Pod vydavateľskou značkou YOLi, ktorá vydáva knihy pre mladých, vyšla novinka Eleanor a Park.
Eleanor má červené vlasy, je chudobná, doma sa tlačí v jednej izbe so štyrmi súrodencami. Nenosí značkové handry, je trochu pri tele a na jej vtipných hláškach sa nikto nesmeje. Všetci ju v škole neznášali, skôr ako ju prvý raz uvideli. Akoby ich v minulom živote najali, aby ju zabili…
Park je tiež tak trochu čudák. Nie je vysoký, svalnatý, ani sebavedomý a tak sa snaží žiť svojim životom. A byť nad vecou. Je Aziat a aj preto sa ostatným vyhýba – najradšej si číta komiksy, počúva obľúbenú muziku a v školskom autobuse sedí sám.
Jedného dňa sa ich cesty pretnú v žltom školskom autobuse. Nikto nechce pustiť Eleanor k sebe sadnúť… len Park. Nie že by ju chcel mať vedľa seba. Len sa zľutoval.
Odvtedy si Eleanor vždy sadá k Parkovi, číta mu komiksy cez plece, diskutujú o nich, aj o hudbe. Občas jej nechá na sedadle obľúbený časopis, či kazetu s hudbou. Zblížia sa a diabolskí spolužiaci prestávajú pre nich existovať.
Nie sú hlúpi a vedia, že prvá láska takmer nikdy nevydrží. Sú však aj dosť zúfalí a dosť odvážni, a tak to spolu skúsia…
Rainbow Rowellová občas píše o dospelých (Attachments, Landline), občas o tínedžeroch (Eleanor a Park, Fangirl). Vždy však píše o ľuďoch, ktorí veľa rozprávajú a majú pocit, že zbabrú všetko, čoho sa dotknú. A ešte o takých, čo sa do seba zaľúbili.
Keď Rainbow práve nepíše, číta komiksy, plánuje výlety do Disney Worldu a škriepi sa o všetkom možnom, na čom v konečnom dôsledku aj tak nezáleží.
Žije v Nebraske s manželom a dvoma synmi. Viac informácií o Rainbow a jej knihách nájdete na rainbowrowell.com.
Prečítajte si úryvok z novinky Eleanor a Park:
Eleanor zvažovala, aké má možnosti:
1. Domov zo školy by mohla ísť pešo. Pozitíva: pohyb, červené líca, čas pre seba. Negatíva: ešte si nepamätala novú adresu a netušila, ktorým smerom sa vydať.
2. Mohla by zavolať mame a požiadať ju, nech po ňu príde autom. Pozitíva: mnohé. Negatíva: mama nemá telefón. Ani auto.
3. Mohla by zavolať otcovi. Pche.
4. Mohla by zavolať starej mame. Aspoň ju pozdraviť.
Sedela na betónových schodoch pred budovou školy a civela na rad žltých autobusov. Stál tam aj ten jej – mal číslo 666.
Aj keby sa mu dnes vyhla, aj keby sa pred ňou zjavila dobrá víla s tekvicovým kočom, do školy sa musí nejako dostať aj zajtra.
A tie diabolské decká, čo dnes videla v autobuse, sa zajtra nezobudia ako vymenené. Fakt. Neprekvapilo by ju, keby na ňu zajtra začali chrliť jed. Tá baba vzadu so svetlými vlasmi a vo vyblednutej rifľovej bunde mohla mať pokojne v ofine ukryté rohy. A jej frajer vyzeral ako jeden z nefilov.
To dievča – vlastne všetci – Eleanor neznášali, skôr ako ju prvý raz uvideli. Akoby ich v minulom živote bol niekto najal, aby ju zabili.
Eleanor netušila, či je ten Aziat, čo ju nakoniec pustil sadnúť, jedným z nich, alebo je jednoducho sprostý. (Nie hlúpy – na dvoch predmetoch ho zaradili do najpokročilejšej skupiny, presne ako ju.)
Mama trvala na tom, že nová škola musí Eleanor zaradiť do pokročilej skupiny. Keď minulý rok videla jej známky z deviateho ročníka, zhrozila sa. „Nemalo by vás to prekvapovať, pani Douglasová,“ povedal jej poradca. Haha, pomyslela si Eleanor, prekvapilo by ťa, čo všetko môže byť prekvapením.
Čo už. Na oblaky môže civieť aj v pokročilej skupine. V každej triede sa nájde dosť okien.
Teda ak sa ešte vráti do tejto školy.
Ak sa vôbec dostane domov.
Mamu by jej autobusový zážitok aj tak nezaujímal. Už jej povedala, že nemusí chodiť autobusom. Včera večer, keď jej pomáhala vybaliť veci…
„Richie vravel, že ťa bude voziť,“ povedala, „cestou do práce.“
„Budem sedávať v zadnej časti dodávky?“
„Pokúša sa s tebou uzmieriť, Eleanor. Sľúbila si, že aj ty sa budeš snažiť.“
„Pre mňa je ľahšie uzatvoriť s ním prímerie na diaľku.“
„Povedala som mu, že si pripravená stať sa súčasťou tejto rodiny.“
„Už som jej súčasťou. Som jej zakladajúci člen.“
„Eleanor, prosím ťa.“
„Pôjdem autobusom,“ uzavrela Eleanor. „O nič nejde. Aspoň sa s niekým zoznámim.“
Pche, pomyslela si. Obrovské dramatické pche.
Jej autobus čoskoro odíde. Ostatné sa už dávali do pohybu. Ktosi zbehol dolu schodmi popri nej a nechtiac jej kopol do ruksaka. Odtiahla ho z cesty a chcela sa ospravedlniť, no potom si všimla, že je to len ten sprostý Aziat. Keď ju zbadal, zamračil sa. Vrátila mu to. Utekal ďalej.
Skvelé, pomyslela si. Deti pekla pri mne nebudú trpieť hladom.
