„Zbili ma, ale prestala som sa jej báť. Victoria bola na mňa zlá od začiatku, a predsa, keď som ju teraz videla, pripadala mi skôr ako tragická hrdinka. Dievča, čo má strach z vlastnej slobody, a preto závidí Isabelle, lebo sa nebojí prelomiť pravidlá a prísť do jedálne s rozpustenými vlasmi.“
Historická romanca pre tínedžerky a dvadsiatničky o mladej Lillian, ktorá odhaľuje rodinné tajomstvá na súkromnej dievčenskej škole. „Pavúčia ľalia je príbeh z konca 19.storočia, kedy ženy nemali také práva ako dnes. A považovali sa len za majetok, ich úlohou bolo iba priviesť na svet potomka, v lepšom prípade syna-chlapca,“ približuje svoj príbeh autorka Danielle Hartová.
17-ročná Lillian sa zamiluje do paholka, ktorý sa na ich panstve stará o kone. Jej otec sa však obáva, že nevinná láska dcéry k jednoduchému vidieckemu chlapcovi prerastie do niečoho hlbšieho a tak ju pošle študovať čo najďalej od domova.
Lillian sa ocitne na súkromnej Dievčenskej akadémii svätého Félixa. Študentky akadémie pochádzajú z vyšších anglických vrstiev a jasne jej dávajú najavo, že medzi ne nepatrí. Lillian má strach aj zo starého kaštieľa, pretože v ňom často nachádza nezvyčajné ozdoby – vyryté pavúky. Nejde jej do hlavy, prečo je to tak.
Našťastie sa s ňou spriatelí Isabella, pochabé, tvrdohlavé dievča, ktoré si nedá vziať slobodu. Aj ona síce pochádza z vyššej vrstvy, no nezáleží jej na stave, nevníma Lillian ako menejcennú, či nižšie postavenú. Lillian by za svoju jedinú priateľku dala ruku do ohňa. V srdci má zmätok – už sa nevyzná v citoch, čo ju k dievčaťu pútajú. No jedného dňa sa dozvie hrozné tajomstvo, ktoré Isabellu spája s dievčatami tej zvláštnej akadémie…
Pavúčia ľalia je zručne napísaná romanca, ktorá vás zavedie do Anglicka 19.storočia. Autorka má síce anglicky znejúce meno, ale ide len o pseudonym slovenskej spisovateľky. Tá už zaznamenala obrovský úspech na Wattpade, čo je sociálna sieť pre autorov. Jedna jej kniha tam má vyše milión prečítaní a ďalšie státisíce. Ohlasy boli nadšené a tak Danielle vychádza prvá kniha v tradičnej papierovej forme.
„Najskôr som tam publikovala svoje staršie príbehy a rýchlo som zistila, že sa ľuďom páčia. Boli to najmä paranormálne romance, ktoré sú mojou srdcovkou. Už ako malá som zbožňovala príbehy o duchoch, či nadprirodzených bytostiach. S tým som začínala, ale potom ma oslovili spolužiačky, aby som napísala aj nejakú romantiku…a tá mala napokon ešte väčší úspech ako to fantasy. Tieto reakcie ma následne aj motivovali, aby som poslala rukopis do vydavateľstva Ikar,“ približuje Danielle Hartová.
Začítajte sa do novinky Pavúčia ľalia:
Dievčenská akadémia svätého Félixa sa nachádza na samom konci sveta. Aspoň tak mi to pripadalo, keď sme sa takmer celý deň hegali kočom naprieč grófstvom Lonedale, v severovýchodnej časti Anglicka. Mestečko Somberville, neďaleko ktorého sa akadémia nachádza, vyzeralo pochmúrne. Nechali sme ho však za sebou a viezli sme sa ďalej do kopca po hrboľatej zaprášenej ceste, ktorá nepôsobila o nič vľúdnejšie. Dokonca aj počasie akoby ma chcelo utvrdiť v tom, že do tej školy nepatrím.
Obloha sa zatiahla obrovskými olovenými oblakmi a čoskoro na strechu koča zabubnovali ťažké dažďové kvapky.
Kočiš na kozlíku zahrešil a vzápätí si čosi zahundral popod nos. Nebola som s rozhodnutím svojich ctených rodičov vyrovnaná, no musela som sa podriadiť. Hoci mi do ukončenia strednej školy chýbal už iba rok, otec sa rozhodol, že ma zapíše na dievčenskú akadémiu.
Zmeniť školské zariadenie bolo čosi nevídané, veď ešte nedávno trvala povinná školská dochádzka iba niekoľko rokov, akadémia ma však prijala s otvorenou náručou.
Riaditeľkou dievčenskej akadémie bola žena. Otec bol spočiatku zaskočený vlastným nápadom. Ženy, z nášho prostredia, sa venovali iba starostlivosti o deti, manžela a domácnosť. Nik z nás nepoznal dámu na takom vysokom poste. To svedčilo o tom, že riaditeľka bola ambiciózna a priebojná, slovami môjho otca bola zrejme pochabá a sebecká, určite aj tvrdohlavá.
Bola som rovnaká. To bol, koniec koncov, skutočný dôvod, prečo som uviazla v tejto šlamastike – nebola som taká poslušná a vzorná, ako sa odo mňa očakávalo.
Jedného dňa nás otec s matkou pristihli, ako sa s Albertom prechádzame v našom sade. Nepáčilo sa im to. Čosi mi vtedy oduševnene vykladal a chytil ma pri tom za ruku. Albert je obyčajný paholok a ja som dcéra z váženej rodiny. Nemôžem si dovoliť verejne sa držať za ruku s chlapcom, čo nič neznamená. Na rukách musím vždy nosiť rukavičky a úsmev skrývať za vejárom. Nepatrí sa špiniť si ruky alebo povedať niečo nevhodné. No pri Albertovi som bola sama sebou, na nás dvoch neplatila spoločenská etiketa a rozdiely medzi našimi triedami padli, len čo sme sa stretli.
Keď sa chýr o tom, že odchádzam, rozniesol, prišiel sa so mnou ako dobrý priateľ potajme rozlúčiť. Bola som už v nočnej košeli, ležala som v posteli, no nevedela som zažmúriť oko. Na oblok čosi slabo zaťukalo, a keď som okno otvorila a vyklonila sa z poschodia, uvidela som ho. Albert stál v zadnej časti dvora, medzi zubami mal steblo trávy a v rukách pohadzoval drobné kamienky. Chvíľku sme sa zhovárali, no potom ho slúžka vyhnala. Jeho miesto bolo v stajniach, pri koňoch, nie pod oknami panského sídla! Nedovolili nám rozlúčiť sa. Odvtedy ma za ruku nikdy viac nechytil. A nikdy sme sa ani nepobozkali…
Líca mi horeli pri myšlienke na toho odvážneho, dobrého chlapca. Často som si predstavovala, aký asi bude môj prvý bozk. V „pochabých“ knihách, z ktorých sa môj otec tak rád posmieval a ktoré napriek pánovmu frflaniu slúžky nosievali z mesta ukryté v záhrení, aby im ich pani barónka, moja matka, po večeroch čítala, boli plné opisov sladkých bozkov, tuhých objatí a iných vášnivých prejavov lásky. Ľúbostným scénkam som poriadne nerozumela, ale staršie dievčatá, ktoré u nás pracovali, sa vždy pri podobných opisoch chichúňali.
Večery, keď matka čítala slúžkam, sa mi navždy zapísali do pamäti. Boli to šťastné spomienky na moje dospievanie. Onedlho budem mať sedemnásť, vek vhodný na vydaj. Vedela som, že otec mi ženícha už vybral. Nezáležalo mi na tom koho. Albert to nebol, takže ma to nezaujímalo.
Otec ma presviedčal, že z toho neuváženého „zaláskovania“ určite vyrastiem, no i napriek tomu sa neodvážil riskovať. Vedel, aká som tvrdohlavá. Poslal ma sem, do akadémie, inštitúcie, čo vychováva mladé slečny z vážených rodín, aby sa z nich stali dokonalé manželky a prvotriedne hostiteľky hodné svojho rodu.
Spoločenská trieda, do ktorej sa človek narodí, je čosi nedotknuteľné a posvätné. Každý musí svoj život usmerňovať tak, aby na rebríčku neskĺzol nadol, toto mi otec stále opakoval. Len nezaspať na vavrínoch! A snažiť sa, aby som sa dostala vyššie než ostatní! Iba tak nájdem pokoj a šťastie. Otec, barón Samuel White, patrí k nižšej šľachte. Na pomery malého mestečka Willden to je dostatočne honosné, ale v okolí žijú oveľa mocnejší páni. A otec chcel viac! Túžil po tom, aby som sa vydala za grófa alebo vikomta. Moje deti by nosili manželov titul a raz by zdedili solídne imanie.
Nepozdávalo sa mi delenie ľudí na dobrých a zlých podľa toho, koľko vlastnili majetku, odmietala som stúpať po spoločenskom rebríčku len preto, že moji rodičia sa vyššie prebojovať nedokázali. Ak sa to nepodarilo im, ako to mám zvládnuť ja? Výnimočná som bola azda len pôvodom, no sama som nikdy nič nedokázala.
Samozrejme, nemohla som namietať a otvorene protestovať. Také niečo bolo neprípustné, dokonca aj dievča ako ja si to uvedomovalo. A tak som iba hľadala príležitosť na rebéliu, na šialený čin, čo zabije všetky očakávania, ktoré mi nedobrovoľne zavesili na plecia.
Nechcela som rodičov sklamať, no vedela som, že skôr či neskôr ich rozčarovanie zo mňa zraní. Boh mi je svedkom, že som sa snažila byť dokonalou dcérou, veď aj preto som napokon súhlasila s prestupom na akadémiu. Lenže zlomené srdce mi krvácalo a dušu mi trhalo bubnovanie dažďa na streche koča, čo ma unášal preč od Alberta.
„Sme namieste, slečna!“ zvolal kočiš. Keď zoskočil z kozlíka, koč sa zatriasol.
Otvoril dvierka a pridržal mi nad hlavou veľký čierny dáždnik, druhou rukou mi pomohol zostúpiť po šmykľavých schodíkoch. Zablatený kamenný chodník bol tiež klzký. Nadvihla som si sukne, kočiš siahol do koča a vytiahol starú koženú cestovnú tašku s kovovým rámom a hranatými rúčkami. Potom zamieril svižným krokom ku kaštieľu.
Milan Buno, knižný publicista