Jana Pronská
Krvavý erb
Slovenský spisovateľ 2014
Keď vo vyšehradskom paláci zneuctia krásnu Kláru, dcéru veľmoža Feliciána Zacha, zúfalý otec s mečom v ruke zaútočí na panovníka a jeho rodinu. Rozzúrený kráľ vyhlási Zacha za vlastizradcu a vydá rozkaz pozabíjať všetkých jeho príbuzných. Klárinej sestre Eliz, krásnej, bystrej a odvážnej dievčine, sa vďaka šťastnej náhode podarí krvavý masaker prežiť, no jej šance na záchranu sú mizivé. V poslednej chvíli jej prichádza na pomoc záhadný muž, ktorého rodinu v minulosti postihol podobný osud…
xxx
Súťaž o knihu Krvavý erb s osobným venovaním podľa želania.
Jedna / jeden/ z Vás môže získať knihu Krvavý erb s osobným venovaním podľa želania 🙂
1. pošlite svoje kontaktné údaje s odpoveďami na adresu: janapronska@gmail.com / kvôli zjednodušenému skontaktovaniu v prípade výhry! /
2. napíšte do komentára meno postavy, z ktorejkoľvek knihy od Jany Pronskej, ktorá sa vám najviac páčila, prípadne, ktorá vás oslovila, pobavila, znechutila… Skrátka, ktorá vám najväčšmi utkvela v pamäti.
3. Ak ste ani jednu knihu nečítali, napíšte, ktorý obal na knihe vás najviac zaujal.
4. Sledujte stránky Romantika a facebookový profil počas nasledujúceho víkendu,/ 10. – 11. 5. 2014 / vyžrebujem víťaza!
Žreb určil meno víťazky a ja srdečne blahoželám Anne Chovancovej!
Dúfam, že sa kniha bude páčiť.
Žrebovala som so všetkých odpovedí v komentároch, aj so správ, ktoré prišli na mail. Ďakujem za všetky Vaše odpovede, Vaše názory a Vaše správy, ktoré ma veľmi potešili.
Snáď sa Vám moje knihy budú páčiť aj naďalej!
Jana Pronská
V spolupráci s kníhkupectvom Martinus sa uskutočnia besedy v Žiline a Košiciach.
Ste srdečne vítaní!
besedu s autorkou Janou Pronskou, ktorá sa uskutoční 12.5.2014 o 17.00 hod. v našom kníhkupectve v Žiline v OC Mirage a 15.5.2014 o 18:00 v našom košickom kníhkupectve (OC Galéria).
Úryvok:
Dominik len tak-tak stihol pred tou čarodejnicou uskočiť. Vôbec nepredpokladal, že sa ho pokúsi zabiť. Kriste, veď jej chce pomôcť!
Ibaže ona sa vôkol seba oháňala jeho dýkou ako zúrivá tigrica.
„Nepribližuj sa ku mne!“ kričala na celú krčmu a oči jej blýskali väčšmi ako čepeľ z ocele.
„Eliz, pusti ten nôž, lebo si ublížiš,“ skúsil pokojne Dominik a o krok k nej pristúpil.
„Ani za svet! Radšej sa sama zabijem, ako by som ti mala slúžiť!“
„To nikto od teba nechce, bolo by lepšie, keby sme sa rozumne porozprávali…“ dohováral jej trpezlivo, ale zranená mužská pýcha v ňom len tak vrela.
Nemohol nevidieť, ako sa vo dverách zbiehajú zvedavci, úporne zadržiavajúc výbuch smiechu. Už celé roky si k Dominikovi nikto nič podobné nedovolil, a už vôbec nie žena… Hoci táto by stála za hriech. Vôbec sa nepodobala na vydesenú ženu, ktorej sa pred pár dňami snažil pomôcť, no strhol ju šialený dav.
„To iste, za koho ma pokladáš? Za hlupaňu?“ odvrkla nahnevane. „Zaplatil si za mňa, videla som to na vlastné oči!“
„Keby som to chcel skrývať, tak by si o tom netušila, ženská bláznivá! Daj sem ten nôž!“
„Nie!“ zajačala a cúvla, no oháňať sa neprestala. „Ešte krok a budeš krvácať!“ varovala ho.
Dominik sa zastavil. Zamračene si ju obzeral a jeho zlosť sa odrazu zmenila na pobavenie. Ak bola taká vášnivá aj v Jánovom náručí, celkom chápal, že mu táto malá potvora pobláznila hlavu. Prekrížil si ruky na hrudi a tvár mu zvlnil ľahký úsmev. Mlčky ju pozoroval.
„Tak čo, pustíš ma?“ ozvala sa dychtivo, zmätená z jeho náhlej zmeny.
„Nie,“ odvetil pokojne a ani sa nepohol.
Aj v prostých sedliackych šatách z nej vyžarovala dôstojnosť, hrdosť, nezlomná vôľa, ktorá sa nijako nedala skryť. Páčila sa mu jej odvaha, s akou bojovala o právo na život a slobodu.
Bola navlas rovnaká ako on. Vstala z popola ako fénix, starý život pochovala, už navždy ostane len v jej spomienkach. Nebola oslňujúca krásavica, no v jej zjave bolo niečo nevšedné, takmer neodolateľné. Možno to boli priveľké oči, ktoré síce stratili iskru a špatili ich kruhy únavy, no priezračná farba tyrkysu a dlhé čierne mihalnice im dodávali záhadný výraz. Mala rovný, výrazný nos a plné pery, ako stvorené na bozky.
Jej postave chýbala ženskosť, kypré tvary krásavíc, akým muži dávali prednosť, no predsa sa jej pod košeľou črtali aké-také prsia. Musela byť ohybná ako prútik, hoci bola drobná. Siahala mu sotva po plecia.
„Ja mám času dosť, Eliz, len neviem, ako dlho vydržíš vzdorovať…“ Okato jej dával najavo, že je vo výhode a ona sa správa ako naivná hlupaňa, ktorá sa pustila hlavou proti múru.
„Nedostaneš ma, zloduch jeden! Nikto ma nedostane!“
„Čo ťa vedie k tomu, že ťa chcem?“
„A načo by si za mňa inak platil?“ odvrkla.
„Naduté panstvo!“ odfrkol znechutene. „Ste si istí svojou dôležitosťou, a tak vám ani len nenapadne, že sa svet nemusí krútiť okolo vašich ctených zadkov! Keby som chcel ženu, nemusím za ňu platiť! Ani keby som chcel paničku z dvora, ako si ty! Pohŕdate spodinou, akoby sme ani neboli ľudia, ale zabaviť sa s otrokom, odkopnúť ho a potom sa v chráme pomodliť za hriech, to áno!“ vmietol jej do tváre a Eliz sa zahanbila. Aj keď bol úmyselne hrubý, väčšmi ju zamrzela pravdivosť jeho slov. „Ako sa cítiš teraz, Eliz? Ako štvaná zver, ktorá nevie, či sa dožije zajtrajšieho dňa? Kde skloní hlavu? Čo vezme do úst? Ak sa ťa to bytostne dotýka, je to iné, však?“
„Mlč už!“
„Prečo? Nechceš počuť pravdu? Nechceš okúsiť naozajstný život obyčajných ľudí? Doteraz si si hovela ako vtáča v zlatej klietke, chránená bohatstvom svojho otca! Ale teraz je tomu koniec, milá moja, tak prestaň hrýzť ruku, ktorá sa ti snaží pomôcť!“
Eliz sa oprela o stenu a ruka s nožom jej bezvládne ovisla pozdĺž tela. Mal pravdu, potrebovala pomoc, no už nevedela, komu môže veriť. Bola v koncoch, bezmocná, zúfalá, unavená na smrť.
„Dobré dievča!“ chlácholil ju Dominik a natiahol k nej ruku. „Vráť mi ten nôž, nech sa môžeme pokojne porozprávať.“
Eliz napriek všetkému zavrtela hlavou. „Ak chceš, aby som ti verila, nechaj mi ten nôž a ja sľúbim, že ťa nebudem ohrozovať… Ani seba.“
„Ženská!“ vyprskol Dominik. „Uvedomuješ si, že skúšaš moju trpezlivosť? Uvedomuješ si vôbec svoju situáciu, Eliz?“
„Ako vieš, kto som?“ ozvala sa a tvárila sa, že jeho poznámku prepočula.
Dominik sa zoširoka usmial a konečne sa uvoľnil. Nohou si prisunul lavicu a obkročmo sa posadil. Luskol prstami a dnu okamžite vbehla Lujza.
„Prines niečo pod zub, Lujza, a varené víno s bylinkami. Náš hosť sa potrebuje posilniť.“
„Nič od teba nechcem, len sa potrebujem dostať z mesta,“ povedala a pritiahla si batôžtek so skromným jedlom od Anny. Zradila ju, za pár drobných ju predala tomuto zloduchovi z podsvetia. Čo ak je to syn tej Justíny, ktorú spomínala?
Vo vystrašenej, vybičovanej mysli sa jej rojili všakovaké hrôzostrašné predstavy, pre ktoré nedokázala rozumne uvažovať.
„Eliz Zachová, v tejto chvíli si najhľadanejšou osobou vo Vyšehrade. Kvôli tvojmu otcovi prišla kráľovná Alžbeta o štyri prsty a kráľ o časť ucha, a to je neodpustiteľné. Krvná pomsta sa už začala a dovolím si odhadnúť, že po tebe pôjdu všetci kráľovi prisluhovači z celého Uhorska. Ak chceš napriek tomu odísť, tak prosím, choď, a ber si aj ten nôž, hoci pochybujem, že ti nejako pomôže. No tak, ako sa rozhodneš?“
Dominik skúsil inú taktiku. Dal šľachtickej dcére možnosť voľby a dopredu vedel, že si vyberie správne. Ak má táto divožienka povahu ako on, rozhodne sa pre to, čo ju udrží pri živote.
Ľudia ako Eliz sa nevzdávajú. Nikdy.
„Prečo mi potom pomáhaš? Prečo riskuješ kvôli niekomu ako ja?“
„Riskujem celý život, holubička, a okrem toho…“
„Zaplatili ti?“ skočila mu do reči.
„A keby aj, tak čo? Raní to tvoju hrdosť?“ Dominik jej chcel povedať pravdu, ale urazila ho. Samoľúbosť ho nútila, aby jej to neuľahčil, kým na jej tvári bude ten povýšený výraz aristokratky. A keď prežila doteraz, tak prežije všetko.
Každá ďalšia skúsenosť ju len posilní.
„Nehovor mi holubička! Pripadám si ako hlupaňa!“ povedala a konečne si sadla za stôl, zatiaľ čo Dominik si vzdychol od úľavy.
Ledva Eliz dosadla na lavicu, dvere do kuchyne sa rozleteli a vyšla z nich Lujza, prehýbajúc sa pod podnosom plným jedla. Položila ho na stôl a vrátila sa po džbán s pariacim sa sladkým vínom a poháre, ktoré postavila pred zúboženú ženu.
Tá vôňa bola božská. Po troch dňoch pôstu a jednom posúchu jej pečená hus na bylinkách, údený syr a sladký koláč pripadali ako najväčšie pokušenie.
Nedôverčivo si obzerala svojho hostiteľa, no lákavá vôňa robila s jej odhodlaním hotové divy. Zapredala sa za trochu žrádla. Bože!
„Tak do toho, Eliz!“ vyzval ju pobavene. Pohodlne sa usadil tak, aby mal na ňu dobrý výhľad, prekrížil si ruky na hrudi a natiahol nohy.
Páčila sa mu aj napriek tomu, že bola bezočivá, nevďačná a celkom šialená, ale na jej mieste by zrejme konal rovnako.
Vari sa tiež nepokúsil Jána Drugeta zabiť, keď ho vykúpil z otroctva?
Dočerta, urobí čokoľvek, aby Eliz zachránil! Obaja, on aj Eliz, mali šťastie, že spoznali čestného človeka.
Dominik sledoval, ako sa mladá žena zo všetkých síl snaží zachovať dôstojnosť. Napriek tomu, že škvŕkanie jej žalúdka počul aj on, jedla pomaly a spôsobne, za každým hltom si usrkla trochu vína.
„Ty si nedáš?“ napočudovanie ho ponúkla, no Dominik len zavrtel hlavou.
Keď sa dosýta najedla, uvoľnene sa oprela o stenu, cítiac, ako z nej pomaly vyprcháva napätie. Únava ju zmáhala veľmi rýchlo, nedokázala jej odolávať, zbytočne klipkala očami. Bolo toho na ňu priveľa.
Oči sa jej samy privreli a ona sa prepadla do tvrdého, bezsenného, oslobodzujúceho spánku. Konečne jej nebolo zima, konečne sa nemusela obávať ďalšieho dňa. Aspoň na chvíľu sa cítila v bezpečí. Kým nepríde ďalšie sklamanie, kým sa opäť nepresvedčí, že dôverovať sa neoplatí.
Dominik vyčkal, kým bylinky celkom nezaberú a dievčina sa nebude vzpierať. Nepotreboval sa s ňou dohadovať.
Keď sa mu donieslo, že jedna z neviestok našla hľadanú utečenku, odľahlo mu. Po troch dňoch už mohla byť mŕtva, no našťastie sa to dievča držalo života zubami-nechtami.
Už pár hodín po Jánovej žiadosti všetci v podsvetí vedeli, že kto nájde Elizabeth Zachovú, dostane kráľovskú odmenu, či už spolupracovali s ním, alebo brojili proti nemu.
Svojím spôsobom ju takto vlastne chránil.
Šľachtičnú by radšej vydali jemu ako kráľovským strážam, keďže ako Zoran si za pár rokov vydobyl slušný rešpekt.
Vstal, prešiel k spiacej dievčine a skusmo sa jej dotkol. Musel sa mať na pozore, nôž mu ešte vždy nevrátila, a ak by náhodou ešte stále bdela, mohla ho škaredo zraniť.
Mal však zbytočné obavy, tvrdo spala.
Usmial sa, vzal ju do náručia a niesol do svojej izby v podkroví krčmy, ktorá sa na začmudenú putiku ani trocha nepodobala. Ošarpané chodba viedla do kumbálu s tajnými dverami, nikomu by ani nenapadlo, že za ním sa skrýva prepychovo zariadená miestnosť, ktorá slúžila výlučne pre Dominikove potreby.
Priestranná izba mu však poskytovala nielen pohodlie, ale najmä pohodlný únikový priestor po strechách priľahlých domov – to keby sa kráľovi žoldnieri predsa len rozhodli zaklopať na jeho dvere.
Dominik si tuhšie privinul spiacu ženu a s prekvapením zistil, že jej blízkosť mu je veľmi príjemná, ba podržal si ju v náručí dlhšie, než mal pôvodne v úmysle.
Keď ju napokon uložil do veľkej postele s páperovými vankúšmi a perinou zakrytou hrubou zamatovou dekou, takmer mu to prišlo ľúto.
Zohol sa nad ňu a pozoroval ju, ako pravidelne oddychuje, ako sa jej dvíha hruď a rozhaľuje košeľa. Jarček medzi prsami zvlhol, pár kvapiek potu sa jej perlilo na spánkoch, pootvorené pery sa chveli. V hlbokom spánku sa jej tvár vyjasnila, netrápili ju žiadne chmáry ani nočné mory.
Dominik na chvíľu zabudol, že Eliz patrí Drugetovi, a náhle ho zaplavila vlna túžby. Dotkol sa jej trasúcimi prstami, hánkami pohladil líce, prstom odsunul pramienok vlasov, ktorý sa jej prilepil na tvár.
Až keď sa ozvalo slabé klopanie na dvere, spamätal sa. Pre istotu cúvol o tri kroky, aby sa pred Lujzou, ktorá vošla do miestnosti s Elizininým skromným majetkom, nestrápnil. Bol predsa zloduch, bandita, pred ktorým sa všetci triasli, a nie nejaký sentimentálny hlupák.
„Polož to sem,“ prikázal stroho a ukázal prstom na truhlicu. „Dozrieš na ňu a nepraj si ma, ak sa preberie skôr ako na svitaní. Zavolaj Petra, nech pripraví kone! Nateraz nech ťa v krčme zastúpia tie mladé štetky, čo si zháňajú zákazníkov pred mojou krčmou. Ty zostaneš s ňou, kým sa nevrátim!“
„Ako poviete, pane!“ vlažne prisvedčila Lujza a rýchlo sa vytratila.
Dominik sa ešte chvíľu pokochal pohľadom na spiacu ženu a potichu vyšiel z izby. Potreboval si zariadiť množstvo vecí, v prvom rade musel Eliz dostať za hradby, z mesta, ktoré teraz nebolo bezpečné pre nikoho, a schovať ju niekde z dosahu kráľa a jeho prisluhovačov. Beztak už zopár týždňov plánoval cestu na východ k priateľom, ktorí vždy netrpezlivo očakávali jeho príchod, a chcel navštíviť aj sestru.
Vzbúrenci proti Karolovi Róbertovi na východe Uhorska sa nikdy nezmierili s tým, že ich majetky kráľ rozdáva cudzincom, privandrovalcom z cudzích krajín. Dominik im rád prispieval nielen zlatom, ale aj novinkami, ktoré sa k nim inak nemali ako dostať. Už roky využíval chlipnosť dvoranov, bola to špinavá, ale výnosná práca. Za zlaté mince rád splnil mužom i ženám sny a túžby, informácie však boli ešte cennejšie.
Nemal žiadne zábrany, a keď mohol akýmkoľvek spôsobom pichnúť do kráľa, prispieť k jeho pádu, urobil to. On má predsa vlastný dôvod na pomstu!
A ak môže zachrániť túto ženu, urobí to, aj keby ho to malo stáť život. Dozvedel sa, že z celého rodu Zachovcov zostala jediná.
