Elizabeth Noblová
Čo by mali vedieť moje dcéry
Ikar 2010
Barbara sa dozvie, že je nevyliečiteľne chorá, a rozhodne sa napísať listy svojim štyrom dcéram. „Moje najdrahšie! Hoci mám rada všetko pod kontrolou, pokiaľ ide o pohreby, nepoznám veľa pravidiel. Ale pochovajte ma čo najskôr, dobre? Nech to máte za sebou…“ píše hneď v úvode listu. Po matkinej smrti ich dostanú spolu s jej denníkom, ktorý však nabúra životy všetkých a najmä jednej z nich. Novinka „Čo by mali vedieť moje dcéry“. V denníku totiž Barbara hovorí nielen o svojej láske k dcéram, ale jednej z nich prezradí aj svoje tajomstvo. Zápisky sú prepletené udalosťami zo života štyroch dcér, ako sa odohrávajú po matkinej smrti. Dozvedáme sa z nich nielen o vzťahu matky s dcérami, ale aj o vzťahoch medzi sestrami a ich partnermi. Barbara chce, aby ju dcéry spoznali aj s jej chybami. Z jej priznania sa poučia, že každý človek robí chyby, a mal by sa ich naučiť ospravedlniť sebe aj svojim blízkym. Jej zápisky sú oslavou lásky ,priateľstva, života.
„Bola by som rada, keby na pohrebe odznela táto báseň, ktorá sa mi len tak mimochodom veľmi páči. Vďakabohu za nespavosť a internet, inak by som ju nikdy nebola objavila a museli by ste čítať nejakú sentimentálnu hlúposť. Mal by ju prečítať niekto, kto to zvládne bez plaču. Lebo to je hlavné – podľa možností neplakať!!!
Nestojte pri hrobe, tam kde sa slzy ronia,
ja nespím večným snom a nezhltla ma tôňa,
som vietor, ktorý vie viať divo, no i nežne,
som svetlo diamantu, zdobím vločky snežné,
som slnko, živé zlato zrejúceho zrna,
som jesenný dážď, ktorý jemnosť neba zhŕňa.“
Prečítajte si ukážky z knihy „Čo by mali vedieť moje dcéry“.
