Tracy Anne Warrenová
Krásna pokušiteľka
Slovenský spisovateľ 2013
T.A.Warrenová je jednou z najlepších súčasných spisovateliek historických romancí z regentského obdobia. Dokazuje to aj jej novinka Krásna pokušiteľka, ktorá poteší každú milovníčku romantických príbehov spred niekoľkých storočí.
Warrenová nás opäť zavedie do londýnskej spoločnosti, ktorá pozná bratov Byronovcov ako divokých, skazených a nebezpečných, no zároveň sú to neodolateľní mladíci, ktorých zvodom podľahne nejedna žena.
Edward Byron má všetko, no chýba mu manželka a tak sa rozhodne oženiť s Claire, s ktorou je zasnúbený od detstva. S tým však nerátal – Claire sa odmieta vydať bez lásky a stať sa len nejakou jeho trofejou, domácou paničkou. Ak chce vojvoda Edward, aby mu povedala áno, musí jej najprv venovať svoje srdce a dokázať jej, že ju naozaj miluje.
xxx
RECENZIA
Keď som zavrela poslednú stranu tejto romantickej novinky, opäť som sa utvrdila v presvedčení, prečo sú romány z regentského obdobia také obľúbené. Hrdinky sú nezávislé, odvážne, prefíkané, úspešne svojim spôsobom a spôsobom, ktoré im táto doba dovolila, konkurujú svojom mužským partnerom.
Inak to nie je ani v tomto pôvabnom príbehu, v ktorom nechýba láska, napätie, vtip a hlavne nápad. Nemám rada knihy, v ktorých sa dookola opisuje to isté, kde sa zmenia mená, adresy, prostredie a šablóna je hotová.
Claire vložili do rúk snúbenca v deň svojich kŕstin a celý život vyrastala v tom, že sa jedného dňa stane vojvodkyňou, manželkou Edwarda Byrona, porodí mu dedičov a v pokoji umrie – jej život bol naplánovaný do najmenšieho detailu a v podstate s tým nemohla nesúhlasiť. Clairin otec, neskutočný držgroš, nič iné ani nepripúšťal. Keď mala Claire šestnásť, jej snúbenec ju druhý raz navštívil a… zlomil jej srdce.
O niekoľko rokov neskôr Edward znova zaklope na ich dvere a dožaduje sa naplnenia zásnubnej zmluvy a určenie dátumu sobáša, ibaže Claire ho nevíta ako natešená snúbenica a snaží sa zo svadby vyvliecť. Nechce totiž muža, ktorý si ju vezme ako chovnú kobylu, z povinnosti a z dávneho sľubu rodičov, chce muža, korý by ju miloval.
Upätý, prehnane zodpovedný muž však nemieni ustúpiť, vrátiť jej slobodu nemá v pláne, pretože sa mu nechce hľadať novú manželku a budúcu vojvodkyňu, keď už jednu má – vlastne celý život, a Claire sa mu páči.
To ešte netuší, aký bič si na seba uplietol a Claire mu mieni z jeho pokojného, nudného života urobiť peklo. Nechce nič iné, len lásku, alebo vrátenie voľnosti. A keď sa do toho všetkého zamieša aj jeho práca agenta, špioni a nebezpečenstvo ohrozenia života, pikantné škandály, iskrenie medzi mladými ľuďmi, ktoré mení ich názor na spoločný život s každým ďalším bozkom, výbornej romanci už nič nechýba.
Odporúčam, naozaj sa táto knižka číta sama a Warrenová právom patrí medzi najobľúbenejšie autorky. 
Od autorky doteraz vyšlo: Jediný dotyk, Jediný bozk, Vášnivá milenka a Nebezpečná milenka.
Úryvok:
Nottinghamshire, Anglicko
január 1811
Lady Claire Marsdenová si pritiahla tmavomodrý vlnený šál tesnejšie k pleciam a zišlo jej na um prihodiť do ohňa ďalšie poleno. Rada by si zapálila sviečku, aby lepšie videla na vyšívanie, ale otec nemal rád, keď sa cez deň míňali sviečky. Niežeby si ich domácnosť nemohla dovoliť. Práve naopak – gróf z Edgewateru bol bohatý človek, ale nepáčilo sa mu akékoľvek plytvanie, a pálenie sviečok cez deň bolo prvé na jeho zozname zakázaných pôžitkov. Platilo to aj pre sychravé zimné popoludnia ako to dnešné.
Claire odstrihla nitku a započúvala sa do hádky sestier.
„Vráť mi tú čipku! Chcem si ňou ozdobiť klobúk,“ povedala Ella.
„Pokojne to skús,“ vyhlásila štrnásťročná Nan. „Aj tak ostane rovnako škaredý. Videla som psie zadky, ktoré mali krajší tvar a farbu.“
„Počula si, čo mi práve povedala na klobúk?“ neverila Ella. „Môj zamatový klobúk vraj vyzerá ako… psí zadok! Ako sa opovažuješ, Nan Marsdenová? Ako sa opovažuješ vravieť mi také nechutné veci?“
Mladšie dievča sa uškrnulo na šestnásťročnú sestru a ďalej tancovalo po obývačke s ukradnutou čipkou v ruke. „Môžem ja za to, že máš taký hrozný vkus? Mala by si nás ušetriť a hodiť tú ohavnosť do ohňa. Už len tá hnedá farba človeku pripomenie…“
„Ty malá naničhodnica!“ Ella jej chcela čipku uchmatnúť, no narazila pritom do stola a takmer zhodila vázu.
„Stačilo,“ zasiahla Claire. „Dávajte pozor, aby vás nezačula mama, inak budete mať na jazyku aspoň týždeň chuť mydla. Nan, ospravedlň sa sestre za svoje bezočivé poznámky a vráť jej čipku.“
„Ale Claire…“ začala Nan.
„Nijaké ale. Už aj sa ospravedlň.“
Nan si čosi zamrmlala popod nos. Ella neochotne prijala sestrino ospravedlnenie, meravo prikývla a vzala si svoju čipku.
Claire sklonila hlavu a skryla úsmev za svetlými vlasmi. „Mimochodom, Ella,“ ozvala sa o chvíľku, „čo sa týka toho klobúka, naozaj by si si mohla kúpiť krajší. Tento treba rýchlo pochovať.“
„Ani mne sa veľmi nepáči,“ priznala sestra, „ale otec mi na nový nedá peniaze. Vieš, aký je prísny, čo sa týka apanáže, a ja som tú svoju tento štvrťrok už minula. Takže buď budem nosiť tento klobúk, alebo žiadny.“
Claire dobre poznala ten pocit. Zamyslela sa, či by nebolo možné poradiť sestre nejakú inú možnosť, keď vtom niekto zaklopal na dvere.
„Prepáčte, slečna, prišiel posol s listom,“ povedala slúžka, keď sa uklonila. „Zdalo sa mi najvhodnejšie priniesť ho rovno sem.“
„Lady Edgewaterová odpočíva vo svojej izbe. Nechaj ho na stole a ja sa postarám, aby ho dostala.“
„Nie je pre lady, ale pre vás, slečna Claire.“
„Pre mňa?“
Claire nezvykla dostávať veľa listov a nikdy jej nijaký nepriniesol posol. Zvedavo sa načiahla po obálku.
Hneď si všimla pekný pergamenový papier a hrubú červenú pečať na zadnej strane. Pri pohľade na znak s troma prekrývajúcimi sa heraldickými znakmi sa jej rozbúchalo srdce.
Rozochvená sa prinútila obrátiť obálku. Naozaj, na prednej strane stálo jej meno napísané známym rukopisom, ktorý však vídala len zriedka.
Jeho ruka – jeho dokonalé písmo. Pri pohľade naň sa jej vybavili všetky spomienky.
Ako je ich málo, premýšľala smutne.
Vari prišiel môj čas? Vezme ma k sebe?
Rozlomila pečať a preletela obsah listu. Už poznala odpoveď.
„Od koho je, Claire?“
Sestrina nevinná otázka ju vytrhla z úvah. Prudko zdvihla hlavu. „Hm… od nikoho. Teda od nikoho zaujímavého.“
Ak teda nie je zaujímavý muž, s ktorým som zasnúbená dvadsaťjeden rokov – takmer celý svoj život.
Odjakživa vedela dve veci: po prvé, že ako najstaršia dcéra si musí plniť povinnosti, a po druhé, že sa jedného dňa stane vojvodkyňou z Clybournu.
Ani pre sestry neboli zásnuby nijakým tajomstvom – vedela o nich celá rodina. Občas sa tá téma spomenula a chvíľu sa o tom zhovárali, no potom opäť zapadla prachom. Roky plynuli a Claire sa s dohodou zmierila.
A teraz jej napísal.
Všetko sa zmení.
Ella si ju zvedavo premerala, Nan sa tvárila rovnako. Claire nemala chuť zhovárať sa o tom. Už dávno sa naučila nedávať najavo pocity týkajúce sa zásnub s vojvodom.
Dievčatá však očividne čakali, či im nepovie viac. Claire zovrela list a vopchala ho medzi vankúše. „Ella, čo sa týka tvojho klobúka, čosi mi práve napadlo. Prečo si nevezmeš niektorý z mojich? Mohla by si ho ozdobiť čipkou a prerobiť podľa svojho vkusu. Nikomu ani nenapadne, že nie je nový.“
„Smiem?“ Sestre sa rozžiarila tvár. Ten návrh upútal jej pozornosť. „Naozaj?“
„Pravdaže. Dám ti aj kúsok mojej ružovej stuhy. Čo keby ste s Nan zabehli do mojej izby a vybrali si taký, ktorý sa ti bude najväčšmi páčiť?“
„Hociktorý?“ ozvala sa Nan. „Teda okrem toho nového slameného?“
„Vrátane toho, ak sa sestre páči.“
Ella vyskočila na nohy a utekala ju objať. „Si úžasná! Najlepšia sestra na svete. Neboj sa, ten slamený ti nevezmem.“
Claire ich so smiechom popohnala z izby.
Keď utíchli ich kroky aj hlasy, vytiahla spod vankúšov list, vystrela ho a znova si ho prečítala. Pristavila sa pri najdôležitejšej časti:
… Dúfam, že sa opäť stretneme. Ak Vám to vyhovuje, navštívim Vás o dva týždne. Dovolil som si o mojich zámeroch informovať Vášho otca. Dúfam, že ste zdravá a šťastná a teším sa na naše stretnutie.
S pozdravom,
Clybourne
Dva týždne. Dva týždne ubehnú ako voda a Edward Byron príde na návštevu.
Vojvoda si príde po svoju nevestu.
Nemusíš to urobiť, ak nechceš.
Tie slová sa mu ozývali v hlave, keď viedol koč po vidieckej ceste k sídlu grófa z Edgewateru.
Ale musím, pomyslel si Edward Byron, desiaty vojvoda z Clybournu, ledva vnímajúc spiace polia pokryté snehom po oboch stranách cesty a holé stromy trčiace zo zamrznutej zeme ako tmavé kostnaté prsty.
Jasná obloha a slnečné počasie v ňom vzbudzovali pocit, že nie je mrazivý január. Namiesto toho, aby sa dal odviezť vo väčšom – a teplejšom – koči ťahanom štvorzáprahom, sa rozhodol vziať opraty do svojich rúk. Dohnala ho k tomu potreba samoty. Cez hrubý čierny kabát, kožené rukavice a klobúk beztak nevnímal chlad.
Navyše, jazda ho odpútavala od iných myšlienok, a práve to dnes potreboval.
„Zlatko, hádam si uvedomuješ, že tie zásnuby môžeš odvolať,“ povedala mu pred niekoľkými dňami matka, keď sa dozvedela, že chce dodržať roky starý sľub. „S konaním tvojho otca som nesúhlasila. Hoci som Roberta veľmi ľúbila, nebolo správne, že rozhodol za vás. Boli ste ešte deti.“
„Mám tridsaťtri rokov, mama,“ odvetil Edward. „Už nie som dieťa a viem, čo robím.“
„Naozaj?“ opýtala sa nežne a uprela naňho ustarostené zelené oči. „A čo to dievča? Čo lady Claire? Po toľkých rokoch ste si stále celkom cudzí. Koľkokrát ste sa stretli? Raz? Dvakrát?“
„Trikrát,“ opravil ju obranným tónom. Radšej nespomenul, že prvý raz boli ešte deti a poslednýkrát ju videl ako šestnásťročnú.
„Bola by som rada, keby si si to dobre premyslel,“ pokračovala Ava Byronová. „Zamysli sa nielen nad tým, ako to ovplyvní tvoj život, ale aj jej.“
Premýšľal o tom veľmi dlho. Niekoľko mesiacov strávil úvahami o výhodách a nevýhodách dohodnutého manželstva.
Ako chlapec na to nadával, ako mladý muž sa rozhodol, že to bude ignorovať. No ako dospelý pochopil zmysel otcovho rozhodnutia, nech bolo akokoľvek svojvoľné. Napokon si povedal, že otec mal pravdu: pre človeka v jeho postavení je najlogickejšie a najjednoduchšie oženiť sa s lady Claire Marsdenovou.
Po prvé, má vynikajúci rodokmeň. Je pekná, a ak sa môže spoľahnúť na dojem, aký z nej mal naposledy, dobre vychovaná a poslušná, hoci trocha nesmelá. Vie, čo sa patrí – od narodenia ju učili, ako sa má správať vojvodkyňa. Navyše je vraj zdravá ako rybička a určite mu porodí mocných synov.
On jej na oplátku poskytne pohodlie – a ešte oveľa viac, veď je jeden z najbohatších ľudí v krajine. S ním jej nebude nič chýbať. A čo láska? Bol si istý, že náklonnosť príde, keď sa lepšie spoznajú. A ak nie? Ich manželstvo nebude o nič horšie ako väčšina zväzkov vo vyššej spoločnosti. Bude založené na vzájomnej úcte a pôvode. Dvaja mladší bratia sa síce nedávno zaľúbili a oženili z lásky, ale… Cade a Jack majú z pekla šťastie, pomyslel si. Alebo sú hlúpi. Hoci obdivoval ženy, ktoré si vzali za manželky, netušil, či by si aj on pred niekým dokázal otvoriť srdce. Tá žena by nad ním mala moc a on by bol pri nej celkom zraniteľný.
Nezabúdal ani na to, že hoci za tie roky spoznal doslova stovky žien – a s niekoľkými nadviazal aj dôvernejší vzťah –, zatiaľ nestretol takú, ktorú by nedokázal opustiť. Takú, na ktorú by nevedel zabudnúť.
Ako vojvoda sa musí oženiť, tak prečo nie s lady Claire? Tak to chcel aj Edwardov otec a Clairin otec si to ešte vždy želá. Je to jeho povinnosť.
Čo sa týka samotnej Claire, nechcel si namýšľať, ale vždy sa mu videlo, že sa jej páči. Už ako dieťa ho mala rada, a keď sa stretli naposledy, ukradomky si ho prezerala. Svadbu by mala vítať s nadšením.
Zastal s kočom pred grófovým rozľahlým tudorovským sídlom a uvedomil si, že čoskoro zistí, či je to naozaj tak.
„Je tu, je tu!“ vykríkla Nan a bez dychu vbehla do Clairinej izby. Ella kráčala vážnejšie, ale na tvári sa jej zračilo rovnaké vzrušenie.
„Rozpráva sa s otcom,“ pokračovala Nan. „Mama vraví, že máš čo najskôr prísť do salóna, aby nemusel čakať.“
Nie, pomyslela si Claire s pohľadom upretým von oknom. Nesmieme dopustiť, aby jeho milosť musela čakať. Právo nechať druhých čakať má iba on.
Nan ju ani nemusela informovať, že už prišiel. Keď vystupoval z koča, Claire stála pri okne a s tlčúcim srdcom ho sledovala. Aj z diaľky si všimla, že je stále taký vysoký, tmavovlasý a uhladený ako kedysi. Aj po piatich rokoch bol neopísateľne príťažlivý, ba hádam ešte väčšmi ako predtým. Overí si to, keď budú stáť tvárou v tvár v jednej miestnosti.
Uhladila si jedny z najlepších šiat – róbu zo svetlomodrého zamatu s dlhými rukávmi, tmavomodrými stuhami na drieku a čipkou na golieri. S povzdychom sa odvrátila od okna. „Držte mi palce.“
Obe ju s úsmevom vyobjímali. „Budeme,“ sľúbili.
Keď kráčala dolu schodmi, zišlo jej na um, že sestry si pravdepodobne želajú niečo celkom iné ako ona.
O pätnásť minút neskôr sedela v salóne a počúvala matkino trkotanie. Vtom sa vo dverách zjavil vojvoda. Našťastie sedela – inak by sa jej asi podlomili kolená. S tlčúcim srdcom a zovretým žalúdkom mu pozrela do sýtomodrých očí.
Jej predpoklad sa naplnil: Edward Byron bol ešte vždy ten najkrajší muž, akého kedy videla. Jeho tvár akoby vytesal majster sochár – hladké čelo, rovný nos, výrazné lícne kosti, mocná hranatá brada, spodná pera o čosi plnšia ako vrchná. A svojím úsmevom jej vyrážal dych.
Mal husté vlasy mahagónovej farby a rovnako tmavé obočie nad prenikavými očami, takže vyzeral buď prísne, alebo milo – v závislosti od nálady. Mal široké plecia, mocnú hruď a dlhé svalnaté ruky a nohy.
No od ostatných sa odlišoval najmä správaním. Asi preto, lebo je vojvoda, pomyslela si. A možno je jednoducho taký. Nepoznala nikoho iného, kto by pôsobil tak elegantne a sebaisto. Vyžarovala z neho autorita vyplývajúca z pôvodu aj výchovy. Bol tým najdôležitejším človekom v každej miestnosti, do ktorej vošiel, a to platilo aj teraz.
Aký je krásny, uvažovala. Škoda, že ma berie ako cudziu. No má na to dôvod, nie? Vôbec sa nepoznáme.
Odvrátila zrak a vstala, pokúšajúc sa ovládnuť emócie a vyčariť neutrálny výraz.
Zastal pred ňou a uklonil sa. „Lady Claire.“
Reagovala poklonou. „Vaša milosť.“
Vymenil si pár zdvorilostných fráz s jej matkou, a tá sa pustila do nadšeného monológu o počasí a o tom, aká je poctená jeho návštevou. Claire to za daných okolností bolo takmer smiešne. Matka napokon stíchla, veľavýznamne si ich premerala a vyhlásila, že sa musí pozhovárať s domácou. Nato odišla.
Keď za sebou zatvorila dvere, zavládlo ticho.
„Ako ste sa mali?“ opýtal sa vojvoda po dlhšej odmlke. „Zdá sa, že celkom dobre. Odkedy sme sa videli naposledy, tuším ste vyrástli. Ste ešte vyššia ako predtým.“
„Áno, hádam o päť centimetrov. Dievčatá rastú aj po šestnástke, či chcú, alebo nie.“
Oči mu zažiarili. „Ste asi taká vysoká ako moja sestra. Keď sa stretnete, môžete sa porovnať. Dúfam, že s lady Mallory si budete rozumieť.“
„Som si istá, že vaša sestra je príjemná mladá dáma.“
Nežne sa usmial. „Veru je.“
Claire si nesadla naspäť na pohovku, ale radšej na stoličku. Prisadol si k nej – na svoju výšku prekvapujúco elegantne.
Delilo ich zhruba jeden a pol metra, no atmosféra zostala chladná.
Znova prehovoril prvý. „Asi viete, že som sa pred niekoľkými minútami zhováral s vaším otcom.“
Preplietla si prsty v lone a uprela zrak na vázu na rímse kozuba. V tomto ročnom období bola prázdna – v záhrade nerástli nijaké kvety.
„Súhlasil s tým, že sa môžeme vziať, kedy budeme chcieť. Podľa mňa by ste mali o dátume a mieste rozhodnúť vy. Chceli by ste sa vydávať vo vašej farnosti alebo radšej v Braebourne? Na pozemku stojí pekná kaplnka, isto by sa vám páčila.“
Preglgla. Mlčala s vedomím, že čaká na jej odpoveď.
„Alebo by ste chceli mať obrad v Londýne? Najobľúbenejší je Kostol svätého Juraja. Môj brat Cade sa tam sobášil takmer pred dvoma rokmi.“
Znova vyčkával.
Srdce jej bilo od nervozity. Napokon naňho pozrela. „Viete, vaša milosť,“ nútila sa rozprávať jasným, silným hlasom, „žiaľ, nevyhovuje mi ani jedno z toho.“
Zdvihol čierne obočie. „Napadá vám iné miesto?“
„Nie. Radšej by som…“
„Čo by ste radšej?“ zopakoval zmätene.
„Radšej by som sa nevydávala.“