Slávna rodina, ktorá v Taliansku patrila medzi najslávnejšie. A najvplyvnejšie. Boli prisťahovalcami a tvrdo museli pracovať na tom, aby to zmenili. Vyrovnávali sa s predsudkami, intrigami a ohováraním. Napokon sa však zrodilo podnikateľské impérium, ktoré siahal široko ďaleko…
Floriovci je strhujúce rozprávanie o nekorunovaných kráľoch Sicílie. Sleduje tri generácie známej talianskej dynastie Floriovcov od ich skromných začiatkov, cez budovanie obchodného impéria až na vrchol prísnej hierarchie uzavretej sicílskej spoločnosti.
Paolo a Ignazio Floriovci odchádzajú po ničivom zemetrasení z Bagnary do Palerma s túžbou uskutočniť svoj sen o lepšom živote. V sicílskom mestečku si spolu otvoria obchodík s korením. Po Paolovej predčasnej smrti vedenie preberie Ignazio a v priebehu desiatich rokov dokáže strojnásobiť jeho hodnotu. Do tajov úspešného podnikania zaúča aj Paolovho syna Vincenza.
Od začiatku 19. storočia až do polovice 20.storočia prevzala postupne rodina Floriovcov vládu nad Sicíliou. Cieľavedomí, ambiciózni a dôvtipní Floriovci boli odhodlaní stať sa bohatšími a mocnejšími než ktokoľvek iný.
Floriovci je príbeh o vizionárstve, obchodnom talente, dravosti, železnej vôli, ale aj neústupčivosti Floriovcov. Odkrýva aj odvrátenú stranu úspechu: závisť, intrigy, frustráciu a obety v osobnom živote. Napriek všetkému sú však Floriovci odhodlaní prekonať všetky prekážky a dosiahnuť viac, než len to, čo im nadelil osud – nech to stojí čokoľvek.
Začítajte sa do novinky Floriovci:
Nasledujúcu nedeľu sa na večernej omši v Kostole svätého Dominika podarí Vincenzovi sadnúť si za Isabellu Pillitteriovú. Vyhne sa povinnosti sprevádzať matku na rannej omši v Kostole Panny Márie La Nova. Giuseppina je teraz neznesiteľná, stále sa ho pýta, čo robí a kam ide. Vincenzo radšej ostáva s Ignaziom, ktorý naňho len dozerá vážnymi očami.
Čo však na tom záleží? Pre jeden pohľad Isabelliných mačacích očí znesie aj matkinu neodbytnosť a ujov nemý nesúhlas.
Isabella má mramorovobielu pleť kontrastujúcu s čiernymi vlasmi. Akoby z nej cítil teplo, vôňu púdru. Príťažlivosť je taká mocná, až si predstavuje, že prstami cíti tep modrej krčnej žily, skrytej pod golierom.
Sníva sa mu, že ju vidí oblečenú v hodvábe: v prepychových šatách s hlbokým výstrihom, vyzrádzajúcim plné poprsie. Predstavuje si, že sa toho hodvábu dotýka, že cíti blízkosť jej tela. A potom prejde dole k…
Tvár si zakryje rukami.
To je ona, pochopil to, žena, ktorá ho môže pripraviť o rozum. Po omši sa vrhne dopredu, aby sa ocitol oproti nej. Isabella je drobná, a tak musí zdvihnúť hlavu. Mierne zvraští obočie v tichej otázke.
V tej chvíli niet čo povedať.
Vincenzo si odkašle a pustí ju pred seba. „Prosím,“ zašepká hlbokým hlasom. Nevie, odkiaľ sa vzal. Vtom sa dievča rozosmeje a preňho je to ten najkrajší zvuk na svete.
Isabella mu chce poďakovať, ale matka ju odtiahne preč. „Čo to stváraš? Ideme!“
Vincenzo sa stále sústredí na pohľad dievčaťa, ktoré sa neustále otáča, a tak nepostrehne nesmierne pohŕdavý pohľad jeho matky.
Všimne si ho však Ignazio, nehybne stojaci vedľa Vincenza.
A odpovie naň rovnako mrazivo. „Stále behá za tamtou?“ Giuseppina tie slová vychrlí a zdá sa, akoby dopadli na stôl a skotúľali sa na zem.
Ignazio sa rozhodne ignorovať ju. Vezme príbor a pustí sa do jedla. Po ráne plnom odpovedí na otázky neapolských úradníkov, ktorí sa snažili zdaniť aj jeho topánky, je unavený a hladný.
Giuseppina pristúpi k oknu, znovu sa posadí, opäť vstane. Tanier s cestovinou a omáčkou stojaci pred ňou ignoruje. „A ty nepovieš nič?“
On ďalej je. „Sám musí prísť na to, že ona nie je vhodná osoba a…“
„A ak niečo vyvedie? Čo ak ich budeme mať na krku my? Ju, jej dlhy a jej bastarda…“
„Upokoj sa už.“ Ignazio zvraští obočie a ukáže jej miesto za stolom.
„Potom sa môžeme o tom porozprávať. Nie skôr. A pohovorím si s ním ja. Ty si jeho matka, ale ja som muž, viem, ako premýšľa. Navyše, ak sa to dievča správa ako ľahká žena, určite to nie je Vincenzova vina. Je už dospelý, je normálne, že…“ odkašle si, „… hľadá to, čo chcú všetci chlapi.“
Giuseppina sa pod ťarchou Ignaziovho pohľadu začervená. Niekedy zabúda, že aj jej švagor je muž a tiež musí mať svoje potreby. V zámku zarachotí kľúč. Vincenzo príde zadýchaný. „Prepáčte, že meškám, ja…“
„To ti teda neprepáčim. Kde si bol?“
„Mamička, ale…“
„Teraz buď ticho a počúvaj ma. Tú Pillitteriovú nechcem ani vidieť, jasné? Jej brat rozhadzuje peniaze v bordeloch a matka dúfa, že sa nájde nejaký hlupák, ktorý si vezme jej dcéru. A podľa toho, ako sa správaš, si pre ne perfektný kandidát.“
„Ach, pre Kristove rany!“ Ignazio si zakryje rukou oči. „Nemohla si počkať, kým sa s ním porozprávam ja, však?“
