Cesta k Wigan Pier je reportážne spracovanie autorovho pobytu na priemyselnom severe Anglicka v roku 1936, krátko po skončení veľkej hospodárskej krízy. George Orwell sa zameriava predovšetkým na banícku komunitu a jej životné pomery a postoje. Odišiel tam na návrh svojho vydavateľa, aby zdokumentoval podmienky, v ktorých žijú a pracujú tamojší robotníci.
Jeho návštevy v tmavých baniach aj preplnených domoch poskytujú drsný obraz toho, ako v tom čase žila pracujúca i nepracujúca chudoba. Hrozné ubytovanie a úbohá hygiena, nízke platy, choroby a podvýživa…
Zúfalstvo a bieda, ktoré tento obraz sprostredkúva, majú desivú silu, ktorá presahuje hranice času a štátov.
George Orwell a drsné svedectvo
Jedinými stálymi nájomníkmi boli škótsky baník pán Reilly, dvaja dôchodcovia a nezamestnaný muž menom Joe, ktorý bol na podpore – bol to typ človeka bez priezviska. Keď ste škótskeho baníka spoznali, zistili ste, že je nudný. Tak ako mnohí nezamestnaní trávil priveľa času čítaním novín, a ak ste neodviedli jeho pozornosť, celé hodiny rozprával o veciach, ako je ázijská hrozba, vraždy, keď obete vložili do cestovných kufrov, astrológia a konflikt medzi náboženstvom a vedou. Dôchodcov ako zvyčajne vyhnalo z ich domovov posúdenie majetkových pomerov.
Kniha je zároveň aj Orwellovou cestou k socializmu, keď skúma svoje vlastné vnútro. Narodil sa v britskej strednej triede a spomína, ako postupne začal pochybovať a neskôr nenávidieť prísne triedne bariéry, ktoré rozdeľovali vtedajšiu britskú spoločnosť. Pretože v jeho mysli socializmus v konečnom dôsledku znamená len jeden pojem: „spravodlivosť a sloboda“. Osudy ľudí z robotníckej triedy vykresľuje na základe vlastných skúseností, bez prikrášľovania a idealizácie, ale aj bez predsudkov, akými v tom čase trpeli mnohí mestskí intelektuáli.
Ako sme spohodlneli…
Ale to, čo ich naozaj trápilo, bola predstava, že tí dvaja dôchodcovia žijú v ich dome, zaberajú miesto, hltajú jedlo a platia len desať šilingov týždenne. Pochybujem, že pre tých dôchodcov naozaj prichádzali o peniaze, hoci zisk z desiatich šilingov týždenne musel byť skutočne veľmi malý. Ale v ich očiach boli tí dvaja starci akýmisi strašnými parazitmi, ktorí sa na nich priživovali a žili z ich milodarov. Starého Jacka ešte dokázali ako-tak tolerovať, lebo sa väčšinu dňa zdržiaval vonku, ale toho pripútaného na lôžko, menom Hooker, naozaj nenávideli. Pán Brooker vyslovoval jeho meno zvláštnym spôsobom, bez h a s dlhým u – „Úker“. Koľko som sa len napočúval rečí o starom Hookerovi a jeho zlomyseľnosti, o tom, ako mu bolo nepríjemné ustlať jeho posteľ, ako „nechcel jesť“ to a „nechcel jesť“ ono, o jeho nekonečnej nevďačnosti a najmä o sebeckej tvrdošijnosti, s akou odmietal zomrieť!
Cesta k Wigan Pier je miestami až naturalisticky, no citlivo napísaná analýzy spoločenských pomerov v 30.rokoch minulého storočia. Orwell rozoberá vrstvy, vzdelanie, aj statusy bežných ľudí. Venuje sa peniazom, ale aj charakteru, či predsudkom. V podstate sa zamýšľa nad našou budúcnosťou, nad tým, čo bude ak prestaneme pracovať s radosťou a zodpovedne. Pri čítaní jeho knihy si možno uvedomíte, aké jednoduché a neúnavné zamestnanie máte, hoci sa naň často sťažujete…
Foto: SkveléKnihy.sk
