„Mŕtva?“ Vzduch preťal prenikavý výkrik.
Obrátila som sa a uvidela pani Mercadovú. „Vravíte, že pani Leidnerovú zabili?“
„Áno,“ odpovedala som. „Zavraždili.“
„Čože!“ vydýchla. „Preboha! Neverím. Nespáchala samovraždu?“
„Samovrahovia sa neovalia sami po hlave,“ namietla som sucho. „Je to vražda, pani Mercadová.“
Vražda je zvyk – zo starších vydaní ju možno poznáte ako Vražda v Mezopotámii – vyšla v roku 1936 a patrí k detektívkam Agathy Christie, ktoré sú inšpirované archeologickými expedíciami. Tie legendárna spisovateľka podnikla so svojím druhým manželom Maxom Mallowanom.
Vražda je zvyk
Tento napínavý detektívny príbeh je zasadený do exotického prostredia náleziska na Strednom východe. Vyberieme sa do známej archeologickej lokality v irackom Hassaniehu, kde prichádza aj zdravotná sestra Amy Leatheranová. Mala sa vrátiť z Bagdadu do Anglicka, ale započula, že akýsi archeológ, doktor Leidner zháňa niekoho ku svojej manželke Louise.
Tá je skoro na hranici nervového zrútenia. Je totiž presvedčená, že jej bývalý manžel, ktorý mal zomrieť pri železničnom nešťastí, je stále nažive a chystá sa prekaziť jej nové manželstvo. Objavili sa dokonca listy plné hrozieb a pokusy manželskému páru ublížiť.
Takže nečudo, že krásna Louisa je nervovo v koncoch, bojí sa, no členovia archeologickej expedície to všetko skôr pripisujú jej labilnosti a predstavivosti. Podľa nich má pani Leidnerová len halucinácie.
Ale jedného dňa ju nájdu mŕtvu, napätie v expedícii rastie, ale našťastie, v oblasti sa práve nachádza aj slávny Hercule Poirot, ktorý tam trávi dovolenku. Miestne úrady ho požiadajú o pomoc pri riešení prípadu.
Jakživ nezabudnem na chvíľu, keď som prvý raz uvidela Hercula Poirota. Prirodzene, časom som si naňho zvykla, ale zo začiatku to bol pre mňa šok a myslím, že by ho zažil každý.
Sama neviem, ako som si ho predstavovala — skôr ako niekoho podobného Sherlockovi Holmesovi, ako vysokého štíhleho muža s inteligentnou tvárou. Samozrejme, vedela som, že je cudzinec, ale nečakala som, že bude vyzerať natoľko cudzokrajne, ak chápete, čo tým myslím.
Pri prvom pohľade naňho by ste sa najradšej zasmiali. Vyzeral ako komická divadelná alebo filmová postavička. Predovšetkým nemal viac ako meter šesťdesiatpäť — bol to smiešny, malý, okrúhly mužík, nie najmladší, s obrovskými fúzmi a vajcovitou hlavou. Pripomínal kaderníka v komédii. A tento človek mal zistiť, kto zabil pani Leidnerovú?!
Úžasné prostredie i zápletka
Vražda je zvyk, alias Vražda v Mezopotámii je jedna z najobľúbenejších detektívok spisovateľky Daniely Kapitáňovej, ktorá miluje Agathu Christie a je veľkou znalkyňou jej kníh a postáv. „Milujem tú knihu predovšetkým kvôli prostrediu a samozrejme pre zápletku. Agatha Christie vedela vymyslieť úžasné zápletky, vo svojej jednoduchosti a zároveň genialite. Priznajme si, že tak ako neovládala jemné nuansy psychológie, tak vedela zápletky. Ona vlastne v tomto smere ustanovila normu,“ dodáva D.Kapitáňová.
Vražda je zvyk je z toho súdka detektívok, ktoré Agatha Christie umiestnila do príťažlivého exotického prostredia. Mimochodom, práve v Mezopotámii, dnešnom Iraku, sa utorka zoznámila so svojím neskorším manželom Maxom Mallowanom. Mesto Ur navštívila už dva roky predtým a okamžite sa doň zamilovala.
Predobrazom niektorých jej postáv boli skutoční členovia expedície, na ktorej sa zúčastnila. Napokon, tú knihu venovala aj im, všetkým archeológom v Iraku a Sýrii.
Zaujímavosťou je, že dva roky predtým vyšla slávna Vražda v Orient exprese, ale príbehy sa pritom odohrali v opačnom poradí. Hercule Poirot sa totiž dostal k prípadu v Orient exprese cestou do Anglicka, keď vyriešil vraždu v Mezopotámii.
„Počuli ste už o mužovi menom Hercule Poirot, Leidner?“ ozval sa doktor Reilly.
Doktor Leidner naňho zmätene uprel zrak. „Meno sa mi vidí známe… Áno,“ dodal neurčito. „Raz sa o ňom pochvalne zmienil pán Val Aldin. Je súkromný detektív, ak sa nemýlim.“
„Zásah.“
„Ale žije v Londýne — ako by nám teda mohol pomôcť?“
„Áno, žije v Londýne,“ prisvedčil doktor Reilly. „Ale aj tu prišlo k zhode okolností. Teraz nie je v Londýne, ale v Sýrii, a zajtra bude cestou do Bagdadu prechádzať cez Hassanieh.“
Milan Buno, knižný publicista
