Meredith Duran
Lásky sa už nebojím
Slovenský spisovateľ 2014
Bystrá a pôvabná Mina Mastersová má všetko. Je mladá, krásna, nechýba jej šarm i množstvo ctiteľov. Jediné, čo jej chýba, je nezávislosť a sloboda. Keď sa v meste zjaví tajomný a nebezpečne krásny Phin Granville, rozhodne sa ho využiť, aby sa zbavila neodbytného nápadníka a odvrátila hrozbu vynúteného manželstva. Ale nie vždy ide všetko podľa našich plánov…
Novinka Lásky sa už nebojím od Meredith Duranovej je fascinujúca historická romanca nabitá emóciami a zmyselnými erotickými scénami. „Vrelo odporúčame všetkým, čo radi čítajú ľúbostné romány, aj tým, čo historické romance nevyhľadávajú. Po prečítaní tohto príbehu sa zaručene stanú milovníkmi tohto žánru,“ presviedča Romantic Times.
Ale späť k príbehu Lásky sa už nebojím. Mina má teda plán, ale muž, z ktorého si plánovala urobiť záchrancu, je v skutočnosti britský špión. Phin hrá svoju vlastnú hru a o citové ani nijaké iné záväzky vonkoncom nestojí. Až dovtedy, kým mu Mina nezachráni život, riskujúc pri tom svoj vlastný.
Príbeh sa začína v Hongkongu roku 1880, kde sa Phin zúčastňuje na dôležitej misii: treba zvrhnúť Geralda Collinsa, bohatého írsko-amerického podnikateľa…
Ale nepredbiehajme, prečítajte si úryvok z knihy Lásky sa už nebojím:
Hongkong, 1880
O polnoci prišla pohroma. Vtackala sa do sály na neistých nohách, zavesená do dvoch mladíkov, ktorí ju očividne nudili. A očividne vypila priveľa šampanského. Zastala pod šnúrou lampiónov z červeného papiera natiahnutou vo dverách a jej nezvyčajne svetlé, takmer biele vlasy zalialo krvavé svetlo. Phina, ktorý sa s pohárom brandy v ruke opieral o stenu, okamžite rozbolela hlava. Sledoval ju, ako naťahuje krk a pohľadom prečesáva dav v sále. Keď ho zbadala, usmiala sa.
No spánombohom, preletelo mu hlavou. Akoby nemal dosť problémov aj bez nej.
Podal nedopitý pohár slúžke prechádzajúcej okolo. Bola to Číňanka s tvárou okrúhlou ako mesiac. S podnosom podopretým len končekmi prstov jednej ruky šikovne kľučkovala medzi hosťami a Phin so závisťou sledoval ponad hlavy hostí, ako sa podnos nezadržateľne blíži k východu a opúšťa miestnosť. Kiežby aj on mohol vypadnúť. Z tejto sály aj z Hongkongu. Na večierku sa zišli všetci, čo v meste niečo znamenali. Všetci okrem guvernéra a amerického konzula. Ich neprítomnosť mohla znamenať len jediné: k zatknutiu príde čo nevidieť. Úlohu už splnil, nemal dôvod zostávať v meste, ale Ridland mu zakázal nasadnúť na loď skôr ako zajtra večer. Ten chlap si stále potrebuje dokazovať svoju moc. Výsledky, Granville! To je to, čo sa ráta. Máte talent od samého Pána Boha, buďte na svoju prácu trocha hrdý.
Hrdý…? Je pes hrdý na to, že na pánov povel pribehne k nohe? Reťaz, ktorú mal okolo krku, bola taká tesná, že si ju nemohol obľúbiť. Ridland ju priťahoval a povoľoval, ako sa mu zachcelo, a Phin naozaj netúžil lízať tomu chlapovi ruku. Ak Ridland tvrdí, že najdôležitejšie sú výsledky, prečo ho ešte drží v meste? Dávno mohol byť preč. O zvyšok by sa mali postarať miestni agenti, ktorých identitu Phin nepoznal, tak ako oni nepoznali jeho. Už tam nemal čo robiť, nebolo jeho úlohou starať sa, ako sa záležitosť vyvinie ďalej.
Zdvihol hlavu a preletel pohľadom po sále. Slečna Mastersová neohrozene vkročila medzi páriky, ktoré sa v rytme hudby krútili na parkete poslušne ako bábky, a nasmerovala si to rovno k nemu. Keď pochopil, že ich krátky flirt bol osudná chyba, začal pred ňou bočiť a teraz by najradšej zutekal. Len žiadne komplikácie, to bola jeho najdôležitejšia zásada, no v tomto prípade to vypálilo presne naopak. V slečne Mastersovej, nezvyknutej dostávať košom od bývalých nápadníkov, nová skúsenosť prebudila záujem.
Díval sa, ako sa k nemu blíži. Už bola sama, jej spoločníci sa jeden po druhom dostali do kolízie s tancujúcimi a neudržali s ňou tempo. Ale nezdalo sa, že by to postrehla. V jej prípade bol nedostatok všímavosti užitočná vlastnosť. Pri takom otčimovi ako Gerard Collins bolo naozaj lepšie nič nevidieť, bystrý postreh by jej mohol iba uškodiť. Keby sa o svojom nevlastnom otcovi dozvedela to, čo o ňom vedel on, určite by nemohla spávať.
No čaká ju kruté precitnutie. Len čo sa Collins ocitne za mrežami, zástupy obdivovateľov sa rozutekajú ako potkany od ohlodanej kostry. Jej matka sa pravdepodobne pokúsi vyskočiť z okna. Obe ženy veľmi rýchlo zistia, že sa ocitli v slepej uličke. Čo si počnú? Nevidel pre ne prijateľné východisko, s matkou rodina prerušila všetky kontakty a ani ona, ani jej dcéra nevedeli robiť nič, čo by ich uživilo. Jediné, čo majú, je krása, no stačí zopár drsných zážitkov, a bude aj po tej, pomyslel si.
Nálada mu klesla pod bod mrazu. Vôl zapriahnutý v jarme si robí starosti o dve jahniatka, ktoré vedú na popravu… naozaj zlý vtip. Nedokáže odvrátiť nešťastie, ktoré sa na tie dve valí. Škoda sa tým zaoberať, nepomohol by ani sebe, ani im. A navyše, čo ho je do nich, nie?
Vo vstupnej hale bolo živo, ozýval sa smiech a vzrušené hlasy. Prerazil si cestu cez tlačenicu, odstrkujúc lakte a plecia mužov oblečených vo frakoch, a zamieril do slabo osvetlenej chodby. Okná boli otvorené, lampy matne blikali vo vlhkom vánku. Hongkong bol nádherný a zelený, po večernej búrke sa v povetrí vznášala sladká vôňa kvetín. To prekliate mesto vonia ako debutantka.
„Pán Monroe?“
Preboha, ona ho sleduje? Prudko sa otočil. Stála pod oblúkom obloženým červeno-čiernymi kachličkami ani nie dva metre od neho. Nechápal, ako ho mohla dobehnúť v takých obtiahnutých šatách. Boli úzke, s hlbokým výstrihom na chrbte. Nebesky modrý hodváb, asi si myslela, že jej bude ladiť k očiam, ale podľa Phina to nebola šťastná voľba. Jej oči mali taký zvláštny odtieň, že nepotrebovali zdôraznenie, a pri farbe šiat pôsobili až neprirodzene.
Už pochopil, prečo sa hongkonská spoločnosť nevie zhodnúť v otázke jej krásy. Kombinácia veľmi svetlých vlasov a žiarivo belasých očí pôsobila až zastrašujúco.
„Pán Monroe,“ zopakovala a prikročila k nemu. V udýchanom hlase mala čosi triumfálne, akoby v jeho mene našla odpoveď na hádanku, s ktorou si dlho nevedela rady. Nedokázal odtrhnúť oči od kvapky potu, čo jej cikcakovito stekala po jemnej kľúčnej kosti. Nechápal, prečo je jeho telo slečnou Mastersovou také fascinované. Vyzerala veľmi krehko, rozhodne nie jeho typ. „Ako sa vám pozdáva dnešný večer?“ spýtala sa. „Dúfam, že ešte neodchádzate?“
Nasilu sa usmial. „Večierok je veľmi príjemný,“ vyhlásil. „A nie, neodchádzam, len som si chcel po niečo zbehnúť do svojho apartmánu.“ Odmlčal sa, aby jej dal príležitosť ospravedlniť sa za zdržiavanie, ale ani ju netrklo. „A čo vy, slečna Mastersová? Zdalo sa mi, že sa vynikajúco bavíte.“
„Ďakujem za opýtanie, bavím sa naozaj dobre. Práve som svojim anglickým priateľom vravela…“ Obzrela sa cez plece, akoby si až teraz uvedomila, že za ňou zaostali, vtom stratila rovnováhu, zakopla a bezmála spadla. Rýchlo ju chytil za predlaktie a z jej dychu zacítil alkohol.
Oči sa jej rozšírili a keď jej do nich pozrel, akoby dostal päsťou do brucha. Naozaj veľmi zvláštny odtieň. Jej krásu nespochybňoval, no dával prednosť dámam, ktoré vyzerajú ako ženy. Slečna Mastersová s vlasmi ako kúdeľ, obrovskými očami a drobnou postavou pripomínala skôr porcelánovú bábiku. Akurát sa tak nesprávala. Bábiky nevedia rozprávať, a jej sa ústa nezastavili ani na chvíľu. Už poznal spôsob, ako ich umlčať.
Kristepane. Pri tom dievčati mu tuším načisto zlyháva mozog. Odsunul ju od seba razantnejšie, než si situácia vyžadovala. „Dávajte si pozor,“ povedal.
Vytiahla svetlé obočie. „Pozor? A na čo?“
Aby ste v tmavých chodbách nepadali mužom do náručia. A aby ste nevkladali nádej do ľudí, o ktorých nič neviete. „Aby ste sa v spoločnosti takto nepotkýnali. Ľudia by si mohli pomyslieť, že ste pod parou.“
„Preboha!“ zaklipkala mihalnicami. „A to je zakázané?“
Vzdychol. Slečna Mastersová by dopadla zle, aj keby sa proti nej nespriahli okolnosti, a teraz sa nad ňou sťahovali veľmi čierne mračná. Jej svet to bol samý parfum a čipka, ale úzkostlivo dbal na pravidlá, ktoré ona porušovala čoraz bezhlavejšie. „Nie, nemyslím, že by to bolo nezákonné, to naozaj nie.“ V ústach mu vyschlo, musel si odkašľať. A strašne ho rozbolela hlava, naozaj v nevhodnú chvíľu. Potom mu napadlo, že hlavybôľ a slečna Mastersová majú niečo spoločné. Začínali ho zmáhať a rozčuľovať. O čom to bola reč? Ó, áno. „Ale iste by ste nechceli, aby si o vás ľudia šepkali, že nepoznáte mieru a neviete sa ovládať.“
Až dodatočne si uvedomil, akým odporne mravoučným tónom to povedal. Zakaždým ho vyprovokovala, mala v sebe ten dar. Správala sa ako dieťa alebo šteňa, aj pri tých podvedome čakáte nehodu. Šteniatko môžete nechtiac pristúpiť, deti sú schopné vypadnúť z okna. Slečna Mastersová tancuje na okraji útesu a nikto sa neunúva pribrzdiť ju – ani jej ustrašená, zakríknutá matka a ten špinavec, ktorého má za otčima, tobôž nie.
„Ste nespravodlivý, pán Monroe!“ ohradila sa. „Pila som len šampanské, a proti tomu nikto nemôže mať námietky. Dobre, možno som si dala trocha viac… ale čo mi ostáva, ak chcem tú neskutočnú nudu dáko prežiť.“
Musel sa zasmiať. Občas mu už napadlo, či slečna Mastersová prostoduchú naivitu nepredstiera. V tom prípade to bol veľmi elegantný spôsob, ako ho usadiť.
Ale nie, usmievala sa naňho nevinne ako slniečko, zjavne si vôbec neuvedomila, že jej poznámka by sa dala vyložiť dvojako. „Jedine, že by ste sa mi venovali vy…“ Významne sa mu zadívala na ústa a on okamžite zvážnel. Naozaj by mala byť obozretnejšia. „Och,“ vzdychla. „Máte úžasne krásne pery, pán Monroe.“
A vrhla sa naňho.
Tak ho to zaskočilo, že sa nezmohol na odpor. Áno, správala sa trúfalo, ale zvádzanie od nej naozaj nečakal. Aj keď toto by zvádzaním rozhodne nenazval – schmatla ho za vlasy, bez okolkov si k sebe pritiahla jeho hlavu a prisala sa mu na ústa, až sa zľakol, že potečie krv. Z pudu sebazáchovy sa pokúsil odtiahnuť, ale nedala sa, práve naopak. Pritlačila sa naňho, až na hrudníku pocítil horúci, mäkký dotyk jej pŕs. Tichý, zadýchaný ston, čo sa jej vydral z úst, zaregistroval nie v mozgu, ale rovno v slabinách.
Nie, nebude sa s ňou bozkávať. Je to ľahkomyseľné, pochabé decko, a ak sa mu o nej sníva, je to len dôsledok nudy.
Pootvorila ústa a on pocítil sladkosť jej jazyka. Chcel ju odstrčiť, no keď ju chytil za lakeť a uvedomil si jej detsky hebkú pokožku, všetky predsavzatia mu vyfučali z hlavy. Prešiel jej palcom po predlaktí. Nie, nemýlil sa, jej pokožka je presne taká ako v jeho nočných fantáziách. Znova zastonala. Panebože! Takýto zvuk nevydáva žiadna bábika. A slečna Mastersová má dvadsať, už dávno nie je dieťa.
Dopekla s predsavzatiami. Povolil pevne zovreté pery a ochutnal ju. Šampanské a jahody… a tie nádherné krivky! Úplne stratil hlavu. Bola ešte sladšia, než si vysníval, ohybná a rozpálená, akoby v náručí držal plameň. Položila mu ruky na plecia a zatlačila, takže mimovoľne cúvol k stene. Ženská rafinovanosť, to je jediné, čo jej chýba, mala by dostať zopár lekcií. Niekto by ju mal vyškoliť, naučiť ju zopár právd o svete… a to najlepšie hneď, prv než svitne zajtrajšok. Rád sa tej úlohy ujme, urobí jej tú láskavosť…
Čo to stváram, dočerta?
Celý zadýchaný ju od seba odstrčil. Zatackala sa a jeho neposlušné ruky sa samy od seba vystreli, že ju zachytia, no prinútil sa zaťať päste a čakať.
Oprela sa o náprotivnú stenu, aby chytila rovnováhu. Prsia sa jej dvíhali a klesali, oči mala naširoko otvorené. „Nezatancujete si so mnou, pán Monroe?“
Božemôj! Prešiel si rukou po tvári, prstami zašiel do vlasov. Táto bábika naozaj nemá rozum. Nechápe, že ju práve odmietol? Mal by vymyslieť niečo trefné, pripomenúť jej, že by sa patrilo zachovávať dekórum – ak jej to slovo niečo hovorí –, ale jeho vlastné telo sa mu vysmialo a mozog odmietol poslúchnuť. „Čože? Ako prosím?“ zahabkal.
„Moje anglické priateľky ohovárajú Američanov, že nevedia tancovať.“ Končekom prsta si rozhojdala dlhú diamantovú náušnicu. Už sa spamätala a správala sa nenútene, akoby mu pred chvíľou nedala ochutnať svoj jazyk. „S tým nemôžem súhlasiť. Napríklad ja tancujem veľmi dobre a nepochybujem, že aj vy. Nemali by sme im to ukázať, pane? Obhájiť česť našej otčiny?“
Možno ju podcenil. A seba dosť naivne precenil, uvedomil si s narastajúcim údivom. „Nemyslím, že by to bolo múdre.“
Zvraštila čelo. „A to už prečo? Lebo som vás pobozkala?“
Rýchlo sa poobzeral, či sú v chodbe sami. „Presne tak, slečna Mastersová.“ Ak v tom budú pokračovať, niekto ich prichytí, a to je posledná vec, ktorú teraz potrebuje. Možno na slečnu, ktorá nedbá na pravidlá správania, zaberie niečo drsnejšie. „Iba že by ste horeli túžbou dať sa pretiahnuť rovno tu pri stene.“
Okamžite si tú scénu predstavil a do hlasu sa mu vkradol pridusený tón. Ale ona akoby nič. „V živote by mi nezišlo na um robiť to na chodbe,“ prehodila nevzrušene a chytila ho za ruku.
Ona to slovo nepozná? Možno mal použiť nejaký jemnejší výraz, napríklad pomilovať. Alebo pochopila až pridobre. Držala sa ho ako kliešť, zjavne rozhodnutá zabudnúť aj na posledné zvyšky dekóra. Nech už to bolo tak či onak, prejavila sa ako poriadny živel a on, nainfikovaný jej pochabosťou, sa dal odviesť späť do plesovej dvorany. Zmocnil sa ho podivný závrat.
Takže tancovať? To by nemal byť problém. Počas jedného tanca si dokáže udržať ruky na uzde, aj keby si mal jazyk rozhrýzť do krvi. To, že si práve ide po niečo od izby, bola iba výhovorka, no keby sa jej pokúsil držať ďalej, neodbytná slečna Mastersová by mu bola schopná vliezť do postele.
Od sály sa im v ústrety liala hudba a Phinovi sa videlo, že znie oveľa hlasnejšie než predtým. Až agresívne. Najradšej by si zakryl uši. Tanečné kolo sa práve končilo. Niečo mu povedala, no nerozumel čo. Panebože, na čo sa to dal nahovoriť? Prečo jej vyhovel? V hlave mu treští a slečna Mastersová je len zbytočné pokušenie. Mladé krásne mäsko ako obal okolo vymeteného mozgu. Z toho nemôže vzísť nič dobré, jedine problémy.
Tancujúce páriky pomaly opúšťali parket. Ďalšie kolo sa malo začať o chvíľu. Spýtavo naňho pozrela a keď sa nemal k tomu, aby jej ponúkol rameno, zavesila sa doňho sama. A vtedy si uvedomil, že sa s ním deje niečo vážne. Prestal si cítiť prsty.
Nadýchol sa a dlážka sa pod ním rozhojdala.
Urobil niekoľko neistých krokov, zatackal sa a matne zaregistroval, že do niekoho vrazil. Výkrik. Svet sa rozsypal na kúsky, a tie mu chaoticky plávali pred očami. Slečna Mastersová hýbe ústami, zrejme mu niečo hovorí. A potom akoby mu ktosi do oboch spánkov zavŕtal skrutku a pevne ju utiahol. Nebesá! Čo to má byť? Nejaký nový druh malárie?
Tvár slečny Mastersovej bola zrazu obrovská. Asi sa k nemu skláňa, určite to nič neznamená. Pokúsil sa zaostriť, nešlo to. Jej tvár sa približovala a vzápätí strácala. Premkol ho ľadový chlad. Už pochopil, čo sa ho pýta. „Ste v poriadku?“
Opäť sa mu zatmelo pred očami. To nebude malária, preletelo mu hlavou a vzápätí si spomenul na pohár brandy, ktorý sa od neho pred chvíľou vzďaľoval na slúžkinom podnose… Vyprázdnil ho len dopoly. Našťastie.
„Nie,“ zachrčal. V poriadku rozhodne nebol.
Niekto ho otrávil.