Ako odísť je nezabudnuteľný príbeh o láske a o tom, že radosť možno nájsť aj za tých najhorších okolností. Margaret má totiž množstvo dôvodov, prečo by to mala vzdať, opustiť sa, podľahnúť porazeneckej nálade. Ale neurobí to a rozhodne sa bojovať. Chce nájsť aj v zložitej a smutnej situácii aspoň niečo dobré, čoho sa dá držať a napredovať.
Veď ktovie, možno napokon z takej situácie vyjdete ešte silnejší…
Mladá a krásna Margaret mala pred sebou žiarivú budúcnosť. Tešila sa z úžasného priateľa, vysnívanej práce. Dokonalý život mala na dosah. Lenže v deň, ktorý mal byť ten najšťastnejší, sa prihodila katastrofa a jej sa v zlomku sekundy zrútil svet.
Margaret sa ocitá v nemocnici a pravdu o jej zdravotnom stave jej blízki dávkujú len postupne. Spočiatku je odhodlaná pobiť sa s osudom. Po boku má predsa rodinu a snúbenca, ktorý za jej stav nesie podiel viny. Lenže ľudská povaha sa najviac prejaví v kritickej chvíli a Margaret ostane prekvapená, čo všetko vychádza vďaka nehode na povrch.
Katherine Centerovú prirovnávajú k takým menám, ako je Nora Ephronová či Jane Austenová. V Dallas Morning News nazvali jej tvorbu „príbehmi na pohladenie duše.“
Presne taká je aj kniha Ako odísť, v ktorej ukazuje, že je veľa spôsobov šťastného konca… Podľa New York Times je jedným z najpredávanejších príbehov.
Máš iba jeden život a len ten ide vpred.
Wesley Branch
Začítajte sa do novinky Ako odísť:
Najväčšia irónia toho večera spočívala v tom, že som sa odjakživa bála lietať.
Vždy. Odkedy som bola natoľko veľká, že som dokázala o tom premýšľať.
Lietanie mi pripadalo divné. Dokonca aj trochu arogantné. Prečo sa hrabať nahor, keď sa nás gravitácia snaží držať dolu?
Ešte v škole vzali rodičia moju staršiu sestru Kitty a mňa jeden rok na Havaj. Bála som sa toho letu, už keď nám to povedali, až kým sme neboli naspäť doma. Veta „letieť na Havaj“ sa mi v hlave zmenila na fikciu „utopiť sa v oceáne“. Týždeň pred cestou som si uvedomila, že plánujem stratégie prežitia. Raz večer, keď zhasli všetky svetlá, som sa odšuchtala do Kittinej izby a vliezla k nej do postele.
Bola som v prvom ročníku a ona v druhom, čo jej dodávalo autoritu.
„Aká je pravdepodobnosť?“ opýtala som sa jej.
Tvár mala napoly zaborenú vo vankúši. „Pravdepodobnosť čoho?“
„Nárazu lietadla.“
Otvorila jedno oko. „Do čoho?“
„Do mora. Cestou na Havaj.“
Pozrela mi do očí. „To sa nestane.“
„Mám nepríjemný pocit,“ povedala som.
„Prinesieš smolu aj nám.“
„Vážne. Potrebujem nejakú stratégiu prežitia.“
Načiahla sa a pohladkala ma po ruke. „Taká nie je.“
„Musí byť.“
„Nie,“ pokrútila hlavou. „Lebo ak nespadneme, nepotrebujeme nijakú stratégiu. A keby sme spadli…“ odmlčala sa a zamyslela.
„Nepotrebujeme ju?“
Prikývla. „Budeme mŕtvi.“ Potom luskla prstami.
„Hovoríš to tak ľahko.“
„Smrť je ľahká. Umieranie nie je také ťažké.“
„Máš pravdu.“
Sestra zatvorila oči. „Preto som najmúdrejšia v tejto rodine.“
„Myslela som si, že som to ja,“ štuchla som ju.
Prevrátila sa. „Ty si tá najkrajšia.“
Nemožné, ale tú cestu sme prežili.
Neuveriteľné, ale prežila som potom ešte niekoľko letov, nikdy sme nespadli a najhoršie som zažila len turbulencie. Čítala som štatistiky, že lietanie je najbezpečnejší spôsob dopravy – od áut cez vlaky až po gondoly. Raz som dokonca strávila noc v kancelárii pri letisku a sledovala som lietadlá, ktoré dvadsaťštyri hodín bez problémov vzlietali a pristávali. Takže svoj strach som mala už dávno potlačiť.
Nikdy som sa však nezbavila pocitu, že lietanie a pád spolu súvisia.
O niekoľko rokov som chodila – vážne chodila – s chlapcom, ktorý mal čoskoro získať licenciu pilota. Randili sme spolu tak vážne, že v tú sobotu, keď sme šli oslavovať jeho blížiaci sa nástup do vysneného zamestnania, nemohla som sa zbaviť pocitu, že ma zároveň chce požiadať o ruku. Malo to prísť každú sekundu.
Preto som si obliekla čierne letné šaty bez ramienok.
Keby som sa nad tým lepšie zamyslela, možno by som prišla na to, že môj chlapec, úžasný a šarmantný Charles Philip Dunbar, je pre mňa síce na sto percent dokonalý v každom možnom smere, no na druhej strane je blázon do lietania. O lietaní nikdy nepremýšľal dvakrát, ani o ničom hrôzostrašnom, napríklad o potápaní či bungee jumpingu. Veril zákonom vesmíru aj princípom fyziky a právu ľudstva podmaniť si tieto princípy.
Ja som vždy mala podozrenie, že chaos je silnejší ako poriadok. V súboji človeka proti prírode by som zakaždým stavila na prírodu.
„Nikdy si nedávala pozor na hodinách fyziky,“ poznamenal Chip, ako keby som bola jednoducho zle informovaná.
Bola to pravda, ale to na veci nič nezmenilo.
Chip sa domnieval, že ak si zvyknem lietať, zbavím sa strachu. Myslel si, že ma presvedčí a inšpiruje, že nebudem mať na výber, len si lietanie užívať, obľúbiť a upokojiť sa.
V tom sme sa nezhodli.
„Nikdy s tebou nepoletím,“ oznámila som mu pred jeho prvou lekciou.
„To hovoríš teraz, ale jedného dňa ma budeš prosiť, aby som ťa vzal nahor.“
Pokrútila som hlavou, že nie. „Nie som žobráčka.“
„Zatiaľ.“
Teraz bol k tomu už blízko. Lietal sám po celej krajine. Počas tréningov nalietal viac ako dvojnásobný počet potrebných hodín. A čo zostávalo? Kontrolný let, na ktorý s ním mal ísť hlavný pilot, a dostať ho tam hore do nejakej stresujúcej situácie.
„Nehovor mi, do akej,“ povedala som mu.
Aj tak mi to však prezradil.
„Hlavný pilot sám dobrovoľne prestane pilotovať lietadlo a ja to musím zvládnuť," pokračoval hrdo.
„Alebo musím pristáť na kratšej dráhe, kde nie je dosť miesta. A, samozrejme, nechýba nočný let.“
Kontrolný let sa mal uskutočniť nasledujúci týždeň. Bude to v poriadku, vedela som to. Chip bol človek, ktorý bol pokojnejší, keď sa niečo blížilo, nie nervóznejší. Bude z neho dokonalý pilot. A bude šťastný. Bude mať to, po čom vždy túžil.
Najprv by sme sa však mali zasnúbiť – teda aspoň som dúfala. Možno už dnes večer. Na Valentína.
Neviem, ako som na to prišla. Cítila som to celý deň, ako keď viete, že bude pršať. Nasadla som k nemu do jeho džípu, mala som absolútnu istotu.
Chipa som poznala už dlho. Chodili sme spolu tri roky. Ovládala som každý výraz jeho tváre a každý záhyb jeho tela. Vedela som, kedy sa nasilu smeje, aj kedy klame. V sekunde som tušila, ktorý človek sa mu pozdáva a ktorý nie. A určite som zistila, keď niečo skrýval, najmä niečo také, z čoho mal radosť. Hoci to rande bolo ako všetky ostatné, bola som si istá, že sa na ňom stane čosi významné.
Myslela som si, že nás vezie do talianskej reštaurácie s matným osvetlením, kde sme boli na prvom rande. Namiesto toho zamieril do centra mesta a odtiaľ na diaľnicu.
Tam pridal. Prešla som si rukami po vlasoch. „Kam ideme?“ zvolala som do hukotu.
„Prekvapenie!“ zakričal naspäť.
Zovrelo mi žalúdok. Zasa som Chipa odhadla. V tom bol náš problém. Veľmi dobre som ho dokázala prečítať. V tej chvíli som vedela, že ma neberie na večeru. Viezol ma na letisko.
O dvadsať minút sme nechali mesto Austin za sebou. Zabrzdil pri hangári v súkromnej časti letiska. Uprostred ničoho.
Poobzerala som sa. „To nemyslíš vážne.“
Sklonil sa ku mne. „Si prekvapená?“
„Áno aj nie.“
„Len sa pretvaruj. Aspoň raz. Rád ťa prekvapujem.“
„Dobre, som v šoku. V nemom úžase.“
„Nemusíš to preháňať.“
Obišiel auto, chytil ma za ruku a potiahol za sebou. Obišli sme ten nepriateľský hangár a zašli na opačnú stranu.
Nasledovala som ho v stave kognitívnej nezhody – presne som vedela, čo robí, a pritom som si nahovárala, že to určite nemôže byť pravda. „Chceš ma tam prepašovať?“ šepla som.
„Je to v poriadku. Môj priateľ Dylan to urobil so svojou babou minulý týždeň.“
Vytrhla som si ruku. „Chip, ja to nedokážem!“
„Určite to zvládneš.“
„Nie je to protizákonné?“
„Len ti ukážem svoje lietadlo.“
„Nie je to tvoje lietadlo.“
„Takmer je.“
Nemala som vôbec záujem vidieť jeho lietadlo. Nijaký. Zaujímali ma víno a chuťovky a sviečky. Aj ja som už takmer mala prácu svojich snov! Chcela som oslavovať. Bola som v dobrej nálade, nie v zlej. „Nemôžeme ísť jednoducho na večeru?“
Poobzeral sa, potom sa pozrel na mňa. „Na večeru môže ísť každý.“
„Ja som spokojná, že som ako každý.“
„Ja nie.“
Pokrčil ledabolo plecami a ťahal ma ďalej po chodníku. Zastal pred malou bielou Cessnou. Vyzerala ako lietadlo, ktoré vidno v kreslených filmoch – krídla vysoko, trup nízko a vpredu malá vrtuľa. Veľmi vlastenecky. Červené, biele a modré pásy.
„Pekná,“ prikývla som, akoby som chcela povedať To stačilo.
Chip ma chytil za plecia a obrátil ku kabíne.
Ustúpila som dozadu. „Čo robíš?“
„Ideme sa previezť.“
„Bojím sa lietať, spomínaš si?“
„Je načase prekonať to.“
„Budem vracať. Mám chorobu z pohybu.“
„So mnou ju nebudeš mať.“
„Nejde o teba. Ide o lietanie.“
„Potrebuješ len toho správneho pilota.“
Pokrútila som hlavou – napoly neveriacky, napoly odmietavo. „Veď ešte nemáš certifikát.“
„Ale už viem, čo treba. Zvládol som doteraz všetko.“
„Okrem záverečnej skúšky.“
„Na tej sa len predvádza to, čo si sa už naučil.“
„Chip, to nemyslíš vážne.“
„Myslím, Margaret, a poletíme, skôr ako nás tu prichytia.“
Cítila som, že ma do toho takmer fyzicky núti, ako silný vietor, ktorému musíte čeliť. Chcel to. Žiadal, aby som to urobila a dokázala, že mu verím. Nebol to práve test ani skúška, ale aj tak to predstavovalo niečo, v čom som mohla zlyhať.
A ja som nebola človek, ktorý zlyháva.
Bola som jednotka.
Milan Buno, literárny publicista
