som nestretla chlapa, čo by vyslovil „láska na prvý pohľad“ a „preskočila iskra“ bez toho, aby sa aspoň začervenal alebo tváril ponížene.
Prinútila som sa odpovedať: „Boli to len vzájomné sympatie. Feromóny, Tucker. Nič viac.“
Návrh, Omyl a Skóre – to sú tri knihy, ktoré vyšli v slovenčine od Elle Kennedyovej a ktorými si absolútne získala srdcia slovenských čitateliek. Jej séria Off Campus je vzrušujúca, zábavná, veľmi emotívna a určite si vychutnáte skvele napísané dialógy. Elle miluje silné hrdinky, alfasamcov a dostatok iskrenia a nebezpečenstva, aby bol príbeh zaujímavý! Teraz do série pribudla štvrtá kniha Cieľ, v ktorej spoznáme Sabrinu a Tuckera.
Vysokoškoláčka Sabrina má svoju budúcnosť jasne naplánovanú: najskôr doštuduje a spromuje, zaboduje na práve a získa skvele platenú prácu v prestížnej advokátskej kancelárii.
Jej útek pre hanbou v minulosti však nie je bez ťažkostí. Určite nepočítala so sexi hokejistom, ktorý verí v lásku na prvý pohľad. Johnovi Tuckerovi je ochotná venovať nanajvýš len jednu vášnivú noc plnú nehy… ale niekedy stačí aj jediná noc, aby sa váš život zmenil od základov.
Pre Tuckera je tímový duch alfou a omegou. Je to rovnako dôležité ako byť hviezdou, pritom na slávu si nejako zvlášť nepotrpí. Preto mu neprekáža, že ho toľko neoslavujú ako jeho spoluhráčov. Lenže ak sa má stať v dvadsiatich dvoch rokoch otcom, nehodlá zostať v úzadí. Zaumieni si, že sa o všetko postará a ako rodič zahviezdi.
Nastávajúca matka jeho dieťaťa je nielen krásna a múdra, ale i nevyspytateľná a plná prekvapení. Problémom je, že Sabrina si zamkla srdce, nikoho k nemu nepúšťa a tvrdohlavo odmieta jeho pomoc.
Ak chce Tucker prežiť život so ženou svojich snov, bude ju musieť presvedčiť, že niektoré ciele sa lepšie dosahujú vo dvojici…
Cieľ je pohodová romantika o dvoch hrdinoch, ktorých si zamilujete. Sabrina nemala v minulosti na ružiach ustlané. Vždy makala, aby sa niekam dostala. Išla si za svojím poctivo a zodpovedne…až kým to jediná noc neobrátila naruby. Možno vás chvíľami bude štvať to jej pravidlo „všetko musím zvládnuť sama“. Ale počkajte si a nesúďte.
V jej živote sa objavil Tucker a verte, ži toho si rýchlo obľúbite. Správny chalan, sexi, úžasný, pozorný, zábavný a gentleman.
Niekedy si myslíme, že nám osud opäť pripravil poriadnu ranu, z ktorej sa ledva pozviechame. Že nás opäť skúša, hádže nám polená pod nohy, nedopraje nám…a pritom, možno je to to najlepšie, čo nás mohlo stretnúť. Pretože život nie je len čierny alebo biely a občas vie lepšie, čo naozaj potrebujeme.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Zuzana Porubjaková:
Začítajte sa do novinky z vydavateľstva Ikar Cieľ:
Sabrina
„Doriti. Doriti. Doritiiiiii. Kde mám kľúče?“
Pozrela som sa na hodinky na chodbe a s hrôzou zistila, že ak chcem prísť na večierok načas, zostáva mi na šesťdesiatosemminútovú cestu iba päťdesiatdva minút.
Znovu som skontrolovala obsah kabelky, no po kľúčoch ani stopy. V duchu som prebehla zvyčajné miesta. Bielizník? Nie. Kúpeľňa? Práve som odtiaľ prišla. Kuchyňa? Možno.
Už som sa chcela zvrtnúť, keď som za chrbtom začula cinkanie.
„Hľadáš toto?“
S odfrknutím som vošla do obývačky takej malej, že päť kusov staromódneho nábytku – dva stolíky, dvojkreslo, sedačka a stolička – bolo na sebe natlačených ako sardinky. Hora mäsa rozvalená na gauči zamávala zväzkom kľúčov. Keď si všimol moje podráždenie, zaškeril sa a strčil si kľúče pod zadok.
„Poď si po ne.“
Frustrovane som si uhladila vyžehlené vlasy a podišla k svojmu nevlastnému otcovi. „Daj mi tie kľúče,“ dožadovala som sa.
Ray na mňa hodil úchylný pohľad. „Bože, dnes vyzeráš sexi. Vyrástla z teba kočka, Rina. Mali by sme si to rozdať.“
Snažila som sa ignorovať, že si položil ruku na rozkrok. Ešte som nestretla chlapa, čo by sa chytal za vtáka častejšie než on. Pri ňom aj Homer Simpson pôsobí ako džentlmen.
„Ty si pre mňa vzduch. Láskavo na mňa nezízaj a nevolaj ma Rina.“ Ray je jediný človek, ktorý mi tak hovorí. Tú prezývku fakt neznášam. „A teraz mi daj tie kľúče.“
„Povedal som ti – poď si po ne.“
So zaťatými zubami som mu strčila ruku pod roztečenú riť a šmátrala po kľúčoch. To hnusné prasa vzdychalo a mykalo sa, kým som nenatrafila na kus kovu.
Vytiahla som kľúče a zamierila späť k dverám.
„Čo máš za problém?“ zavolal za mnou posmešne. „Veď nie sme príbuzní. Nebol by to incest.“
Zastala som a premárnila tridsať sekúnd svojho drahocenného času tým, že som naňho neveriacky zízala. „Si môj nevlastný otec. Vzal si si moju mamu. A…“ preglgla som popri guči v hrdle, „… a spávaš už aj so starkou. Preto nejde o to, či sme alebo nie sme príbuzní. Ale o to, že si najnechutnejší človek na svete a patríš do väzenia.“
Orieškovohnedé oči mu stmavli. „Dávaj si pozor na jazyk, mladá dáma. Inak jedného pekného dňa prídeš domov a kľúče ti už nebudú pasovať do zámky.“
Nech. „Platím tretinu nájmu,“ pripomenula som mu.
„Možno by si mala platiť viac.“
Znovu upriamil pozornosť na telku a ja som premrhala ďalších tridsať sekúnd predstavami, ako ho trieskam kabelkou po hlave. No stálo to za to.
Starká sedela v kuchyni, fajčila a čítala si People. „Videla si to?“ zhíkla. „Kim Kardashianová znovu nafotila nahotinky.“
„Tá sa má.“ Vzala som si zo stoličky kabát a zamierila k zadným dverám.
Pochopila som, že je bezpečnejšie vychádzať z domu zozadu, pretože na našej nie veľmi zámožnej ulici v nie veľmi zámožnej časti mesta sa zhromažďujú pankáči. A okrem toho máme za domom prístrešok na auto.
„Počula som, že Rachel Berkovichovú ktosi nabúchal,“ poznamenala starká. „Mala by ísť na potrat, no na to je asi priveľmi nábožná.“
Zaťala som zuby a otočila sa k nej. Ako zvyčajne mala na sebe obnosený župan a na nohách chlpaté ružové papuče, zato prefarbené blond vlasy a mejkap mala dokonalé, hoci von chodila iba zriedka.
„Je židovka, starká. Nemyslím si, že by sa to priečilo jej viere, ale keby aj, rozhodnúť sa musí sama.“
„Asi jej ide len o viac potravinových poukážok,“ kontrovala starká a vyfúkla dym mojím smerom. Doriti. Hádam nebudem už pred príchodom na večierok smrdieť ako popolník.
„Nemyslím si, že by si chcela nechať dieťa len kvôli poukážkam.“ Jednou rukou som už držala kľučku a čakala, kedy sa konečne rozlúčime.
„Aj tvoja mama premýšľala pri tebe nad potratom.“
A je to tu. „Okej, to stačí,“ zašomrala som. „Idem do Hastingsu. Vrátim sa neskoro večer.“
Odtrhla pohľad od časopisu a prižmúrila na mňa oči. Len čo zaostrila na moju čiernu minisukňu, svetrík s krátkymi rukávmi a okrúhlym výstrihom a vysoké podpätky, vedela som, na čo myslí.
„Nejako si sa vyparádila. Ideš na tú svoju nóbl univerzitu? Učíte sa aj v sobotu večer?“
„Máme večierok,“ odvetila som neochotne.
„Óóó, tak večierok. Dúfam, že tam nebudeš ľuďom liezť do zadku.“
„Neboj sa, starká.“ Otvorila som dvere a prinútila sa dodať: „Ľúbim ťa.“
„Aj ja ťa ľúbim, dievčatko.“
Naozaj ma ľúbi, niekedy však prejavuje lásku tak nepríjemne, že neviem, či mi ubližuje alebo pomáha.
Cesta do Hastingsu mi nakoniec pre zlé cesty netrvala päťdesiatdva ani šesťdesiatosem minút, ale hodinu a pol. A ďalších päť minút som hľadala parkovacie miesto. Kým som dorazila do domu profesorky Gibsonovej, bola som napnutá ako struna na klavíri.
„Dobrý deň, pán Gibson. Prepáčte, že meškám,“ ospravedlnila som sa okuliarnatému mužovi pri dverách.
Profesorkin manžel sa na mňa milo usmial. „To nič, Sabrina. Je otrasné počasie. Daj, vezmem ti kabát.“ Nastavil ruku a trpezlivo čakal, kým sa vyslobodím z vlneného kabáta.
Profesorka Gibsonová sa objavila vo chvíli, keď mi jej manžel vešal lacný kabát medzi ostatné drahé kúsky v šatníku. Vyzeral, že tam vôbec nepatrí, tak ako ja na tento večierok. Rýchlo som ten pocit menejcennosti zahnala a vykúzlila na perách žiarivý úsmev.
„Sabrina!“ zvolala profesorka veselo. Jej silná osobnosť ma okamžite nabudila. „Som taká rada, že si dorazila živá a zdravá. Sneží vonku?“
„Nie, iba prší.“
Usmiala sa a chytila ma za ruku. „Ešte horšie. Dúfam, že nemáš v pláne šoférovať v noci späť. Cesty budú ako zrkadlo.“
Ráno som musela ísť do práce, preto som nemala inú možnosť, nech už budú cesty v akomkoľvek stave. No nechcela som, aby sa profesorka o mňa strachovala, tak som sa len pokojne usmiala. „Nebojte sa. Ešte je tu?“
Profesorka mi stisla predlaktie. „Áno. A veľmi sa na teba teší.“
Skvelé. Zhlboka som sa nadýchla a dala sa odviesť k nízkej, prešedivenej žene v pastelovom saku a čiernych nohaviciach. Jej oblečenie pôsobilo dosť fádne, no v ušiach sa jej hompáľali brilianty veľkosti môjho palca. A na profesorku práva sa tvárila priveľmi priateľsky. Vždy som si predstavovala, že profesori sú zamračení a vážni ako ja.
Milan Buno, knižný publicista
