En ten tulipán je šiesta detektívka, v ktorej Agatha Christie použila detskú riekanku. Na rozdiel od povedzme Desať malých černoškov/A neostal ani jeden však nemá žiadnu spojitosť s príbehom. Rýmovačka mala pravdepodobne iba prispieť k tomu, aby si ju čitatelia lepšie zapamätali. Práve o to sa Christie neraz snažila – používala riekanky, prípadne exotické miesto ako Smrť na Níle, Vražda v Orient-exprese ap.
En ten tulipán
Detektívny román En ten tulipán z roku 1955 vychádza prvý raz v slovenskom preklade. Hoci patrí k menej známym dielam Agathy Christie, milovníci tvorby legendárnej autorky si aj tentoraz prídu na svoje. Popri famóznom Herculovi Poirotovi v nej vystupuje aj detektívova výkonná, takmer dokonalá sekretárka slečna Lemonová.
A je to práve slečna Lemonová, kto upozorní Hercula Poirota na čudné udalosti v študentskom penzióne Tulipán na Hickory Road, ktorý spravuje jej sestra pani Hubbardová.
Slečna Lemonová je totiž akási roztržitá, v obyčajnom liste spraví tri chyby, čo u nej nie je zvykom. Prezradí Herculovi Poirotovi, že má starosti o svoju sestru, ktorá spravuje študentský penzión pre cudzincov. Dejú sa tam krádeže… no za normálnych okolností by drobné krádeže sotva vzbudili záujem slávneho detektíva. Ale…
Keď si však prečíta bizarný zoznam ukradnutých a zničených vecí – vrátane stetoskopu, pudrenky, starých nohavíc, bonboniéry, rozstrihaného ruksaka a diamantového prsteňa, ktorý sa neskôr našiel v polievke -, musí blahoželať pani Hubbardovej k „jedinečnému a úžasnému rébusu“. Zoznam nedáva vôbec žiadny zmysel, no Poirotovi neschádza z mysle: Ak sú to len obyčajné krádeže a páchateľom je neškodný kleptoman, prečo sú potom obyvatelia penziónu takí vystrašení?
Hercule Poirot v akcii
En ten tulipán je celkom spletitý a premyslený príbeh, ktorý nás zavedie do zaujímavého prostredia študentov rôznych národností. Podozrivých je opäť veľa, hoci spočiatku tak nepôsobili…ale ako poznáme Hercula Poirota – kam príde, tam sú podozriví všetci 🙂
En ten tulipán,
na moste je starý pán
a pod mostom
ryba s chvostom,
chytajte ju,
bude hosťom.
Začítajte sa do detektívky En ten tulipán:
Hercule Poirot sa zamračil.
„Slečna Lemonová,“ ozval sa.
„Áno, pán Poirot?“
„V tomto liste sú tri chyby.“
V hlase mu zaznieval neveriacky tón. Slečna Lemonová, nepekná, ale schopná žena, nikdy nerobila chyby. Nikdy nebývala chorá, unavená, rozrušená ani nepresná. Z praktického hľadiska vlastne vôbec nebola žena, ale stroj. Dokonalá sekretárka. Vždy všetko vedela a zakaždým si poradila. Celý život Hercula Poirota spravovala tak, aby aj on fungoval ako stroj. Hercule Poirot sa už roky riadil heslom „poriadok a systém“ a vďaka svojmu dokonalému sluhovi Georgeovi a dokonalej sekretárke slečne Lemonovej dokázal toto heslo vniesť do svojho života. Odkedy sa okrem okrúhlych lievancov piekli aj štvorcové, nemal sa na čo sťažovať.
A predsa dnes ráno slečna Lemonová urobila tri chyby pri prepise celkom jednoduchého listu a navyše si ich vôbec nevšimla.
Zem sa asi prestala krútiť!
Hercule Poirot jej podal chybný dokument. Nehneval sa, ale bol zaskočený. Také niečo sa nikdy nemalo stať — a predsa sa stalo!
Slečna Lemonová vzala list do rúk a zadívala sa naň. Poirot prvý raz v živote videl, ako sa červená. Tvárou sa jej až po korienky prešedivených vlasov rozlievala nepekná farba.
„Ach jaj,“ zahabkala. „Neviem, prečo… teda viem. Môže za to moja sestra.“
„Vaša sestra?“
Poirot utrpel ďalší šok. Nikdy by si nepomyslel, že slečna Lemonová má sestru. Alebo — keď už sme pri tom — otca, matku a starých rodičov. Slečna Lemonová bola ako stroj — ako presný prístroj. Predstava, že by mohla mať vzťahy, obavy alebo rodinné problémy, bola absurdná. Bolo o nej známe, že keď nie je v práci, celou dušou aj mysľou sa venuje zdokonaľovaniu nového kartotékového systému, ktorý si dá patentovať, aby niesol jej meno.
„Vaša sestra?“ zopakoval Hercule Poirot s náznakom nedôvery v hlase.
Slečna Lemonová rázne prikývla.
„Áno,“ prisvedčila. „Zrejme som ju pred vami nikdy nespomenula. Skoro celý život strávila v Singapure. Jej manžel tam pracoval v gumárenskom priemysle.“
Hercule Poirot chápavo prikývol. Zdalo sa mu primerané, že sestra slečny Lemonovej strávila väčšinu života v Singapure.
Presne na to slúžili miesta ako Singapur. Sestry žien ako slečna Lemonová sa vydávali do Singapuru, aby sa slečny Lemonové tohto sveta mohli s výkonnosťou stroja venovať záležitostiam svojich zamestnávateľov (a vo voľnom čase, pravdaže, aj vylepšovaniu kartotékových systémov).
„Rozumiem,“ povedal. „Pokračujte.“
Slečna Lemonová sa rozhovorila.
„Pred štyrmi rokmi ovdovela. Nemá deti. Podarilo sa mi zohnať pre ňu pekný bytík s rozumným nájomným…“
(Slečne Lemonovej sa, pochopiteľne, podarila aj táto takmer nemožná vec.)
„Je dosť zámožná — nemá síce toľko peňazí ako predtým, ale nie je náročná, a ak nebude míňať priveľa, bude mať vždy dosť na pohodlný život.“
Slečna Lemonová sa odmlčala, a potom pokračovala: „Popravde však bola osamelá. Nikdy nežila v Anglicku, takže tu nemá žiadnych priateľov ani známych. Je prirodzené, že sa nudila.
V každom prípade, zhruba pred polrokom mi povedala, že má v úmysle prijať to miesto.“
„Aké miesto?“
