Fredrik Backman je autorom megahitu Muž menom Ove, série Medveďovce, či knihy Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa. Teraz mu vyšla novinka s dlhším názvom Každým dňom je cesta domov čoraz dlhšia a iné príbehy.
Je to útlejšia kniha, nejakých 130 strán, zbierka troch noviel. No sú to príbehy, ktoré sa dotknú vášho srdca, potešia každú čitateľskú dušu a možno vás nenásilne prinútia zamyslieť sa nad tými naozaj dôležitými vecami…
1.Najlepší obchod tvojho života
V prvej poviedke Najlepší obchod tvojho života dostane úspešný obchodník noc pred Štedrým dňom nečakanú ponuku od samotnej smrti. Môže pomôcť dievčatku, ktoré miluje pastelky a ktoré si veľmi obľúbil. Ale za to musí dať svoj život a všetko, čo je s ním spojené.
„Prvý raz v živote rozprávam príbeh, ktorý sa odohráva v Helsingborgu, kde som vyrastal. Začína sa v nemocnici. Za ňou stojí škola, do ktorej som chodil. Na tunajšom nábreží pri mori som sa prechádzal, keď som prežíval niektoré zo svojich najkrajších a najhorších dní v živote,“ píše Fredrik Backman.
2.Sebastian a troll
V druhej poviedke Sebastian a troll spoznáme zvláštneho chlapca Sebastiana, ktorý väčšinu života strávil v bubline, odrezaný od okolitého sveta. Jedného dňa sa v jeho bubline objaví troll a ukáže mu, čo všetko by mohol zažiť. Predtým však musí nabrať odvahu a vykročiť z vlastného strachu.
Sebastian žije v sklenej bubline. Pochopiteľne, je to problém, a v tom sa zhodujú všetci, ktorí žijú mimo nej. Sklené bubliny sú veľmi nepraktické napríklad v triede či na narodeninovej oslave. Spočiatku si všetci mysleli, že problém spočíva v skle, no keď za ním žil už dosť dlho, zhodli sa, že problémom je Sebastian. Tí vonku hovorili, že s ním nevedia nadviazať očný kontakt, že im pripadá „neprítomný“, akoby to tam uňho nemalo veľký význam.
3.Každým dňom je cesta domov čoraz dlhšia
Toto je príbeh o strácaní pamäti, nie života. „Čestne priznávam, nemyslel som si, že by som o tom napísal knižku. Išlo iba o pokus utriediť všetko, čo sa vo mne odohráva, no keďže patrím k ľuďom, ktorí sa väčšmi cítia sami sebou, keď píšu, než keď rozprávajú, svoje myšlienky potrebujem vidieť na papieri, aby som naplno pochopil, čo cítim,“ vysvetľuje Fredrik Backman.
Tretia novela teda nesie rovnomenný názov ako celá kniha – Každým dňom je cesta domov čoraz dlhšia. V nej Noah so svojím dedkom každý deň sedáva na lavičke a v rozhovoroch sa starký vracia do minulosti. Postupne ho ale pamäť zrádza, čoraz ťažšie je spomenúť si na to podstatné. Rád by ostal s Nohaom na lavičke a hovoril s ním o všetkom a zároveň o ničom. Ale tak to vyzerá, že najťažším umením je dokázať sa rozlúčiť.
„Ja som Noah. Ty si môj starký. Na ceste pred svojím domom si ma učil jazdiť na bicykli a moju starkú si ľúbil tak veľmi, až si sa od lásky takmer vznášal. Nemala rada koriander, ale teba ľúbila. Tvrdil si, že nikdy neprestaneš fajčiť, ale prestal si, keď si sa stal otcom. Bol si vo vesmíre, lebo si rodený dobrodruh, a keď si raz zašiel za svojím lekárom, povedal si mu: Pán doktor! Zlomil som si ruku na dvoch miestach! A on ti poradil, aby si na tie miesta prestal chodiť.“
Vtom sa starký usmial, hoci nepohol perami. Noah mu vtisol do ruky šnúrku s balónom a ukázal, že aj on ju drží.
„Sme v stane, v ktorom sme prespávali, keď sme si vyšli na jazero. Starký, spomínaš si? Keď si túto šnúrku priviažeš k zápästiu, balón môžeš držať aj v spánku, a keď sa začneš báť, stačí, že ju potiahneš a ja ťa za ňu pritiahnem späť. Zakaždým.“
Fredrik Backman a jeho 3 príbehy
Ak máte radi štýl písania Fredrika Backmana, ak máte radi dojímavé príbehy o tom, ako čeliť veľkým životným problémom; ak vám sedia rozprávania o objavovaní toho najcennejšieho a naozaj dôležitého v našich životoch, tak nie je čo riešiť. Nová kniha Každým dňom je cesta domov čoraz dlhšia a iné príbehy vás nesklame.
Backman sa na nič nehrá a sám hovorí, že tieto príbehy boli neraz cestou, ako sa vyrovnať s určitými situáciami, pred ktoré sme postavení. Napríklad v tretej poviedke je to o snahe spracovať strach z toho, že nás pomaly opúšťajú niektoré z najväčších mozgov našej doby. A že my, ktorí tu zostávame, musíme žiť s pocitom, že nám chýba ktosi, kto je stále tu. „Domnievam sa, že všetko sa začalo vtedy, keď v akomsi interview jeden z mojich idolov povedal: „Na starobe je najhoršie, že už neprichádzajú nápady.“ Tento výrok mi utkvel v pamäti a neopustil ma smútok z predstavy, že fantázia odchádza skôr než telo,“ dodáva Fredrik Backman.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: SkveléKnihy.sk, Ikar
