Gabriela Allona si obľúbili čitatelia v desiatkach krajín. Bývalý agent Mossadu žije pokojným životom reštaurátora obrazov, no neustále ho povolávajú do nových akcií. Allon tak bojuje nielen s islamistami, ale aj s ruskou mafiou, či potomkami nacistov. Každý jeden triler Daniela Silvu približuje zákulisie svetovej politiky, ukazuje, kto ťahá za nitky a to všetko na pozadí strhujúceho trileru, ktorý si vychutnáte do posledných strán.
Anglický špión
Prvý bol Anglický zabijak.
Neskôr prišla Angličanka.
A teraz je tu Anglický špión, pripravený vziať vás na vzrušujúcu cestu, na ktorú tak ľahko nezabudnete. Vychutnajte si pätnástu knihu série o legendárnom izraelskom tajnom agentovi Gabrielovi Allonovi.
Najslávnejšia žena na svete ležala s pohárom v ruke na prednej palube a opaľovala sa hore bez. O palubu nižšie pripravoval predjedlo muž, ktorý sa ju chystal zabiť…
Tou ženou je členka britskej kráľovskej rodiny, ktorú zbožňujú milióny ľudí na celom svete, no bývalý manžel a jeho matka ju nemôžu vystáť.
Keď princezná zahynie pri výbuchu bomby na výletnej jachte, riaditeľ MI6 Graham Seymour sa pri pátraní po jej vrahovi obráti s prosbou o pomoc na špičkového agenta Gabriela Allona. Jeho úlohou je nájsť muža, ktorý má na svedomí vražedné útoky nielen v rodnom Írsku, ale na celom svete.
Eamonn Quinn, geniálny výrobca bômb a predĺžená ruka nejedného diktátora, je mimoriadne nebezpečný protivník. Našťastie Allon má po svojom boku profesionálneho zabijaka Christophera Kellera. Spolu sa vydajú na riskantnú cestu s cieľom dolapiť Quinna a vybaviť si s ním účty z dávnej minulosti.
Daniel Silva
Daniel Silva bol spravodajcom CNN, pracoval pre agentúru UPI a má bohaté novinárske skúsenosti i vzťahy, ktoré šikovne využíva pri písaní. Postupne si získal nielen milióny čitateľov na celom svete, ale aj priazeň kritiky – predsa len o knihy zo žánru špionážneho trileru nie je v angloamerickej literatúre núdza.
Začítajte sa do špionážneho trileru Anglický špión:
Najprv navštívil majestátny starý Hotel Carl Gustaf, no keď sa tamojší šéfkuchár dozvedel, že nemá potrebné vzdelanie, odmietol sa s ním ďalej rozprávať. Majitelia Maya’s mu zdvorilo ukázali dvere rovnako ako vedenie reštaurácií Wall House, Ocean a La Cantina. Skúsil šťastie v La Plage, ale nemali záujem. Podobne pochodil v Eden Rock, Guanahani, La Cręperie, Le Jardin aj v Le Grain de Sel pri slaných močiaroch v Saline. Neuspel ani v La Gloriette, v podniku, ktorý založil politický vyhnanec.
Colin Hernandez sa však nedal odradiť a hľadal ďalej, zašiel do letiskového snackbaru, do maličkej kreolskej reštaurácie na druhej strane ulice aj do pizzerie na parkovisku supermarketu L’Oasis. A tam sa naňho konečne usmialo šťastie, keď zistil, že šéfkuchár pizzerie Le Piment dal výpoveď po dlhej hádke týkajúcej sa pracovného času a platu. O štvrtej popoludní, po tom, čo predviedol svoje schopnosti v miniatúrnej kuchynke, Hernandez miesto dostal. V ten istý večer sa pustil do práce. Všetci ho chválili. Netrvalo dlho a povesť o jeho kulinárskom umení obletela ostrov. Le Piment, dovtedy útočisko miestnych obyvateľov a štamgastov, čoskoro zaplavila nová klientela a všetci svorne spievali ódy na záhadného šéfkuchára s nezvyčajným anglicko-španielskym menom. Hotel Carl Gustaf sa ho pokúsil získať, Eden Rock, Guanahani a La Plage tiež, ale márne. Preto bol kapitán Aurory Reginald Ogilvy pesimisticky naladený, keď večer po zmiznutí Spidera Barnesa bez rezervácie navštívil Le Piment. Pri bare musel tridsať minút čakať, kým ho konečne zaviedli k stolu. Objednal si tri predjedlá a tri hlavné jedlá. Keď všetky ochutnal, požiadal o rozhovor so šéfkuchárom. Prešlo desať minút, kým mu želanie splnili.
„Ste hladný?“ spýtal sa muž vystupujúci pod menom Colin Hernandez, keď uvidel stôl plný tanierov.
„Ani nie.“
„Tak prečo ste tu?“
„Chcel som sa presvedčiť, či ste naozaj taký dobrý, ako sa o vás hovorí.“
Ogilvy sa predstavil – meno, hodnosť, názov lode. Colin Hernandez spýtavo zdvihol obočie.
„Na Aurore varí Spider Barnes, či nie?“
„Poznáte Spidera?“
„Tuším som si s ním raz vypil.“
„Nie ste jediný.“
Ogilvy si premeral muža, ktorý stál pred ním. Bol pevný, tvrdý, hrozivý. V Angličanových pozorných očiach vyzeral ako človek, ktorý sa plavil po nejednom rozbúrenom mori. Obočie mal tmavé a husté, mocná brada svedčila o rozhodnosti. Táto tvár, pomyslel si Ogilvy, znesie veľa úderov.
„Ste Venezuelčan,“ povedal.
„Vraví kto?“
„Každý, kto vás odmietol, keď ste hľadali prácu.“
Ogilvy preniesol pohľad z Hernandezovej tváre na ruku položenú na operadle stoličky oproti nemu. Žiadne tetovanie nezbadal – to bolo preňho dobré znamenie. Ogilvy považoval súčasnú módu tetovania za istú formu sebapoškodzovania.
„Pijete?“ spýtal sa.
„Nie toľko ako Spider.“
„Ste ženatý?“
„Iba raz.“
„Deti?“
„Božechráň, nie.“
„Neresti?“
„Coltrane a Monk.“
„Zabili ste niekedy človeka?“
„Nespomínam si,“ odpovedal s úsmevom Hernandez.
Reginald Ogilvy úsmev opätoval. „Rozmýšľam, či sa mi podarí odlákať vás od tohto tu,“ povedal a rozhliadol sa po skromnej reštaurácii pod holým nebom. „Dám vám veľmi slušný plat. A keď nebudeme na mori, ostane vám dosť voľného času na to, čo robievate, keď práve nevaríte.“
„Aký slušný?“
„Dvetisíc týždenne.“
„Koľko zarábal Spider?“
„Tritisíc,“ odpovedal Ogilvy po krátkom zaváhaní. „Lenže Spider u mňa pracoval dve sezóny.“
„Už nepracuje.“
Ogilvy predstieral, že sa nevie rozhodnúť. „V poriadku, tritisíc,“ povedal napokon. „Ale potrebujem, aby ste nastúpili okamžite.“
„Kedy vyplávate?“
„Zajtra ráno.“
„V tom prípade,“ odpovedal Colin Hernandez, „chcem štyri tisícky.“
Kapitán Aurory Reginald Ogilvy prebehol pohľadom po tanieroch na stole a zdvihol sa. „O ôsmej,“ povedal. „Príďte včas.“
François, rodený Marseillčan a výbušný majiteľ Le Piment, správu neprijal dobre. Chrlil nadávky a urážky v marseillskom nárečí. Sľuboval pomstu. Prázdna fľaša od celkom dobrého Bordeaux sa roztrieštila na tisícky smaragdových čriepkov, keď ju šmaril do steny malej kuchynky. Neskôr poprel, že mieril na odchádzajúceho šéfkuchára. Čašníčka Isabelle, ktorá bola svedkom incidentu, spochybnila jeho verziu udalostí. Prisahala, že François hodil fľašu ako dýku rovno do hlavy monsieur Hernandeza. A monsieur Hernandez sa vyhol letiacemu predmetu takmer nebadaným bleskovým pohybom. Potom dlho chladne zazeral na Françoisa, akoby sa rozhodoval, akým spôsobom mu zlomí väzy. Nakoniec si pokojne zložil čistú bielu zásteru a nasadol na skúter.
Zvyšok tej noci strávil na verande a čítal pri svetle hurikánovej lampy. Každú celú hodinu položil knihu a vypočul si správy BBC, zatiaľ čo na breh narážali vlny a vo vetre šumelo palmové lístie. Ráno si zaplával v mori, osprchoval sa, obliekol a zabalil si do plátenného vaku oblečenie, knihy a rádio. Nakoniec pribalil dve veci, po ktoré predtým zašiel na ostrovček Tortu: pištoľ Stečkin kalibru 9 mm s tlmičom a obdĺžnikový balíček s rozmermi tridsaťkrát päťdesiat centimetrov. Vážil presne osem kíl. Balíček uložil do stredu vaku, aby pri prenášaní zostal na mieste.
O pol ôsmej naposledy odišiel z pláže Lorient a s vakom medzi kolenami sa odviezol do Gustavie. Aurora sa ligotala na okraji prístavu. O desať osem vošiel na palubu a jeho zástupkyňa, chudá Angličanka Amelia Listová, ho odprevadila do kajuty. Veci si uložil do skrine – vrátane pištole a osemkilového balíčka – a obliekol si kuchárske nohavice a tuniku, čo mal pripravené na posteli. Amelia Listová čakala na chodbe, keď vyšiel z kajuty. Zaviedla ho do kuchyne, ukázala mu špajzu na suché potraviny, chladiaci box a sklad plný vína. V chladnej tmavej miestnosti prvý raz pomyslel na sex s Angličankou v bielej uniforme. Nebránil sa tej myšlienke. Toľko mesiacov žil v celibáte, že už si ani nepamätal, aké to je, dotknúť sa ženských vlasov alebo pohladkať bezbranný prsník.
Pár minút pred desiatou vyzval kapitán členov posádky, aby sa zhromaždili na zadnej palube. Colin Hernandez nasledoval Ameliu Listovú, a práve stál vedľa nej, keď na brehu prudko zabrzdili dva čierne Range Rovery. Z prvého vystúpili dve chichotajúce sa opálené dievčatá a bledý štyridsiatnik s červenou tvárou, ktorý mal v jednej ruke ružovú plážovú tašku a v druhej otvorenú fľašu šampanského. Z ďalšieho auta sa vyhrnuli dvaja vyšportovaní muži a za nimi žena s melancholickým výrazom na tvári. Mala na sebe šaty broskyňovej farby, čo vzbudzovali dojem polovičnej nahoty, široký klobúk jej vrhal tieň na útle plecia a veľké slnečné okuliare zakrývali väčšinu porcelánovo bielej tváre. Napriek tomu ju všetci spoznali. Prezradil ju profil obdivovaný módnymi fotografmi aj paparazzi, čo ju prenasledovali na každom kroku. V to ráno tam paparazzi neboli. Aspoň raz sa im vyhla.
Na palubu vstúpila s výrazom človeka, ktorý prekračuje otvorený hrob, a bez slova prešla popri nastúpenej posádke. V jednej chvíli bola tak blízko, že Colin Hernandez musel potlačiť nutkanie dotknúť sa jej, aby sa uistil, že je skutočná, a nie iba hologram. O päť minút Aurora zdvihla kotvy a okolo poludnia sa z čarovného ostrova Saint-Barthélemy stala hnedo-zelená škvrna na obzore. Najslávnejšia žena sveta ležala s pohárom v ruke na prednej palube a opaľovala sa hore bez. O palubu nižšie pripravoval predjedlo – tatársky biftek z tuniaka s uhorkou a ananásom – muž, ktorý sa ju chystal zabiť.
Milan Buno, literárny publicista
