A máme tu ďalší skvelý EPILÓG ku knihe:
Láska nebeská
Tento napísala Kristína a ja na to: Paráda! Čítajte!
Elizabeth poumývala riady, osušila ich a odložila každé na svoje miesto. Nemusela vykonávať túto jednoduchú prácu, ale Duncanovi ochorela gazdiná a Elizabeth nechcela, aby sa musel s riadmi zaoberať Ianov strýko. Už aj tak mu vďačili za to, že im poskytol prístrešie a stravu počas snehovej búrky, ktorá ich prekvapila, práve keď sa chceli vrátiť do drevenice na kopci. Elizabeth podišla k oknu. Vonku bol nádherný zimný deň, slnko jasne svietilo, ako keby im chcelo vynahradiť dva dni, počas ktorých nepretržite padal z oblohy sneh. Ten teraz oslepujúco žiaril a priam pozýval obyvateľov dediny na čerstvý vzduch, no Elizabeth sa nedala oklamať. Aj keď bolo vonku krásne, mráz len tak praskal a určite bolo príjemnejšie tráviť deň pri teplom kozube.
Bola to ich posledná návšteva u Duncana pred návratom do Anglicka. Január sa prehupol do svojej druhej polovice a dva mesiace, ktoré chceli stráviť v Ianovom rodnom dome, sa pomaly chýlili ku koncu. Elizabeth si nebola istá, či sa chce vrátiť na Montmayne. Isteže, chýbalo jej pohodlie krásneho domova, ale tu hore, iba s Ianom, bolo tak útulne, že úplne zabudli na vonkajší svet a povinnosti, ktoré ich tam čakali. Elizabeth sa tešila len na jedno: opäť uvidí svoj milovaný Havenhurst a taktiež Alex, ktorá už určite má dieťatko. A bol tu ešte jeden dôvod …
Zvonku sa ozývali pravidelné údery sekerou. Ian rúbal drevo a Elizabeth sa usmiala, keď si spomenula, aký šok utrpela, keď ho prvýkrát videla vykonávať túto činnosť. Bol vtedy do pása nahý a taký vzdialený výzoru dokonalého džentlmena, ktorým ju očaril pri ich zoznámení, až sa jej nechcelo veriť, že je to ten istý človek. Odvtedy sa toho o ňom naučila oveľa viac a čím lepšie spoznávala jeho zložitú povahu, tým viac ho ľúbila. Ale čo by povedala na elegantného markíza z Kensingtonu vysoká spoločnosť, keby ho videla kálať drevo na snehom pokrytom dvore kdesi v škótskej „divočine“, to netušila …
Dvere sa otvorili, vpustili dnu závan ľadového vzduchu a zároveň skrehnutého Duncana a ešte niekoho. Ďalší príchodzí bol muž v livreji, ktorú Elizabeth okamžite spoznala. Bol to posol priamo od vojvodu z Hawthorne!
„Elizabeth, stretol som tohto pána pri kostole. Pýtal sa na cestu k vám domov, a keď som zistil, že má list pre vás, potešil sa, že som mu ušetril v tejto zime cestu. Tu je lady Kensingtonová, pane.“
Muž podišiel dopredu a poklonil sa: „Mylady,“ povedal obradne. „Mám vám odovzdať čo najsrdečnejšie pozdravy od mojej panej, lady Hawthorneovej a taktiež tento list.“
Elizabeth sa netrpezlivo načiahla za listom: „Je v Hawthorne všetko v poriadku?“
„Áno, mylady, lepšie to už ani nemôže byť“, dovolil si posol trochu familiárnosti. „Tento list poslala jej milosť už dávnejšie, ale vďaka zlému počasiu som sa dostal k vám až teraz.“
„Dakujem vám veľmi pekne, pane. Kde budete ubytovaný? Chcela by som totiž hneď napísať odpoveď a bola by som rada, keby ste počkali.“
„Mohli by ste prespať u Ryšavého Škóta,“ ozval sa Duncan. „Je tam čisto a varia veľmi dobre. Je to veľká bielozelená budova blízko kostola, nemôžete ju minúť.“
So slovami vďaky sa posol odporúčal a Elizabeth sa vzdialila k oknu, aby mala trochu súkromia. Zatiaľ čo si Duncan nalieval teplý čaj, pustila sa do čítania.
Drahá Elizabeth,
S nesmiernou radosťou Ti oznamujem, že dňa 2. januára zavítal medzi nás Phillip Alexander Townsende, budúci trinásty vojvoda z Hawthorne…
Elizabeth celá vzrušená hltala riadky napísané Alexiným vzorným písmom. Bola taká pohltená čítaním, že si ani nevšimla, keď sa do chalupy vrátil Ian. Zvýskla, keď pocítila na krku jeho studený bozk a slová „čo je také dôležité, srdiečko“ ju vrátili späť do reality.
„Townsendeovci majú dieťa, zdravého, krásneho chlapčeka! Volá sa Phillip a Alex je v siedmom nebi a vojvoda je nadšený a stará vojvodkyňa si vraj aj poplakala a …“
Ian nadvihol obočie: „Stará vojvodkyňa a slzy? Hovoríme o Jordanovej starej matke?“
Elizabeth sa zachichotala: „Ani ja si ju neviem predstaviť, ale muselo to byť úžasné, no nie? Idem Alex ihneď odpísať.“
Ian sa usmial a pridal sa k Duncanovi pri kozube.
„Takže už vieš, kedy presne vyrážate do Anglicka?“ spýtal sa strýko.
„Zhruba o dva týždne, ak budú cesty schodné. Ešte by sme tu zostali, ale Elizabeth sa obáva, že ju správca Havenhurstu začne okrádať, keď bude dlhšie preč.“
Duncan sa pousmial, keď si spomenul na Elizabethinu šetrnosť a lásku k jej dedičstvu. Skutočne, Thorntonovci boli už dlho preč z domova a aj keď by bol ten posledný, kto by ich vyháňal zo Škótska, chápal ich dôvody.
Elizabeth a Ian ležali na úzkej posteli v hosťovskej izbe Duncanovej chalupy a potichu sa rozprávali. Témou ich rozhovoru bol hlavne dedič Hawthorne a jeho rodičia, ktorí patrili medzi ich najlepších priateľov.
„Stavím sa, že Jordan puká od pýchy“, potichu povedal Ian.
Elizabeth mala trochu problém predstaviť si hrdého, na verejnosti často odmeraného vojvodu, ako sa nadúva pýchou a radosťou. Verila však Ianovi, že svojho bratranca dobre pozná.
„Alex píše, že ho pred spaním nosí na rukách a dokonca mu spieva. Veril by si tomu?“
„Veril. Jordan má konečne to, po čom vždy túžil, aj keď si to neuvedomoval. Konečne má jeho život zmysel. Bude dobrým otcom.“
„To budeš určite aj ty, miláčik. Už sa na to nesmierne teším.“
„Áno, a aj keby nie, dovtedy budem mať dostatok času a budem sa cvičiť na Jordanovom synovi,“ uškrnul sa Ian.
„Hm, myslíš, že toho času bude až toľko?“ zašepkala jeho žena.
Ian sa vztýčil na lakti a pozorne sa na ňu zahľadel: „Cheš mi tým niečo naznačiť?“
Elizabeth sa nádherne usmiala: „Je to už šesť týždňov, čo si prišiel do Škótska. Pamätáš, chceli sme vtedy splodiť dieťa. Chceli sme, verili sme, a nejako sme vedeli, že sa to stane.“
Ian sa zachrípnuto spýtal: „Si si istá, Elizabeth?“
„Ak všetko pôjde po poriadku, narodí sa v septembri.“
Ianovi sa dojatím stiahlo hrdlo a chvíľu nevedel nájsť slová. Plní sa mu sen, túžba, ktorá ho prenasledovala už roky, možno odvtedy, ako mu zahynuli rodičia a sestra pri tom strašnom požiari. Rodina. Opäť bude mať rodinu. Mal strýka, aj starého otca, to áno, ale stále mal pocit, že mu ešte niečo chýba. Podvedome cítil, že je to dieťa, dieťa z jeho vlastnej krvi, ktorému bude môcť venovať všetku lásku, takú, akú mu dávali jeho vlastní rodičia. A Elizabeth, jeho úžasná, sladká, milujúca Elizabeth, bude jeho matkou.
Strhol Elizabeth do náručia a bozkával ju na vlasy.
„Tak čo na to povieš?“ zašepkala.
Ian potlačil smiech: „Nikdy som si nemyslel, že budem vďačný tvojmu strýkovi. Ale teraz sa tak teším, že napísal list, v ktorom mi ťa „ponúkol“, že som ochotný zabudnúť na jeho príšerné maniere a pozvať ho na krstiny.“
„Ak mu preplatíš všetky výlohy súvisiace s cestou a pobytom, nemal by odmietnuť,“ kontrovala Elizabeth.
Zasmial sa: „Možno bude rád, že konečne bude mať dediča.“
„A ak to bude dcéra?“
„Dúfam, že bude taká krásna … a skúpa ako jej matka.“
„Nie som skúpa. Som len … rozumná a šetrná.“
„Pravdaže, srdiečko,“ doberal si ju.
„Naozaj, Ian. To len preto, že …
Zvyšok zanikol v bozku, ktorý jej Ian vtlačil na pery a tak sa Elizabeth rozhodla dokázať mu, že pokiaľ ide o jej lásku k nemu, je tá najštedrejšia zo žien. A podarilo sa jej to.
