Jane Austen

Začiatky jej vzdelávania mal v rukách jej otec, ktorý nielen dôkladne vychovával svoje deti, ale im tiež poskytol základné vzdelanie. V roku 1783 začalo obdobie jej ďalšieho vzdelávania. Najprv krátko v Oxforde u pani Cawleyovej (sestry jedného z jej strýkov; tu ochorela Jane na týfus) a neskôr v Southhamptone. V rokoch 1785 – 1786 sa vzdelávala v dievčenskej internátnej škole v Readingu, Berkshire. Môžeme teda povedať, že získala vzdelanie kvalitnejšie, než ostatné dievčatá v jej dobe, no napriek tomu na jej vzdelanosť nemali takmer žiaden vplyv. Jej myslenie i vzťah k literatúre vznikli vďaka jej záľube v čítaní (William Shakespeare, John Milton, Henry Fielding, Laurence Sterne, Alexander Pope, Jonathan Swift, Daniel Defoe, Ann Radcliffová a mnohí iní anglickí spisovatelia, ale tiež napr. Johann Wolfgang Goethe a i.). V tom čase bola uvedená do spoločnosti a začala žiť životom, ktorý bol v podstate rovnaký až do smrti. Skladal sa z obvyklých zábav jej spoločenskej vrstvy (ktoré sú do detailov opísané v jej dielach): plesy, návštevy známych a príbuzných, občas aj návšteva Londýna. Jednou z málo „udalostí“ v jej inak pokojnom živote, bolo milostné sklamanie, keď zrušila zasnúbenie s istým mladým mužom menom Harris Bigg-Wither. V láske nemala šťastie a rovnako ako jej staršia sestra sa nikdy nevydala.

V roku 1801 sa rodina presťahovala do Bathu (toto prostredie jej bolo inšpiráciou pre mnohé jej diela). Po smrti otca v roku 1805 Jane, Cassandra a ich matka žili s Frankom a jeho rodinou až do roku 1809, kedy sa znova presťahovali, tentoraz do Chawtonu. Tu ich ďalší brat Edward ubytoval v blízkom dome (dnes je v ňom Múzeum Jane Austenovej). V tom čase už bola etablovaná ako spisovateľka, ak sa to tak dá povedať, pretože jej diela vychádzali anonymne (až po jej smrti brat Henry priznal verejne jej autorstvo). Jej zdravie bolo silne podlomené. Dnes sa uvažuje, že snáď trpela na Addisonovu chorobu alebo na tuberkulózu. Snaha vyliečiť sa ju viedla do Winchesteru, ale postup ochorenia bol taký rýchly, že zomrela do dvoch mesiacov. Jej telo bolo pochované v miestnej katedrále.

Vo svojich dielach obyčajne zachycovala život vidieckych vyšších vrstiev. Hlavnými postavami jej diel sú zvyčajne inteligentné, morálne silné hrdinky, ktoré ostro kontrastujú s pochabosťou svojho okolia. Okolo človeka je plno zázrakov. Zvlášť záhadná mi však pripadá naša schopnosť pamätať si či zabúdať, napísala Austenová. Najstaršie náčrty budúcich slávnych románov vznikali už v priebehu 90. rokov 18. storočia. Písať začala pod vplyvom širokého okruhu prečítaných diel už ako pätnásťročná. Začínala písaním krátkych próz, medzi jej prvé diela patrila napr. Krásna Cassandra či Dejiny Anglicka, a neskôr medzi prvé zrelé diela patril i román Elinor and Marianne z roku 1795, ktorý vznikol po tom, ako sa Jane zamilovala do advokáta Thomasa Lefroya, ktorý bol v ich rodine na návšteve, no rodičia ich vzťah prerušili, pretože Lefroy bol závislý na finančnej podpore svojej rodiny. Napriek tomu, že ho o niečo neskôr prepracovala, vyšiel až v roku 1811 pod názvom Rozum a cit. V roku 1797 sa pokúsila predať vydavateľovi román First Impressions (pôvodný názov budúceho románu Pýcha a predsudok), no úspech sa dostavil až v roku 1803, kedy predala konečne svoje prvé dielo. Bol ním román Northangerské opátstvo (v tom čase pod názvom Susan), ktorý predala za 10 libier vydavateľovi, ten sa ale nakoniec rozhodol nič nepublikovať. V tom čase mala rozpracované aj ostatné svoje diela, napríklad Watsonovci. Ďalší pokus o publikovanie prebehol neúspešne v roku 1809 a konečne v roku 1810 vydavateľ súhlasil publikovať znovu prepracovaný Rozum a cit na náklady autorky. Kniha vyšla v roku 1811 anonymne („By a Lady“) a ako sprostredkovateľ s vydavateľom fungoval jej brat Henry, ale najbližšia rodina o jej autorstve vedela. Kniha slávila mierny úspech (Austenová zarobila 140 libier), preto počas nasledujúceho roku prepracovala román First Impressions, ktorý vyšiel v januári 1813. V roku 1812 začala tiež pracovať na románe Mansfieldský park, ktorý vyšiel v máji 1814 a do 6 mesiacov bol vypredaný. Konečne v decembri 1815 vyšla Emma. Ostatné diela vyšli až po jej smrti.

Ak vo svojom prvom diele Northangerské opátstvo (1798 – 1799) parodovala gotické romány Ann Radcliffovej, naozaj ju preslávili až jej neskoršie práce výrazne odlišného charakteru. V centre diania zvyčajne stojí mladá žena (alebo niekoľko mladých žien), ktorých problémy sú typické pre mladé, nevydaté ženy z vyššej vrstvy na začiatku 19. storočia. Je potrebné povedať, že dej väčšinou súvisí s možnosťou či nemožnosťou dosiahnuť spoločensky vhodný sobáš. Pre dnešné emancipované čitateľky (čitateľov) sa tento prístup môže zdať otrocký, ale je potrebné si uvedomiť, že pre súdobú ženu bol spoločensky prijateľný vydaj jediným spôsobom, ako dosiahnuť sociálne istoty a v podstate aj sociálne uznanie (pokiaľ nebola ochotná obťažovať rodinu príbuzných alebo sa živiť ako guvernantka). Tieto milostné problémy autorke slúžia k vynikajúcemu detailnému opisu súdobej spoločnosti. Celkový pohľad na opisovanú spoločnosť sa zdá byť mierne satirický, ale neprestáva byť láskavý, a hoci príbehy majú morálny podtext, moralita vyplýva zo samotného deja – autorka necháva čitateľa, aby si ju našiel a nekĺže k lacnej didaktickosti. Zaujímavosťou je, že takmer vo všetkých scénach sa vyskytujú ženy. Pravdepodobne to spôsobil fakt, že Austenová sama nevedela, ako sa muži rozprávajú, keď sú osamote.