Boli ste už v Paríži?
Zažili ste jeho úžasnú a neopakovateľnú atmosféru?
Paríž stačí zažiť jeden jediný raz a celý život sa k vám bude vracať. Kaviarničky, fontánky, námestíčka, záhrady…je toľko toho, čo vás dokáže v Paríži očariť a uchvátiť.
„Je to mesto, na ktorého poznanie jeden ľudský život nestačí,“ tvrdí Mária Dopjerová Danthine, ktorá žije a pracuje už osemnásť rokov vo Francúzsku. Krajinu galského kohúta pozná ako svoju dlaň a keďže stále udržiava úzky vzťah so Slovenskom, môže sa pozrieť na túto krajinu inými očami.
Pred pár rokmi zaujala knižkou Paríž môj druhý domov a teraz nám opäť približuje mesto zamilovaných z rôznych pohľadov. Prijmite aj vy pozvanie a vychutnajte si jej Parížske momenty.
Krátke prózy sú literárnym spracovaním jej života na dvoch stoličkách – francúzskej a slovenskej. Niektoré sú zábavné, iné zas vážne, no každá z nich približuje slovenskému čitateľovi Paríž a zároveň mu ukazuje, čo on ako Slovák môže Parížu či svetu priniesť.
Posedenie pri kávičke pod katedrálou Notre Dame, prechádzka popri Seine, objavovanie uličiek na Montmartri… Parížska atmosféra je jedinečná, neopakovateľná, sladká i korenistá, voňavá a veselá.
Slávny Ernest Hemingway to v knihe Pohyblivý sviatok povedal nádherne:
„Kráčame denne po Paríži, snažíme sa uchopiť čo najviac z jeho nekonečnosti, splynúť s jeho atmosférou a našim prianím je Vám sprostredkovať aspoň malú mozaiku jeho šarmu, krásy a výnimočnosti. Veríme, že sa nám podarí zaujímavo a príjemne sprevádzať Vaše kroky po Paríži. Paríž z pohľadu ľudí, ktorí sa v ňom už necítia cudzincami.“
Mária približuje Paríž cez krátke postrehy a už názvy kapitol vo vás vzbudzujú chuť vybrať sa do mesta na Seine a splynúť s jeho čarom. Chutný hriech. Parížske bozky. Máj je ako syr Gruyère. Koník v káve.
Ukazuje históriu, ale i súčasnosť Paríža. Jeho zákutia, bežný pracovný deň, jeho chute i vône. Zavedie vás do nemocnice, povodí po obchodoch. Navštívite školu, trhy, aj kankán…
Začítajte sa do novinky Parížske momenty:
Francúzsky flirt
„Náhody neexistujú, sú len stretnutia,“ povedal básnik Paul Eluard.
Nemusíme sa tváriť, že ide len o tie osudové. Stretnutie je aj rozhovor s mäsiarom krájajúcim teľacinu na nedeľný obed, rýchla slovná výmena s čašníkom v reštaurácii, krátky rozhovor pri kúpe špargle a jahôd na sobotnom trhu či dve vety prehodené s predavačom v novinovom stánku.
Na Martovom poli cez obed stojím pred zeleným stánkom, kde Taliani predávajú kávu, palacinky a hotdogy. Eiffelovka za mojím chrbtom, vrabce skackajúce pri horúcej platni na palacinky okolo dlhočizného noža, ktorým Talian vyrovnáva cesto. Čakám na kapučíno, fascinuje ma, ako Talianka točí do kávy šľahačku. Pán v obleku stojaci za mnou sa mi prihovorí: „S dovolením, madame, chcem vám povedať, že máte veľmi pekné šaty.“ Nič viac. A nič menej. To, v čo som tajne dúfala pri výbere a kúpe, ráno pred zrkadlom pred odchodom z domu, to, čo som tak trochu cítila v očiach svojho muža, keď som mu v kuchyni nalievala do šálky kávu, niekto vyslovil, neznámy muž v dobre ušitom obleku povedal, že moje letné čierno-biele šaty sú pekné.
Milujem Paríž.
Počas obeda rozoberáme tému francúzskeho flirtu a kolega Američan hovorí, že vydatá žena a ženatý muž sa mimo pracovných tém nemajú čo rozprávať. Otázka francúzskych kolegýň: A počas desaťhodinového letu, keď len tak chceš s niekým prehodiť pár slov a pri tebe sedí žena a ty si ženatý muž? Nemáš sa čo rozprávať, máš čítať a pozerať film, odvetí Američan.
V pracovnom maile sa ho niekto opýtal, ako sa majú veci v city of love. Američan mu odpísal: Chcel si napísať city of lights?
Bola som s našou americkou aupairkou v kine. Vracali sme sa večer metrom a na stanici Les Halles sa jej prihovoril mladý muž, ktorý zachytil náš rozhovor v angličtine. Odkiaľ pochádza a či sa jej Paríž páči. Ona sa mu otočila chrbtom a povedala mi, že jej priateľovi v Amerike by sa nepáčilo, keby sa rozprávala s mladým Francúzom. Veď ona už má „boyfrienda“ a s inými mužmi sa nemá čo rozprávať. O rok nato naša druhá americká aupairka začudovane skonštatovala, že vo Francúzsku mladí chlapci a dievčatá robia veľa vecí spolu, napríklad chodia spolu na večierky, na nákupy, na večere v reštaurácii či posedenia pri drinku. Že v Amerike sú to často oddelené dievčenské a chlapčenské aktivity.
Stretnutie je aj to, keď si kolegovia chcú pred kolegyňami šplhnúť a občas upečú koláč. Mladý stážista urobí čokoládové kocky, o pár rokov starší kolega prinesie škatuľu so svojím gâteau au chocolat revisité, „znovunavštíveným čokoládovým koláčom“. „Znovunavštívený“ je vo francúzštine taký múčnik, ktorý sa drží tradičného receptu, ale má nejakú novú črtu. Čokoládová klasika ozvláštnená štipkou soli, s ktorou to kolega asi trošku prehnal, ale všetci konštatujeme, že práve tá štipka soli zvýrazňuje chuť koláča. Pri servírovaní kolega prezrádza, že on doma aj žehlí a upratuje.
Kolegyňa pochádzajúca z Toga urobila famózny flan – pudingový koláč s kokosom. Kolegovia hodnotili, dávali body za chuť, prestieranie, servírovanie a animáciu.
Boli sme s manželom v banke na stretnutí so svojím finančným poradcom. Teda, presnejšie povedané, s poradkyňou. Pri podpisovaní všelijakých formulárov, každý v troch exemplároch, si šarmantná poradkyňa uvedomila, že jeden formulár jej chýba a že ho bude môcť pripraviť až dodatočne, čiže musíme prísť opäť. Môj muž jej galantne povie, že za ňou veľmi radi znovu prídeme. Ona sa spokojne pohniezdi, ja sa pohniezdim nespokojne. Môj muž nevzrušene pokračuje v debate o znižovaní úrokov.
Francúzsky flirt je ukrytý aj v momente, keď sa v chladný novembrový deň otvoria dvere reštaurácie Café Brassac na avenue Kléber pri Víťaznom oblúku a spolu so závanom vetra a zimy dovnútra vkĺzne mladá žena s dlhými vlasmi, neposlušne rozhodenými po kabáte, ladnými pohybmi zo seba zvlečie kabát, naoko nedbanlivo si ho prehodí cez ruku. Prejde niekoľko metrov, počas ktorých sa ňu pozrú všetci v reštaurácii. Ona sa tvári, že o tom nevie, ale ja ju podozrievam, že vie, a obdivujem jej výraz, akože si toho vôbec nie je vedomá. Tá žena má šaty, ktoré boli stvorené pre ňu, narodila sa preto, aby v tých šatách a v spoločnosti troch mužov mohla zapôsobiť na hostí v reštaurácii Café Brassac. Vlnené šaty smotanovej farby nad kolená, s úzkymi rukávmi na jej dlhých štíhlych rukách, jemne kopírujúce krivky tela. K nim kožené čižmy a farebný náramok. Vie, v ktorú chvíľu si dať dolu kabát, aby vyzneli jej šaty, v ktorú chvíľu odmotať šál, aby mohla zatriasť vlnitými vlasmi, kedy pohnúť rukou, aby zahrali farby jej náramku. Prejde k trom mužom, ktorí už sedia pri stole, oni sa postavia a pobozkajú ju na obe líca. Šesť bozkov pre ňu. Od tejto chvíle túžim po jednoduchých smotanovobielych kokteilových šatách s trojštvrťovými rukávmi, s dokonalým strihom. Také šaty hľadám už niekoľko rokov.
Asi však bude lepšie, keď ich nenájdem, keď mi zostanú len v pamäti ako pohľad na ženu s tmavými neposlušnými vlasmi na svetlých šatách a jej niekoľko krokov od vstupu do reštaurácie pri Víťaznom oblúku po stôl, kde ju čakali traja pracovní partneri alebo priatelia. Moment ako scéna z filmu, ktorú si predstavujeme vo vlastnom živote. Ja som ju videla naozaj. Vo filme, ktorý nakrúca každodenný život v Paríži.
Umelci zo štvrte Montparnasse
Cestou do kina Gaumont Parnasse na rue d´Odessa nás útroby metra vypľuli na zastávke Edgar Quinet pod obrovskou čiernou budovou Tour Montparnasse, ktorá podľa názoru mnohých špatí celý Paríž. Ja ju mám v podstate aj rada, pretože vďaka nej ešte väčšmi vynikne všetko to, čo je na štvrti Montparnasse pekné.
Kaviarne s terasami, ľudia pri káve, jablkovom koláči tarte Tatin, pive vo veľkom pohári na stopke, mätovej limonáde či broskyňovom džúse hľadia na pokojný boulevard Edgar Quinet, ktorý sa niekoľko predpoludní v týždni mení na rušné trhovisko so zeleninou, ovocím, rybami, syrmi a mäsom a v nedeľné popoludnia podstupuje úplne inú metamorfózu návratom do svojej umeleckej minulosti. Ruch a vrava, vône a farby, rozmanité tvary zeleniny a ovocia sa v nedeľu poobede premenia na vône farieb, plátna, rozhovory umelcov a okoloidúcich s umelcami, popíjanie vína pri debatách o obrazoch, sochách, gravúrach, fotografiách, maľovanom hodvábe. Umelci sa na vás usmievajú, aj keď si nič nekúpite, sú vďační, keď spomalíte a zadívate sa na ich obraz, keď im poviete, že obraz sa vám páči, rozhovoria sa o technike, štýle, o tom, ako farby na hliníkovom podklade priťahujú svetlo. Priťahujú svetlo aj pohľad, od sýkorky belasej s fialovým orgovánom v lúčoch septembrového slnka neviem odtrhnúť oči. Dlho stojíme pred maľbami vtákov na hliníku a papyruse, vo vrecku máme lístky do kina, musíme sa odlepiť, pohnúť, neviem sa rozhodnúť, váham, či kúpiť, alebo nekúpiť. Maliarke poviem, že po kine sa vrátime. „To nehorí,“ povie nám Nadine Lenzotti. „Neponáhľajte sa, ani ja nemám naponáhlo, budem tu aj do siedmej večer, pokojne choďte do kina, vychutnajte film a potom sa rozhodnete.“
Po kine sme zasa pri nej a pri jej maľbách na hliníkových platniach. Najprv rozmýšľam, či niečo kúpim, o chvíľu hútam, ktorý kúpim, o ďalšiu chvíľu, či kúpim jeden, alebo dva. Maliarka pochopí, čo so vo mne odohráva, povie, keď zoberiete oba, dám vám ich o dvanásť eur lacnejšie. Berieme aj väčší so sýkorkou belasou a orgovánom, aj menší so sýkorkou a červenými bobuľami, balí nám ich do plátennej tašky s nápisom Kreatívny trh na Montparnasse.
Marché de la Création je galéria pod holým nebom, pod parížskou oblohou, s radmi stánkov oproti sebe, s dielami, ktoré autori v lete chránia pred priamym slnkom, v zime pred mrazom, umelci sa v chladnom počasí babušia do vlnených kabátov a hrubých šálov, v lete vytvárajú na trhu atmosféru posedenia pri aperitíve a umení.
Maliar Peter Eichner už dvadsať rokov kreslí na použité lístky z metra. Z hnedej magnetickej čiary v strede môže byť kmeň stromu, chvost mačky či tisícka iných nápaditých kreácií. Podáva lístok mojej dcére, skús aj ty doma niečo nakresliť, uvidíš, že to nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Jeho umelecké dielko stojí tridsať eur, všednému dvojeurovému lístku, preštiknutému turniketmi metra, pridáva hodnotu umelec z Montparnassu.
Iný maliar spí na stoličke pod hrubou dekou, jeho kamarát popíja víno, skupina po poľsky hovoriacich umelcov debatuje pri víne, japonskej maliarky som sa dotkla, keď som na jej obrazy povedala, že by sa veľmi hodili do detskej izby. Ona mi odvetila, že aj do obývačky.
S fotografom Didierom Hougetom sa rozprávame o jeho fotografii Baletka z Essonne, ktorú mu kradnú rôzne internetové stránky a predávajú ju bez uvedenia jeho autorstva.
Pri japonskej maliarke sa zhromaždí zástup ľudí so smartfónmi nastavenými dohora, všetci fotia to isté miesto o niekoľko metrov vyššie. Maliarka sa teší, že je pri nej toľko ľudstva, a zároveň je v rozpakoch, že nie kvôli jej obrazom, ale veľkému ďatľovi, ostošesť ďobajúcemu do dutiny stromu. Triesky lietajú na všetky strany, červená čiapočka navrchu vtáčej hlavy sa mihá v slnku pod čiernym mrakodrapom Tour Montparnasse, ladiacim s ďatľovým čiernym perím.
Pod škaredou čiernou budovou na boulevard Edgar Quinet v nedeľu kraľujú bábiky z papiera, kamenné kone a drevené sošky, obrázky kreslené na použitých lístkoch metra, japonské obrazy do obývačky, čiernobiela fotografia baletky s drdolom. Montparnasse aj v súčasnosti zostáva štvrťou umelcov.
