Tak je to aj v novinke Dokonalý džentlmen, výnimočnej romanci z viktoriánskeho Anglicka. „Pohltí vás od prvej strany a nepustí až do samého záveru, pri ktorom sa vám bude tajiť dych,“ píše Publishers Weekly.
Felix Rivendale, markíz z Wrenworthu, je pre londýnsku smotánku stelesnením dokonalého džentlmena. Všetci muži chcú byť ako on a všetky ženy túžia, aby si ich všimol. Felix dobre vie, že tvár, ktorú ukazuje ľuďom, je len maska. Jeho pravé, oveľa temnejšie ja zostáva pred svetom skryté až do chvíle, keď sa v spoločnosti zjaví slečna Louisa Cantwellová.
„Felix si už dávno sľúbil, že nikdy nebude nikoho milovať celým srdcom aj dušou. Nájde si priateľov, dovolí si cítiť miernu náklonnosť, ale láska nebude mať v jeho srdci miesto.
Láska oslabuje, a on mal bezmocnosti dosť na celý život. Odteraz chcel mať všetko vo svojich rukách…“
Louisa prichádza do Londýna s cieľom nájsť si manžela, no od prvého stretnutia nedôveruje Felixovej zdanlivej dokonalosti. Nie je naivná, ani obdarená veľkými prsiami, hľadí naňho s neskrývaným podozrením a za všetkými jeho činmi hľadá nejakú zlomyseľnosť. Napriek tomu ju markízov návrh, aby sa stala jeho milenkou, vyvedie z miery.
A hoci Felixovu ponuku odmietne, bojí sa, že nedokáže dlho odolávať túžbe, ktorú v nej vyvoláva.
Odváži sa priblížiť k mužovi s mnohými temnými tajomstvami, ktoré by ju mohli zničiť?
Sherry Thomasová štartuje touto knihou novú očarujúcu historickú trilógiu. Tajomstvá, vášeň, láska, intrigy…v novinke Dokonalý džentlmen sa to všetko snúbi v čistej mágii. Tento príbeh si zamilujete. Preniknete do mysle mužov i žien, a zistíte, ako môžeme ublížiť ľuďom, ktorých milujeme.
Začítajte sa do novej historickej romance Dokonalý džentlmen:
Louisa mala už dvadsaťštyri rokov, keď zišla po schodoch na svoj prvý ples. Roky prípravy – ten zoznam si nespísala len tak pre nič za nič – sa však vyplatili. Londýnska spoločnosť ňou bola očarená. Presnejšie, tou slečnou Cantwellovou, ktorú predstavila navonok. Správala sa priateľsky, ale nie priveľmi, bola milá, ale nevnucovala sa, užívala si svoju chvíľu slávy a ani náznakom nedala najavo chamtivosť či zúfalstvo.
Najlepšie bolo, že sa všetci zhodli, že slečna Cantwellová je krásavica na pohľadanie.
Jej kráse dávali rozličné prívlastky. Krk vraj mala štíhly ako labuť, obyčajné modré oči azúrové, akvamarínové či dokonca blankytné. Nikto v Londýne navyše očividne nepoznal skromné slovo hnedý. Jej obdivovatelia trvali na tom, že vlasy má mahagónové alebo gaštanové, prípadne použili iný prívlastok súvisiaci so stromami. Niektorí zrejme chceli vyznieť ešte poetickejšie a tvrdili, že sú titánové alebo medené, upriamujúc pozornosť na pár zlatočervených pramienkov.
V súvislosti s toľkými slovnými hračkami strávila niekoľko nocí v záchvate smiechu pod prikrývkou, no občas ju pochytil strach. Čo ak nedokáže udržať dobrý dojem do konca sezóny? Ľudia si určite čoskoro všimnú, že vlasy má lesklé iba vďaka majonéze, ktorú si na ne už roky nanáša, že sa usmieva so zovretými perami, aby skryla zopár krivých zubov, a že ak by nevlastnila všetky tie šikovné vypchávky, nemala by čím vyplniť šaty.
Zatiaľ však všetko išlo ako po masle.
Zlietali sa k nej samí príjemní a vhodní džentlmeni, o akých dovtedy mohla iba snívať. Pravdaže medzi nimi bolo zopár takých, čo dvorili obľúbeným dievčatám iba zo zvyku, alebo takých, čo sa pri nej pristavili len kvôli priateľom, ktorí sa zdržiavali v jej blízkosti. Veľké davy obdivovateľov ju znepokojovali, lebo potom nebolo ľahké nenápadne povzbudzovať dvoch džentlmenov, na ktorých sa upriamila. Ani jeden totiž nemal odvahu súperiť o pozornosť s neviazanejšími mladými mužmi, o ktorých nemala záujem. Vo väčšej spoločnosti sa navyše neodvažovala správať otvorenejšie.
Chcela si vybrať medzi vikomtom Firthom a Williamom Pittom, dedičom baróna Sunderleyho. Obaja boli milí a úspešní muži z vidieka a zdalo sa, že sa chcú naozaj usadiť. Lord Firth mal okolo tridsaťpäť, a hoci neoplýval ktovieakou krásou, nebol na zahodenie. Pôsobil ako dobrý človek, ibaže trocha úzkoprsý. Okrem toho sa zdalo, že sa dá ľahko ovplyvniť ženou, ak ho tá dokáže presvedčiť, že má v skutočnosti rovnaký názor ako on.
Okuliarnatý zavalitý Pitt sa jej páčil ešte viac. Vycítila, že je oveľa poddajnejší, no mal menší príjem ako lord Firth. V konečnom dôsledku však nebola podstatná celková suma, ale percento, o ktorom bude rozhodovať ona.
Louisa si bola istá, že William Pitt je pre ňu ten vhodný. Nanešťastie on vôbec netušil, ako jej má dvoriť. Nevedel tancovať, nepútal na seba pozornosť a netušil, o čom s ňou má konverzovať, takže v kruhu obdivovateľov sa často ocital na okraji.
Napriek tomu sa Louise páčil. Keby sa zaňho vydala, mohla by ho naučiť, ako sa správať v spoločnosti. Alebo by sa po svadbe usadili na vidieku a on by sa vôbec nemusel stretávať s ľuďmi, keby o to nestál. Lenže najskôr ho musí donútiť, aby ju požiadal o ruku.
Na plese lady Savarinovej s myšlienkou na ušľachtilý cieľ zdvojnásobila úsilie. „Čo si myslíte, páni, čaká nás upršané leto?“ opýtala sa, keď k nim doľahlo hrmenie.
„To by nebolo fér,“ reagoval jeden z mládencov. „Ak má pršať, nech prší v zime, keď je počasie aj tak nanič. Anglické leto je beztak dosť krátke.“
„Súhlasím,“ pridal sa ďalší. „Večná škoda.“
„Čo vy na to, pán Pitt?“ Louisa sa obrátila k svojej obeti. „Vraj sa zaoberáte meteorológiou. Neviete, či nás čakajú daždivé mesiace?“
William si celý šťastný náhlivo odkašľal. „Náhodou viem. Po preskúmaní údajov je jasné, že súčasné poveternostné podmienky v kombinácii s…“
„Čo to má znamenať? Sme azda na stretnutí Kráľovskej spoločnosti? Vari som netrafil? Slečna Cantwellová, naozaj ste to vy? Prečo sa zhovárate o takej nudnej téme? Koho zaujímajú poveternostné podmienky?“
Pri tých posmešných slovách William ihneď stíchol a Louisa v duchu zastonala. Drummonda, ktorý sa k nim pripojil, však nesmela ničím uraziť. Z nepochopiteľných príčin bol jedným z „rozhodcov“ londýnskej spoločnosti. Zrejme preto, lebo nikto nechcel byť terčom jeho okázalej bezočivosti.
„Pán Drummond,“ oslovila ho s bežnou dávkou srdečnosti, „zhovárame sa o počasí a pán Pitt nám chcel práve povedať o…“
Ak dúfala, že prijme jej mierne pokarhanie, mýlila sa. Skočil jej do reči rovnako ako Pittovi. „Podľa mňa nemá zmysel rozprávať sa o niečom, s čím aj tak nič nenarobíte.“
Chudák William očervenel ako rak. Louisa zaťala zuby. Drummond nepatril medzi jej obdivovateľov, no rád pred ňou predvádzal svoje schopnosti v oblasti dvorenia. Bohužiaľ bol presvedčený, že ak chce pôsobiť nadradene, ostatní musia v porovnaní s ním vyznievať hlúpo.
„Podľa mňa je meteorológia dôležitá veda,“ doľahol k nej neznámy hlas odkiaľsi sprava.
Zvláštne, no Drummond prijal tento výrok bez akýchkoľvek nepríjemných poznámok. „Ach, ako myslíš, Wren.“
Wren? Žeby to bol…
Pitt si s úľavou vydýchol. „Ďakujem, lord Wrenworth.“
Dokonalý džentlmen osobne. Povedať, že pre Louisu by predstavoval dokonalého manžela, bolo rovnako nepresné ako označiť plnokrvníka za ťažného koňa. Mal ročný príjem viac ako dvestotisíc libier, no bohatstvo nebolo jeho jedinou prednosťou. Bol príťažlivý, vyšportovaný, charizmatický a taktný. Navyše sa za každých okolností správal, ako sa patrí, a keby mu chcel niekto niečo vytknúť, musel by ho skúmať pod mikroskopom.
Bol ako princ z rozprávky. Takmer doslova.
Louisa sa za markízom nenaháňala. Rozumná žena, ktoré nemá ani na koč, netrávi čas snívaním o bričke. No keď sa lord Wrenworth zamiešal do kruhu jej obdivovateľov, nedá si predsa ujsť možnosť dôkladne preskúmať všetky jeho dobré vlastnosti.
Musí však byť veľmi nenápadná. Sklopila oči a začala od topánok.
Prežili už prinajmenšom dve, ba možno aj tri sezóny, no predsa nepôsobili obnosene, iba pohodlne. Vyleštená mäkká koža bola poddajná a príjemná ako milenkino pohladenie.
Naopak, Pittove topánky vyzerali, akoby ho tlačili na palcoch a zároveň mu odierali päty.
Sústredila sa na Wrenworthove dokonale vyžehlené nohavice a pohár šampanského, ktorý držal v ruke. Mnohí hostia zvierali krištáľové poháre – lady Tenwhestlová stískala ten svoj rovno pred sebou, Drummond sa s ním lenivo pohrával. Pohár lorda Wrenwortha však vyzeral, akoby sám preskočil zo stola do jeho rúk, lebo vedel, že nikde inde nebude vyzerať lepšie a vznešenejšie.
Na tej istej ruke nosil pečatný prsteň s erbom vyrytým do veľkého sýtooranžového karneolu. Z čierneho večerného obleku mu trčali biele manžety košele, ozdobené na pohľad jednoduchými zlatými gombíkmi s jemným vzorom, na ktorý z takej diaľky nedovidela.
Zrazu si uvedomila, že hrá o čas – že sa bojí pozrieť vyššie. Čo by však mohol vykonať takej vecnej žene, akou nepochybne je? V srdci neukrývala nijaké romantické túžby. Keby sa nemusela vydať, veľmi rada by zostala starou dievkou.
Napokon zdvihla zrak. Nech to má čo najskôr za sebou. Mal husté tmavé vlasy a aristokratický profil. Obrátil sa k nej, akoby vycítil, že naňho hľadí.
Dočerta so všetkými, čo jej tvrdili, že Dokonalý džentlmen je pekný. Nebol pekný, bol doslova krásavec. Stačil jediný pohľad do jeho pokojných, hypnotizujúcich zelených očí, a všetky tie dovtedy nepoznané romantické túžby zasiahli jej srdce ako guľka.
„Slečna Cantwellová,“ oslovil ju Drummond, „dovoľte mi predstaviť vám môjho váženého priateľa markíza z Wrenworthu.“
Lord Wrenworth sa mierne uklonil – plynulo a nenútene, ako sa patrí. Tváril sa prívetivo, vôbec nie arogantne ani povýšenecky. „Teší ma, slečna Cantwellová.“
Z jeho úsmevom sa jej podlamovali kolená a hrozilo, že sa roztopí ako čokoláda. Ako sa má brániť pred dokonalosťou? Ako sa bránia ostatní?
Musí to dokázať. V Londýne ju čaká neľahká úloha. Nesmie prenasledovať lorda Wrenwortha po celom meste v márnej nádeji, že si ju napokon všimne. Nepochybovala, že je veľmi vnímavý – neuniklo by mu, ako pochabo sa správa, no zachoval by sa láskavo, aby v nej nevyvolal rozpaky. Nenápadne by ju nasmeroval k dostupnejším džentlmenom a starostlivo by jej pripomenul, že od jej rozumného výberu manžela závisí veľa vecí.
No čo teraz? Vedela sa síce pretvarovať, ale nie až tak dokonale. Ako sa môže vydať za lorda Firtha alebo pána Pitta, keď hlboko vnútri zahorela láskou k niekomu inému? Tí dvaja sa s jedinečným lordom Wrenworthom nedali ani porovnať.
„Lord Wrenworth,“ zamrmlala a uklonila sa.
Keď sa vystrela, pohľady sa im znova stretli. Dostala zo seba ešte zopár bezvýznamných slov. Áno, prvú sezónu si nesmierne užívam. Bohužiaľ, rodina tu so mnou nie je. Nie, londýnsky vzduch sa mi nezdá taký škodlivý, ako sa vraví. Stála pred ním hrdinsky vystretá, hoci sa vnútri roztápala ako zmrzlina.
Zrazu sa nevedela nadýchnuť. Srdce jej tĺklo od vzrušenia a paniky. Celé telo sa jej rozhorúčilo a ona očervenela, neschopná zakryť svoje pocity.
O sekundu ju zalial studený pot.
Netušila, odkiaľ to vie, ale bola si istá, že lord Wrenworth sa správa zdvorilo iba zo slušnosti. Zrazu bola presvedčená, že mu pripadá smiešna.
Keď ich predstavili, Drummond sa opäť rozhovoril o sebe. Lordovi Wrenworthovi očividne neprekážalo, že jeho priateľ strhol na seba všetku pozornosť, a o chvíľu sa zarozprával s lady Tenwhestlovou, dcérou lady Balfourovej a Louisinou gardedámou.
Aký je úctivý, vľúdny a uhladený! Louisa sa však nemohla zbaviť nepríjemného pocitu, že ňou v skutočnosti pohŕda. Zdalo sa jej, že ju v duchu prirovnáva k ropuche, ktorá chce pobozkať princa. Ibaže nie k takej, čo sa po bozku zmení na princeznú, ale k obyčajnej bradavičnatej obojživelnej potvore, ktorá nič iné nedokáže.
Dovtedy netušila, že by si mohla pripadať taká zahanbená aj bez toho, aby ju niekto verejne ponížil. Alebo taká sklamaná z toho, že ho nemôže prenasledovať po celom Londýne.
Toľko k oneskorenému prebudeniu romantických citov.
Rázne sa oviala vejárom a začala predstierať, že počúva Drummonda.
Lord Wrenworth sa jej už neprihovoril, no minúty plynuli a ona si čoraz nástojčivejšie uvedomovala, že si skúmavo premeriava všetkých naokolo, ale predovšetkým ju.
Keby si to všimla skôr, určite by si začala namýšľať, že ho možno predsa len niečím zaujala. Teraz však vedela, že si ju prezerá celkom bez emócií. Nebol na ňu zvedavý – jednoducho si cvičil myseľ.
Jeho neosobný záujem v nej vzbudil pocit, akoby nemala vypchávky pod šatami, ale všetkým na očiach. Zdalo sa jej, že už stihol prekuknúť jej falošnú krásu aj manipulačné metódy.
Vari sa zbláznila? Určite áno, keď takto hystericky reaguje na zoznámenie s cudzím človekom, po ktorom nenasledovalo takmer nič. Nikto okrem nej sa netváril znepokojene. Všetci vrátane Williama Pitta sa spoločnosti lorda Wrenwortha tešili a lady Tenwhestlová doslova žiarila.
Iba Louisa sa cítila, akoby ju prichytil s rukou v cudzom vrecku, a teraz jej nezostávalo nič iné, iba čakať, či sa ju rozhodne prezradiť.
Lord Wrenworth sa nezdržal dlho – nanajvýš desať minút, kým sa Drummond chválil jedným zo svojich koní a jeho šancou na úspech na dostihoch. Keď sa lord napokon zdvorilo ospravedlnil a vyhlásil, že ho očakávajú inde, Louisa sa nadýchla s pocitom, že je to prvý raz po mnohých rokoch.
Čoskoro nato odišiel aj Drummond. V miestnosti sa totiž zjavila jeho bývalá milenka, s ktorou sa vraj nerozišiel v najlepšom.
Louisa sa prinútila spamätať, keďže nechcela premrhať ani jedinú drahocennú chvíľu v Londýne. Hoci sa jej nedarilo zblížiť so slečnou Jane Edwardsovou, sestrou lorda Firtha, ktorá na ňu vrhala jedovaté pohľady, dva razy si zatancovala s jej bratom a pri večeri sedela vedľa neho. Ešte viac ju potešilo, že konečne dodala odvahu Pittovi, a ten sa rozhovoril o hygrometri, ktorý si dal skonštruovať podľa najnovšieho talianskeho návrhu.
Ostatní jej úspechy vnímali odlišne.
„Som taká vzrušená, Louisa!“ vyhŕkla lady Tenwhestlová, len čo sa za ňou zatvorili dvere na koči. „Konečne ste sa zoznámili s Wrenworthom. Na to by sme si mali pripiť.“
Pri jeho mene ju zamrazilo.
„Nemali by sme predbiehať, madam. Lord Wrenworth si ma istotne nevyberie za nevestu.“ Usilovala sa, aby to vyznelo vecne, nie zatrpknuto. „Okrem toho o mňa neprejavil najmenší záujem.“
„Prekvapilo by ma, keby ho prejavil. Vzhľadom na jeho postavenie a majetok by bol hlupák, keby dával najavo záujem. Spôsobil by tým rozruch,“ vysvetľovala jej lady Tenwhestlová. „Vo vašej blízkosti sa zdržal desať minút. Matka sa poteší, keď sa to dozvie.“
„Ten čas však strávil vo vašej spoločnosti, madam, nie v mojej.“
„Je obdivuhodne diskrétny. Presne vie, čo sa patrí.“ Lady Tenwhestlová spokojne prikývla. „Ak sa bude zdať, že ste zaujali samotného lorda Wrenwortha, ponuky na sobáš vás doslova zaplavia.“
Je oveľa pravdepodobnejšie, že kráľovná prestane trúchliť za manželom, ako že lord Wrenworth požiada Louisu o ruku, keďže ňou očividne otvorene opovrhuje. Akýkoľvek náznak záujmu z jeho strany by jej len uškodil. Ako by zareagoval chudák William, keby ho niekto mylne informoval, že súperí s jedným z najžiadanejších džentlmenov? Po tom veru netúžila.
Alebo áno?
Nemohla poprieť, že pri slovách lady Tenwhestlovej pocítila záchvev nádeje. Možno sa naozaj zbláznila. Hoci sa jej to zdalo nepravdepodobné, možno sa sesternica nemýli. Možno lorda Wrenwortha predsa len niečím zaujala.
Len sa počúvaj, ozval sa v nej prísny hlas. Dobre vieš, že lady Tenwhestlová je priveľká optimistka. Nesnívaj, že k tebe lord Wrenworth niečo cíti. Necíti nič – určite nie k tebe. Sústreď sa na tých, u ktorých máš šancu.
Dlho stála pri okne vo svojej izbe, pozorovala zatiahnutú oblohu, premýšľala o svojich plánoch a modlila sa, aby ju William Pitt požiadal o ruku. Skôr ako sa odvrátila od okna, na oblohe zazrela jedinú hviezdu. Zrazu si spomenula na lorda Wrenwortha a srdce jej zaplavilo teplo.
Felix stál pri oveľa väčšom okne v spálni, pozoroval tie isté tmavé mračná a rozmýšľal o slečne Cantwellovej.
Takmer vychutnával nečakaný záujem, ktorý v ňom vzbudila.
Pred jedenástimi rokmi by ho taký záchvev zvedavosti vystrašil. Pred jedenástimi rokmi bol však ešte dieťa s čerstvými ranami a predstieranou sebadôverou.
Teraz je Dokonalý džentlmen: muži ho obdivujú, ženy po ňom túžia. Ľudia sa zaujímajú o jeho názory a kopírujú jeho štýl.
Zarazilo ho, že sa od neho odvrátila. Čakal by to od niekoho iného, nie od nejakej bezvýznamnej debutantky. V živote, ba dokonca aj počas tejto sezóny, sa zoznámil aj s očarujúcejšími dievčatami.
Isteže, mala pekné oči a bujné poprsie, no najlepšie bolo, že sa správala prívetivo. Neoplývala pozoruhodnou krásou ani dôvtipom. Nevyžarovala z nej tá záhadná sila nežnejšieho pohlavia, tá temná príťažlivosť, ktorá zasiahne nejedného muža rovno do slabín.
Za tie roky v spoločnosti stretol zopár prefíkaných dievčat, ktoré si mysleli, že ho zaujmú, ak si od neho udržia odstup. Slečna Cantwellová, mladá dáma bez peňazí a postavenia, takisto hrala svoju úlohu. Tvárila sa, akoby sa za jej návštevou Londýna neskrývali nijaké postranné úmysly, no on ju prekukol. Nebola dosť presvedčivá herečka. Prekvapilo ho iba to, ako veľmi ju očaril. Keď na seba prvý raz pozreli, zatvárila sa, akoby jej v ušiach zvonili svadobné zvony.
Jej očarenie sa však rozplynulo ako dym.
A práve tým v ňom vzbudila záujem.
Postavenie Dokonalého džentlmena si užíval a bude si ho užívať do konca života. Občas si však pripadal trocha znepokojený. Vari je naozaj také jednoduché oklamať celý svet? Naozaj nikto nevidí bezcitnosť a nemorálnosť pod jeho maskou? Naozaj nikto nikdy nenazbiera dosť odvahy, aby mu povedal, že nie je ktovieaký džentlmen a už vôbec nie taký, z akého by si mali brať príklad ostatní?
Časom sa istotne ukáže, že slečna Cantwellová je len ďalšia mladá dáma, ktorá ho nedokáže prekuknúť.
On jej však poskytne príležitosť, aby ho presvedčila o opaku.
