Princezná z Izmiru je poslednou z rodu a zároveň najmocnejšou. Jej schopnosti zďaleka prevyšujú jej predchodkyne, no zároveň zostáva na všetko sama. Tretí z prekliatych bratov Vlad však dopadol najhoršie zo všetkých, a jeho osud patril k najkrutejším, aký nesmrteľný musel prežívať…
„No ako býva v mojich knihách zvykom, všetko napokon dobre dopadne a posledná kapitola je zároveň prvou k poslednej časti. Dúfam 🙂 ,“ usmieva sa Jana Pronská.
Princezná z Izmiru
Joryna vyrastá obklopená láskou v nádhernom paláci v Izmire. Jej moc však stále rastie a s ňou aj obavy blízkych, že jedného dňa ju nebude vedieť ovládnuť a zničí všetko, čo miluje. Bez pomoci čarodejnice Solveig je dievčina odkázaná sama na seba.
Keď sa napokon Solveig Joryne zjaví a požiada ju, aby odišla z Izmiru, mladá princezná ju nasleduje na loď, ktorej velí obávaný inkvizítor. Jorynu muž s uhrančivými očami neodolateľne priťahuje, no uvedomuje si, že mu nesmie prezradiť, kým v skutočnosti je.
Tretí z prekliatych bratov Vlad bol za svoje činy na stovky rokov uväznený v podzemí, odkiaľ ho vyslobodil až mladý kňaz, ktorý sa neskôr s jeho pomocou stal biskupom. Vlad uveril, že ho prekliala čarodejnica, a na dlhé roky sa stal neľútostným lovcom bosoriek.
Pri návrate z výpravy do Svätej zeme sa na palubu Vladovej lode dostane krásna princezná a na prvý pohľad ho očarí. Dramatické udalosti, ktoré sa odohrajú na ceste do Uhorska, preveria nielen charakter a odvahu Vlada a Joryny , ale aj city, čo im navzdory všetkému vzklíčia v srdci. Bude aj tentoraz láska mocnejšia než stará mágia?
Príbeh sa doslova pýtal na papier
Princezná z Izmiru je opäť veľmi zručne a pútavo napísaný, ako sme u Jany Pronskej zvyknutí. Pohodová romanca, ktorá sa vám odvíja pred očami ako príjemný film. Bez nejakých veľkých vzruchov a mrazivého napätia – nie, to tentoraz v príbehu nehľadajte. Skôr magický svet, do ktorého sa vnoríte a necháte sa unášať príbehom.
Keď sa Jane Pronskej pred rokmi v hlave zrodila myšlienka napísať príbeh o prekliatom Markusovi, doslova sa pýtala na papier a prenasledovala ju takmer dva roky, hoci mala medzitým rozpísaných niekoľko ďalších kníh. „Keď som sa však už odhodlala konečne s tým niečo urobiť, počas písania som zistila, že bola to pre mňa veľmi osviežujúca práca a doslova som si ju užívala,“ spomína si autorka.
Najviac ju však prekvapilo, že sa s ním ako s jediným zo všetkých svojich príbehov nechcela rozlúčiť natrvalo. „Pamätám si, že posledná kapitola sa mi písala ťažko a tak nejako ma sama doviedla k tomu, že možno raz, jedného dňa sa k nemu vrátim a presne tak som to aj uzavrela. Ešte som netušila, kam ma osudy hlavných hrdinov dovedú, no Jorga, ktorú som si obľúbila už v prvej časti, mi poskytla vynikajúcu linku, po ktorej som sa mohla uberať,“ dodáva.
Z jedného prekliateho boli odrazu štyria bratia, ktorí kliatbu zdieľajú spoločne a taktiež strážkyne, ktoré s nimi znášajú ich osudy.
Zaujímavosť o písaní novinky
Dve tretiny knihy mala Jana Pronská napísané takmer za dva mesiace, no pri Princeznej z Izmiru prvý raz zažila tvorivú krízu a prešvihla všetky dohodnuté termíny. „Skrátka som netušila, ako ho uzavriem, kam ma Joryna s Vladom plánujú doviesť. Paradoxne, poslednú kapitolu ďalšieho príbehu som mala napísanú omnoho skôr a len som ju v počítači posúvala nakoniec. Dnes už presne viem, ako sa to všetko skončí, avšak netuším, kedy sa tak stane. Budem si ho hýčkať v pamäti, šperkovať ho, cibriť a čakať na tú správnu chvíľu,“ uzatvára Jana Pronská.
Na napísanie fantazijného príbehu musí prísť skrátka pravý čas a chuť. Medzitým snáď poteší autorka svoje čitateľky ďalšími svojimi romancami. Teraz je tu teda Princezná z Izmiru.
Pozrite si, čo hovorí o svojej knihe Jana Pronská:
Jana Pronská
Je vydatá a má tri deti, žije v malebnej obci na východe Slovenska, na dolnom Spiši, ktorý sám o sebe dýcha históriou. Jej rodné meno je Sékelyová. S manželom získala v našich končinách zriedkavé meno Pronská, ktoré mnohí považovali za pseudonym. Jeho pôvod je v Poľsku, na Ukrajine a Rusku a objavuje sa už v dvanástom storočí. Autorke historických románov naozaj svedčí.
Keď sa Jana Pronská rozhodla napísať Zlatníkovu chovanicu, mala už v šuplíku niekoľko dokončených príbehov, ktoré sa za tie roky, odkedy začala tvoriť, poriadne navŕšili, avšak žiaden sa, paradoxne, neodohrával na území Slovenska. Zlom prišiel až po návšteve Ľubovnianskeho hradu, keď si uvedomila, že nielen francúzska, anglická a španielska história je očarujúca, ale aj tá naša. Napadlo jej, že by mohla skúsiť napísať ľúbostný príbeh odohrávajúci sa práve na Ľubovnianskom hrade. Nápad bol zlomový. Rukopis poslala do vydavateľstva a ihneď zaujal ako vydavateľstvo, tak aj čitateľov.
Milan Buno, knižný publicista
Foto: Slovenský spisovateľ, SkveléKnihy.sk